Vládne sanácie. Nečestní obchodníci. Podplatení politici.
Toto nie sú iba titulky, ktoré dominovali od doby veľkej krízy. Boli to taktiež hlavné črty vývoja histórie toho, čo bolo po 274 rokov najúspešnejšou nadnárodnou korporáciou: East India Company.
Autor Nick Robinson vo svojej knihe The Corporation That Changed The World ( Spoločnosť, ktorá zmenila svet) prezentuje úžasný a vyčerpávajúci pohľad na túto legendárnu spoločnosť.
Tento mesiac, 255 rokov späť, spoločnosť opätovne dobyla Kalkatu, rozhodujúcu pre zabezpečenie dominancie Británie a spoločnosti nad východnými obchodnými cestami.
Všetok tento úspech mal však podľa Robinsa svoju cenu v podobe životov miliónov Indiánov pochytaných v rámci ziskovej mašinérie krajiny.
Stopa po spoločnosti ostáva na britskom a ázijskom kontinente nezmazateľná.
V nasledujúcom texte si predstavíme zopár fascinujúcich lekcií z Robinsonovej knihy.
Okamžité zisky
Anglická východoindická spoločnosť dostala autorizáciu od kráľovnej Alžbety 31.12.1600. Síce to nebola prvá autorizovaná spoločnosť v Anglicku ( o 45 rokov ju predišla Moskovská spoločnosť), bola priekopníkom v systéme spoločného vlastníctva akcií, ako spôsobu zvyšovania masívneho množstva kapitálu potrebného pre úspešný zámorský obchod, rovnako ako na zvládnutie rizík zrodených v podniku. Spočiatku boli akciové kapitály vytvárané pre každú plavbu zvlášť, ale v roku 1657 bola spoločnosť preformulovaná na „nepretržité, neobmedzené investovanie bez odvolávania sa na individuálne plavby.“
Pred príchodom Angličanov a Ázijcov bol obchod kontrolovaný Portugalčanmi a v menšej miere Holanďanmi. Hlavným cieľom trhu bola Indonézia, nie India. Aj napriek tomu mala spoločnosť okamžitý úspech, jej zisky tvorili 155% v prvej dekáde, hlavne eliminovaním potreby prechodu po súši.
Spoločnosť bola napokon vymanévrovaná na „Ostrovy korenia“ (ako bola Indonézia známa) Holanďanmi, ktorí v roku 1667 prenechali Američanom stojaté vody nazývané Nový Amsterdam ako formu útechy.
Spoločnosť však už obrátila svoju pozornosť do Indie a na odlišné druhy komodít.
V 1635 po sérií potýčok podpísala spoločnosť zmluvu s Portugalskom, dávajúc mu prístup k rozľahlej časti pobrežia východnej Indie vrátane Madrasu, dnes (Chennai). V roku 1668 bol k nemu pridaný Bombay, darček Charlesovi II. od jeho portugalskej ženy.
Do roku 1684 spoločnosť importovala 1,76 miliónov kusov indického textilu, zastupujúceho 83% jeho celkového obchodu.
Ako vždy, cena akcií spoločnosti bola jej „tlkotom srdca“, prezentujúca jej súčasné a budúce vyhliadky, píše Robin. Do roku 1693, akcie stáli skoro 150 libier.
Nové taktiky
Podľa Robinsa bola zakladateľmi spoločnosti „skupina obchodníkov“: nezdá sa, že by tam bola bábka lobujúca za práva na obchod.
Prvým predsedom pre medzinárodné informovanie bol Josiah Child, kariérny obchodník, ktorý bol 17 rokov aj členom predstavenstva, aj guvernérom( meno, ktoré taktiež patrilo k vedúcim anglických kolónii v Amerike).
Bol to Childov nápad zväčšiť pozemné a námorné vojsko, aby sa zo „skupiny obchodníkov na kúsku mora“ stala „hrôzostrašná vojenská vláda v Indii“. Zatiaľ čo úmorné snaženie vojsk proti Indickým zložkám neprinášalo žiadny úspech, vyvinul sa precedens toho, ako ďaleko je firma schopná zájsť za účelom ovládnutia subkontinentu.
Child bol taktiež prvý, ktorý otvoril vlnu podplácania s korunou. Počas svojho pôsobenia v pozícií guvernéra v 1681 „odmenil“ Charlesa II. sumou 10 000 guineí za hladký priebeh znovuobnovenia licencie. Táto suma sa stala každoročným „darom“ od spoločnosti na nasledujúcich sedem rokov. Po Veľkej revolúcii v roku 1689 dal Child vláde pôžičku vo výške 1,2 milióna libier, s nulovým úrokom, aby si zaistil bezpečnú a exkluzívnu licenciu na prepravu.
