Americký FED aj Kongres si želajú ďaleko slabší dolár oproti ostatným menám, avšak štruktúra menového systému im to neumožňuje.
V posledných dvoch týždňoch sme boli svedkami toho, ako boli najsilnejšie a najrešpektovanejšie meny na svete zámerne oslabované ich centrálnymi bankami. Je to v časoch ako sú tieto, keď sú národné menové priority úplne exponované a už ide naozaj do tuhého. Toto konanie je veľmi nebezpečné kvôli úlohe, ktorú meny zohrávajú od začiatku 70-tych rokov, kedy bolo zlato odpísané z medzinárodného menového systému. Vtedy sa postavenie mien rozšírilo o tieto funkcie:
- stimulácia alebo pribrzdenie rastu národných ekonomík,
- udržiavanie cenovej stability,
- meradlo hodnoty aktív (zúčtovacia jednotka),
- podpora rozvoja svetovej ekonomiky a peňažného systému
Čo nefunguje?
Tieto úlohy sú vo vzájomnom konflikte!
Menový systém dodnes funguje najmä vďaka tomu, že od začiatku 80tych rokov až po rok 2007 sme videli vo svete len rast a počas týchto rokov necítili takmer žiadne napätie. Ale na tento systém je nepretržite vyvíjaný nedobrovoľný tlak, ktorému čelíme od roku 2007, kedy nás zasiahla úverová kríza (credit crunch).
Rovnako ako jednotlivec tak aj štát, ak by mal príliš vysoký dlh, musí znížiť hodnotu svojich finančných záväzkov, aby nemal problémy s platobnou schopnosťou. Ak klesá jeho príjem, tak majú jeho veritelia dôvod na obavy. Keď je rastový potenciál jeho príjmov narušený konkurenciou, potom narastajú pochybnosti o jeho budúcej spôsobilosti. A ak emituje dlžobné úpisy a je široko-ďaleko zrejmé, že tie nemôžu byť v tej istej hodnote, za ktorú boli vyplatené do držby, potom narastá strach o budúcnosť jeho biznisu.
A teraz k vyššie uvedenému pridajme, že všetky firmy sa spoliehajú na svoj chod a biznis kvôli zachovaniu vlastného úspechu a reputácie a nejaká z nich môže oceniť nebezpečenstvo, ktorému celý systém čelí. Ak je úspech a výkon tej firmy arbitrom pre hodnotu jej a ostatných biznisov, potom máme dobrý dôvod váhať nad otázkou budúcnosti a hodnoty celého menového systému.
Základ systému
Za posledných 40 rokov bolo americké hospodárstvo spolu s dolárom základným kameňom, na ktorom sa až do súčasnosti budoval rozvinutý svet. Odkedy Nixon odrezal spojenie medzi dolárom a zlatom, všetky meny závisia len od stavu ekonomiky USA. Napodiv, v roku 1971 všetky rozvinuté krajiny sprevádzali USA a znížili ich spojenie so zlatom, radšej sa spoliehali na americký dolár ako konečnú mieru hodnoty. Všetky meny operovali vo vzťahu k doláru a stále tak robia, takže žiadna nemôže v súčasnosti fungovať nezávisle.
V čase menových turbulencií mali investori sklon pohybovať sa od dolára k „alternatívnym“ menám so silnejšou platobnou bilanciou, ktorá udeľovala mene zdanlivú mieru nezávislosti a hodnoty. A to fungovalo, za predpokladu, že tlaky na dolár a alternatívne meny neboli príliš silné. „Horúce peniaze“ [špekulačná stratégia Carry Trade], ktoré umožnili investorom požičať si lacno a požičiavať za vyššie úrokové miery, neboli nikdy natoľko silné, že by ohrozili ekonomiku dlžníka či výmenný kurz krajiny.
Systém pracoval dobre a svet bol každým dňom bohatší o všade rozprestierajúci sa rozvoj. Ale všetko záviselo od amerického dolára, ktorý bol zase závislý na ekonomike USA, ktorá sa zas spoliehala na doláre v národnej a svetovej ekonomike. A aj dnes zotrváva dolár ako životodarná esencia medzinárodného menového systému.
