Zbohom sloboda Od: “Alasdair Macleod”

Ľudská rasa v pokročilej hospodárskej forme, sa dopúšťa eutanázie. USA, Veľká Británia, Európa a Japonsko sú všetky vykonávacie hospodárske politiky, ktoré musia nakoniec vyústiť v úplné zničenie ich mien a ak zničíte prostriedky výmeny tovaru a služieb, budú vaši ľudia hladovať. Politická trieda a vládne inštitúcie sa posunuli v krokoch do tejto tragédie. To sú oni, ničitelia, ďaleko od bytia pomocnej ruky spoločnosti.

Všetci vzhliadajú k vláde pre poskytnutie toho, čo sme zvyknutí poskytovať pre seba, v naivnej viere, že je to náš sluha, má naše záujmy v jej srdci a preto na ich môže priniesť. Kolektívne sme sa rozhodli pre sociálnu nespoluprácu, rozpad a konečné zničenie samotnej spoločnosti. Podľa mnohých mylných predstáv pracujeme na tom, kde ležia naše skutočné záujmy, ale úplne sme stratili orientáciu. Sme v našej dobe svedkami toho, ako iné národy ničia ich vlastné hospodárske a sociálne štruktúry a nevidíme, že sa to deje aj u nás.

Keď realita zasahuje, odmietame ju. Štát kontroluje peniaze a ceny. To robí ekonomické kalkulačné nezmysly. Habe náš majetok v mene spoločného dobra a nakladá s ním ako uzná za vhodné. Na tom nie je nič nové: Keynes sám obhajoval eutanáziu nájomcu, alebo šetriča, vo svojej General Theory (Všeobecna teória), čo je príručka každého neo-klasického ekonóma. On obhajoval nahradenie nefunkčných investorov s neobmedzeným štátnym kapitálom, a dokonca aj obmedzenie ziskov podnikateľov. Nasledovali sme Keynesove veľkolepé klamy 90 rokov a jeho vízia je naša smutná realita.

Cena je naše vlastné ochudobnenie a strata slobody. Štát nás iba sankcionuje za naše príspevky do neho. Musíme byť kontrolovaný pre naše vlastné dobro. Štát nemá strach o seba tak dlho, kým nám ostáva aké-také bohatstvo na zhabanie a pokiaľ nám ostáva akákoľvek voľnosťou v sledovaní neštatistických cieľov.

Všetky vlády spomenuté v prvom odseku míňajú peniaze svojich občanov. Spoločne ničia svoj kapitál v zrýchľujúcom sa pomere len preto, aby mohli prežiť. V chybnom presvedčení sa spoliehajú na vzájomné plánovanie v presvedčení, že ich zachráni, aj keď jediná šanca pre každý štát na prežitie a ako nakoniec prosperovať, je prestať so spiklenectvom a postaviť sa tvárou v tvár vlastným problémom.

Namiesto toho, budúci rok – keď sa slabšie vlády začnú rúcať pod údermi kladív ekonomickej reality – keďže nebudú môcť skryť platobné neschopnosti v štátom regulovaných bankových systémoch, budú silnejšie vlády habať zostávajúce zdroje svojich vlastných občanov, aby ich pozdvihla, ako to robí Nemecko na svojich občanoch dnes.

Hodí sa parafrázovať Macbetha v jeho najhlbšom úpadku: Je to príbeh, plný hluku a zúrivosti, ničiaci všetko vôkol.

Preložil: Peter Makyš

Zdroj: GoldMoney