Vzťah firemných operácií medzi materskou kanceláriou a zámorskými vedúcimi bol odjakživa napätý. Výplaty, ktoré spoločnosť vyplácala, len ťažko stačili na pokrytie základným potrieb. Aj napriek tomu však do firmy nastupovali vysoko postavení obyvatelia v nádeji, že si osvoja nápadné spotrebiteľské návyky britskej šľachty.
Na vyriešenie tejto dilemy, vedúci často využívali svoje privilégium v zámorí čo Robinson nazýva súkromný „dobrodružný turizmus“. Vedúci prijímali od miestnych obchodníkov „darčeky“ výmenou za firemný obchod. Fráza „dievčina a lakh denne“ –pričom lakh bolo 10 000 rupií – vystihovala životný štýl bengálskych vedúcich, ktorí si prišli užívať.
Bežný bol tiež vnútorný obchod. Zámorskí riaditelia písali agentom doma, aby nakúpili čo najviac, a tak zarobili na priaznivom vývoji na subkontinente. Spoločnosť tak vytvorila to, čo Robinson nazýva „nákladné auto na špeciálne účely“ čo znamenalo, že sa rozvinul vedľajší biznis s domácimi obchodníkmi.
Do roku 1700 bola burzová cena spoločnosti 200 libier, čím na čele obchodov na Východe nahradila Holanďanov.
Hospodársky model spoločnosti znie známo: Udržanie nízkych cien produkcie a zásob a zároveň maximalizácia cien tovarov predávaných v Anglicku. Skončilo to nedostatkom tovarov vrátane manufaktúry, prepravy a maloobchodu.
Hodnota, ktorá bola týmto pridaná spočívala v selekcii produktov a v udržaní aktívnej siete dodávateľov.
Ako píše Robinson: „V situácii, pre ktorú je charakteristická veľmi zlá informovanosť, má byť najväčšou prioritou spoločnosti jej schopnosť dosiahnuť rovnováhu medzi ponukou a dopytom na opačných stranách planéty“.
Rozhodujúce víťazstvo
Aj napriek dominancii spoločnosti sa zvyšok Európy nevzdával. Hlavne Francúzi stále riadili dôležitú prepravnú pevnosť pri Kalkate. Plus, indickí vládcovia sa stále snažili získať kontrolu nad miestnym obchodom. V júni 1756, Nawab teda vladár, premohol úboho vyzbrojené vojská spoločnosti a získal Kalkatu, ktorá bola pod kontrolou spoločnosti od 1690. Výsledkom bolo, že spoločnosť prišla o 2,25 miliónov libier.
Spoločnosť však chystala odvetu. Pod velením Roberta Cliva, vodcu pevnosti spoločnosti, ktorý začínal svoju kariéru ako spisovateľ v Indii, sa aj napriek malej, ale trefnej expedícii podarilo získať mesto vo februári 1757 späť.
Víťazstvo dokázalo nepopierateľnosť bohatstva spoločnosti, ktoré vzrástlo o 12% keď správy o víťazstve dorazili do Londýna.
Bola to konšpirácia indických obchodníkov, ktorá spoločnosti zaručila neporaziteľný monopol na subkontinente na ďalších 100 rokov.
Vo viere, že môžu kontrolovať „zahraničných barbarov“ na svoje vlastne záujmy, ponúkli traja indickí aristokrati pomoc spoločnosti pri zvrhnutí bengálskeho Nawaba výmenou za exkluzívny obchod. Ale jeden z aristokratov, Amir Chand, požadoval 5% zo ziskov spoločnosti.
Pobúrený Chandovou drzosťou napísal Clive dve zmluvy. Pravú pre jedného z konšpirátorov, ktorý mu sľúbil, že z neho urobí bengálsku „bábku“ v Británii a nepravú zmluvu pre Chanda, v ktorej predstieral, že súhlasí s jeho podmienkami. Operácia postupovala a v lete 1757 bol Nawab zvrhnutý a Plassey, budúce hlavné mesto Bengálska, bolo ovládnuté.
Sprisahanie posilnilo silu spoločnosti nie len v Bengálsku, ale na celom subkontinente. Clive okamžite pre firmu zarobil 2,5 milióna libier, čo bol iba začiatok zárobkov spoločnosti. Toto víťazstvo opäť vyhnalo cenu akcii na takmer 275 libier.
Robins tieto skutočnosti sumarizuje takto:
„Za obdobie kratšie ako 10 rokov, spoločnosť presmerovala tok svojho bohatstva smerom na západ. Áno, bola to podniková revolúcia, navrhnutá pre získanie bohatstva celej spoločnosti jednou jedinou spoločnosťou.“
Cena za podnikanie
Plassey dokázal obrovskú silu spoločnosti na subkontinente . Dokonca to spustili niečo, čo by sa dalo nazvať éra brutality spoločnosti.