Krach mien a dolára
Hoc silnelo napätie na trhu, vždy sme mali k dispozícii určité záchranné meny, ktoré boli útočiskom hodnoty, ako napr. nemecká marka, švajčiarsky frank či jen. Potom ale prišiel rok 2007 a spolu s ním aj obrovský balvan hodený do oázy pokoja, rastu a stability. Najprv sa začal prepadávať dolár, keď jeho finančné excesy začali žať úrodu. Euro sa pre dolár stalo referenčnou menou a v určitom okamihu to vyzeralo tak, že dosiahne hodnotu 1,70 EURUSD (USD/EUR), ale nakoniec ešte predtým ako prišlo jeho vlastné utrpenie, urobilo skok len na 1,50 EURUSD. Následne menové autority na oboch stranách Atlantiku rozhodli, že kurz medzi eurom a dolárom bude opornou osou celého medzinárodného menového systému. Tento výmenný kurz mal za každú cenu udržiavať stabilitu. Na oboch stranách oceánu vyžadoval bankový sektor intenzívnu starostlivosť, ktorá podporila prívaly novovytlačených peňazí prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania (QE), menových swapov a ostatných metód tvorby peňazí. Bolo zrejmé, že aj napriek očividne obsiahnutej inflácii, temné deflačné tlaky pracovali na vyrovnaní peňažného systému a znovu vyvolávali dojem stability. Ale každý si bol vedomý toho, že jednotlivé meny zlyhávali vo svojej úlohe slúžiť ako zúčtovacia jednotka. Ekonomická, banková a dlhová katastrofa je jasným dôkazom kolapsu menového a peňažného systému, ktorý najprv zasiahol americký dolár a neskôr sa do boja pridalo aj euro.
Vzhľadom k vzájomnej previazanosti mien sa objavil nový fenomén. Odštartovala ho Čína, ktorá využila „pegging“ (fixáciu na zavesený menový kurz) svojej meny voči americkému doláru v pomere, ktorý jej globálne poskytol ohromnú obchodnú výhodu na vrchole najlacnejších kvalifikovaných mzdových hladín na svete. Naproti tomu ale ostatné krajiny, uvedomujúc si význam výmenných kurzov v medzinárodnom obchode, súbežne oslabili svoje meny s klesajúcou cenou dolára. Krajiny snažiace sa držať svoju domácu infláciu na uzde čoskoro spozorovali prudké posilnenie ich mien, ktoré postupne ničilo rentabilitu ich exportu.
Opäť sa všetko zdá byť skopírované podľa pôvodnej osnovy ale s novými „pretekmi k cenovému dnu“ meny. Tak je to až do najnovšej vlny dlhovej krízy v Eurozóne. Teda švajčiarsky frank a jen sa stali primárnymi cieľmi pre tých, ktorí si chcú udržať hodnotu mien. Centrálna banka Japonska, ktorá už bojovala proti účinkom tsunami a Švajčiarska národná banka sledovali, ako ich meny stúpajú k bodu, ktorý priamo ohrozoval fungovanie ich hospodárstva. Obe museli nasledovať zvyšok sveta a znehodnotiť svoju menu intervenciami na devízovom trhu a prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania. Japonci sa snažia dosiahnuť hodnotu 80 až 85 jenov za 1 americký dolár [momentálne 76,57 USDJPY] a Švajčiari potrebujú kurz 0,80 švajčiarskych frankov za dolár [namiesto 0,7891 USDCHF].
Záver
Existuje nejaká opustená mena, v ktorej je možné si udržať bohatstvo? Existuje nejaká mena, ktorá si udrží svoju hodnotu oproti aktívam a to nielen v krátkodobom horizonte ale aj na dlhú dobu? Nie, tie dni sú už preč! Súčasný menový systém už nie je schopný merať silu meny a ani jej hodnotu prostredníctvom výmenných kurzov.
Menový systém bol zničený!
Och, ale systém je stále funkčný. Koniec koncov, kam by firmy a banky odišli? Ale pátranie po alternatívnej zálohe pre hodnoty tu bolo oveľa skôr. Od prelomu storočí a najmä od roku 2005 zlato aj striebro [2 roky pred úverovou krízou] odrážali klesajúcu hodnotu mien. Možno si niekto myslel, že ropa sa bude správať podobne, avšak tá „vystrelila ku špicu“ na hodnotu 145 USD, padla k 35 USD a potom vstala z mŕtvych a prekročila 100 USD. Očividne aj producenti môžu ovládať cenotvorbu tejto komodity.
