Zlato, zdravotné poistenie a zahraničný kapitál “Ben Traynor”

V tento mesiac pred štyridsiatimi rokmi  dolár stratil svoje prepojenie na zlato. Dôsledkom čoho bol nárast mandatorných výdajov…

Som ten kto to hovoril
Som tvoje prekliatie až  naveky
74  – 75

Možno je to náhoda a možno The Connells už vtedy niečo tušili, každopádne roky 1974 a 1975 sa do americkej histórie zapísali veľkými písmenami.

31. december 1974 bol deň, kedy sa Američanom konečne znovu navrátilo právo vlastniť zlato. Spojené štáty odstránili poslednú kontrolu kapitálu v roku 1974, zatiaľ čo v roku 1975 bolo saldo obchodnej bilancie aktívne.

To nie je všetko. Podľa informácií  z ministerstva financií a štatistického úradu, 1974 bol rokom kedy národný dlh USA ako percento z ekonomického výstupu prestal klesať.

Do konca sedemdesiatych rokov sa národný  dlh držal na úrovni približne jednej tretiny HDP, potom nasledovalo dlhé obdobie postupného rastu, ktoré viedlo až k divadlu okolo dlhového stropu, ktoré môžeme v týchto týždňoch pozorovať vo Washingtone.

Na to, aby sme pochopili prečo to tak je sa musíme vrátiť späť do 15. Augusta 1971 – deň kedy Richard Nixon zrušil zameniteľnosť dolára za zlato. Pozrite sa čo sa odvtedy dialo s deficitom USA:

Americký deficit vzhľadom na HDP (V grafe je šípkou zaznačený rok od ktorého sa dolár už viac neviazal k zlatu)

Graf znázorňuje deficit meraný  štvrťročne ako percento z HDP od roku 1947. Počas väčšiny povojnového obdobia bol rozpočet v prebytku – na grafe znázornené ako záporný deficit.

A nie len to. Za obdobie 1950 až 1974 sa priemerná výška deficitu pohybovala okolo 0,7%, podľa výskumu Kevina Kliesena a Daniela Thorntona, ekonómov z federálnej rezervnej banky v St Louis.

Obdobie od roku 1974 vyzerá však celkom inak. Obsahuje len jedno krátke obdobie prebytkového hospodárenia koncom minulého storočia, ktoré je zväčša dôsledkom zníženia výdavkov na obranu po skončení studenej vojny. Po zvyšok obdobia sa priemerný deficit pohyboval okolo úrovne 3,1% HDP.

Niečo sa očividne zmenilo. Kliesen a Thornton vinu hádžu na vyššie výdaje. Daňové príjmy ostali na úrovni okolo 18% HDP za posledných 60 rokov. Vládne výdaje však rástli.

V doplňujúcej eseji dvaja ekonómovia zo St Louiskej Federálnej banky tvrdia že sociálne zabezpečenie, zdravotné poistenie a ostatné platby jednotlivcom zapríčinili veľkú časť tohto nárastu. Pretože tieto narastajúce výdavky neboli kryté adekvátnym rastom príjmov, alebo vykompenzované inými škrtmi, viedlo to k trvalým rozpočtovým deficitom, ktoré zapríčinili rast verejného dlhu až na 14,3 biliónov dolárov – čiastka, ktorú všetci dobre poznáme vďaka „debate“ o dlhovom strope.

Ale ako to súvisí so zlatom? Ako Nixonove rozhodnutie spred 40 rokov vydláždilo cestu rastu mandatorným výdavkom ďaleko za hranice potenciálu HDP.

Odpoveď znie – vďaka Nixonovmu manévru – zahraničné peniaze mohli zaplniť tú medzeru.

„Nedosiahnuteľné Trio“ devízového kurzu hovorí o tom, že krajina vie naraz dosiahnuť len dva z troch cieľov: pevný menový kurz, nezávislá monetárna politika a voľný obeh kapitálu medzi krajinami. Každý pokus o dosiahnutie všetkých troch cieľov naraz je odsúdený k neúspechu.

Napríklad si predstavme, že krajina chce znížiť úrokové miery, aby podporila domáci rast. To zapríčiní odliv kapitálu za hranice, kde budú investori hľadať lepšie zhodnotenie, čo bude vyvíjať tlaky na oslabenie kurzu a ohrozí to tak systém pevného kurzu.

Aby sa kurz udržal v stanovenom rozmedzí, krajina môže podporiť svoju menu na otvorenom trhu. Ale to sa nedá robiť donekonečna – vyčerpajú sa všetky devízové rezervy. Jediná možnosť je zvýšiť úrokové sadzby alebo zrušiť voľný obeh kapitálu uvalením rôznych kontrol. Systém pevného menového kurzu nie je možný bez kontroly kapitálu.

Odstránením viazanosti dolára na zlato Nixon tým tiež odstránil viazanosť väčšine ostatných mien, čím tak vytvoril systém plávajúcich kurzov, ktorý pretrváva až do dnes. Dôsledkom čoho mohli spojené štáty prestať kontrolovať kapitál bez toho aby prestali kontrolovať úrokové miery.

Týmto opatrením začala doslova prekvitať držba amerických finančných aktív zahraničím – americký dlh zapĺňal kapitál zo zahraničia:

• V roku 1974, zahraniční investori držali 23,8 miliárd dolárov dlhodobého amerického dlhu – čo bolo 1,6% HDP
• Do roku 1989 toto číslo vzrástlo na 333,2 miliárd (6% HDP)
• Do roku 1997 to bolo 1,05 bilióna dolárov (12,6 HDP)
• V júni 2010 bol celkový dlh držaný zahraničím v hodnote 3,3 biliónov dolárov – 23% HDP

Vyvodenie je jasné – zahraničie financovalo expanziu zdravotného poistenia. Zahraničie platili za rast sociálneho poistenia. Otázka znie….prečo?

Odpoveď samozrejme je, že nemali veľmi na výber. Americký dolár ako všetci vieme je svetová  rezervná mena. Takže zvyšok sveta musí držať bezpečne veľkú zásobu dolárov ako podmienku k podnikaniu.

Pretrvávajúce pasívne saldo obchodnej bilancie USA spôsobilo že ostatné krajiny si nahrabali peknú kôpku americkej meny. Musia to teda niekam uložiť – a americký dlhový trh je najrozsiahlejší a najlikvidnejší na planéte.

Prerušenie väzby dolára na zlato nielen že viedlo k obchodnému deficitu, ale umožnilo „strýkovi Samovi „ trvale vytvárať obrovský deficit, financovaný zahraničím.

Otázka, ktorá straší americké  ministerstvo financií znie: ako dlho v tom budú krajiny s prebytkom ešte pokračovať?

Zdroj: BullionVault