Teraz sa vlastne takmer úplne stratil koncept hodnoty nijako nezabezpečených papierových peňazí, ktoré sú v podstate len prísľubmi vlády, že zaplatí za viac papiera. Zlato a striebro reflektujú hodnotu za posledných desať rokov. Ono to vyzerá, že astronomicky vzrástli na cene, ale je to naozaj tak? Áno, ich komoditné burzy skutočne zaznamenali rast na svetovom trhu a prilákali dosiaľ nevídaný dopyt, no každý investor veril, že zlato aj striebro by si mali a aj si udržia hodnotu do budúcnosti. Takmer sedemnásobný rast z 275 USD na súčasný vrchol 1900 USD je väčší ako sa očakávalo. Investori by si mali položiť otázku, či vzrástla cena zlata alebo klesla hodnota mien. Prípadná odpoveď im vydláždi cestu k úspechu resp. neúspechu.
Prepadne sa zlato už teraz alebo ešte porastie?
Možno by sme sa namiesto toho mali spýtať: „Vzrastie hodnota mien už teraz alebo ešte poklesne?“ Už len pohľad na problémy, ktorým čelia krajiny, ich meny a ekonomiky nevzbudzuje dôveru. Namiesto toho máme pocit, že sa potápame pri akomkoľvek pohľade dopredu. Nastala opäť recesia? Ak je to naozaj tak, na jej pozadí je značne oslabený systém, neschopný ďalej znášať údery, ktoré utrpel, odkedy ho prvýkrát zasiahla úverová kríza (credit crunch). Sú vlády odhodlané riešiť dlhovú krízu rozvinutého sveta? Dokážu ozdraviť bankový sektor a iniciovať výdatný rast poskytnutých úverov? Môže sa ekonomický rast obnoviť natoľko, že bude oživená spotrebiteľská dôvera? Tým máme na mysli to, čo povedal istý zamestnanec svojmu zamestnávateľovi: „Ak chcete získať späť moju dôveru na úroveň, keď ste prepustili jedného zamestnanca, musíte prijať ďalších dvoch.“
Nevyzerá to tak, ako to je? Teda existuje spoľahlivý dôvod, prečo by mal niekto vystúpiť z trhov zlata a striebra?
Existuje dobrý dôvod na to, aby prestali rásť? Zastaví sa pokles mien? Ako už viete, našim cieľom je 2090 USD a práve sa chystáme vstúpiť do „sezóny zlata“. Keď sme vám určili takýto cieľ, išlo o prvú cenu, pri ktorej sme očakávali ustálenie a možno aj jej korekciu. Potom by sme sa znovu pozreli na danú situáciu a prehodnotili naše ciele. To neznamená, že sme presvedčení o dosiahnutom vrchole. To budeme vedieť, až keď tam budeme.
Na týchto trhoch, kde centrálne banky zbierajú a zhromažďujú zlato hneď ako sa objaví na trhu, bývajú len plytké korekcie. Akonáhle sa obnoví dopyt, okamžite vytlačí nahor ceny kovu. Ako sme si všimli tento týždeň, každý pokus zahnať cenu príliš vysoko sa stretne s miznúcim dopytom rozvíjajúcich sa trhov. Potom sa cena stiahne naspäť na úroveň poslednej „London Fixing“ (tzn. aktuálne zafixovaná cena zlata v USD, ktorá sa vyhlasuje dvakrát denne na londýnskom trhu), kde sa zastaví pred ďalším pohybom nahor. Fyzický dopyt zostáva profesionálny, ale silný a šťastný, že vidí ceny rásť. Centrálne banky zajedno nemajú žiadne predstavy o tom, čo sa bude diať s ich a ostatnými menami. Preto vidia potrebu vytvárania si vlastných zásob zlata. Nejedná sa o činnosť špekulantov, ale zocelených menových profesionálov, ktorí oceňujú reálnu hodnotu. Ak naďalej pokračujú v nakupovaní, čo si myslíte, že by ste mali robiť?
Zdroj: GoldForecaster
Facebook komentár