Robins píše, že bengálski tkáči boli potom nútení vykonávať takmer pozície otrokov a boli nútení predávať výlučne spoločnosti a to za ceny, ktoré nadiktovala. Toto všetko sa dosahovalo pomocou pokút, bičovania a väznenia. Praktiky spoločnosti viedli k zúfalstvu tkáčov z ktorých niektorí si odrezali prsty, aby neboli nútení tkať hodváb.
Počas obdobia sucha a hladomoru v rokoch 1769-1770 vyvolalo konanie spoločnosti svetové pobúrenie. Aby dokázali zabrániť raketovému stúpaniu cien, začali agenti spoločnosti hromadiť obilie a zvyšovať dane. Výsledkom bolo množstvo mŕtvych od hladu. Nedávna história škody vyčíslila na 1,2 milióna.
(Mimochodom, sucho tiež nepriamo spôsobilo Bostonské pitie čaju, keď parlament ustúpil požiadavkám spoločnosti, ktorá žiadala vyrovnanie daných tržieb odstránením exportných ciel týkajúcich sa amerických obchodníkov s čajom).
Sucho spôsobilo, že ceny spoločnosti takmer skolabovali, keď padli na 150 libier. Usilovala sa vyrovnať svoju ročnú dividendu a ocitla sa v 10-ročnej špirále. V roku 1784 spoločnosť získala ekvivalent dotácie, čo jej umožnilo znovu upisovať akcie. Východoindická spoločnosť bola prvou spoločnosťou, ktorá vyplatila dividendu z dlhu.
Nový produkt a nový trh
Spoločnosti sa napokon podarilo znovu postaviť na nohy a to prebraním novej komodity: ópia a nového trhu: Číny.
Pod vedením Warrena Hastingsa, ktorý bol na čele ako guvernér Bengálska v roku 1772, dosiahla spoločnosť monopol v oblasti semien, ktoré sa pre obchodníkov stali novou menou na otvorenie čínskeho trhu. Keďže bolo ilegálne vyvážať ópium do Číny, slabo strážené hranice a rozšírená korupcia spoločnosti umožnila pestovať ópium v Indii a vymieňať ho v Číne za čaj.
Aj keď spoločnosť mohla obchodovať iba cez jediný prístav v Cantone, do roku 1828 získavala dostatočné množstvo príjmov z predaja ópia, aby pokryla celkové náklady za nákup čaju v Číne. Robins dodáva, že s jednou desatinou britských príjmov odvodených z obchodu s čajom „celá britská stavba“ bola do 30.rokov 19.storočia založená na „hore z ópia“.
Koniec éry
Zánik spoločnosti bol rozhodnutím samotnej Británie, keďže sa na severe Anglicka začal rozvíjať priemysel a krajina sa stala priemyselnou veľmocou. Navyše rastúca životná úroveň spoločnosti pomohla vytvoriť celkom novú triedu obchodníkov, ktorí začali lobovať v parlamente za rovnaký prístup na zahraničné trhy. Dokonca aj anglická cirkev prispela k pádu spoločnosti, keď úspešne lobovala u indického biskupa; spoločnosť totiž v minulosti zakázala misijnú činnosť v Indii.
V roku 1833 akcionári v parlamente schválili znárodnenie spoločnosti. Na oplátku mali byť dividendy spoločnosti garantované na ďalších 20 rokov a spoločnosť mala ďalej slúžiť ako zástupca na subkontinente. Ako napísal historik Thomas Babington, obchodná časť vtedy spočívala vo “vykonávaní suverenity nad väčším počtom ľuďmi, s väčšími príjmami a väčšou armádou“ než mala celá Británia. V roku 1858 bola táto dohoda zrušená tým, že sa koruna stala priamym šéfom v Indii, v dôsledku Sepoy povstania proti pravidlám spoločnosti. 1.júna 1874 bola Východoindická spoločnosť zrušená.
Náklady a výnosy spoločnosti počas jej panovania sú najlepšie zachytené dobre známym ekonómom publikujúcim v čase éry spoločnosti Adamom Smithom. Zatiaľ čo obhajoval jej vpád na indický trh a uvedomoval si nevyhnutnosť dočasného monopolu, na druhej strane napísal, že exkluzívne obchodné práva spoločnosti sa zmenili na „nepríjemnosť“, ktorá viedla k „absurdným daniam, ktoré zaťažovali vlastných občanov“. Taktiež viní spoločnosť za neútešný stav indických obyvateľov konkrétne vedúcich spoločnosti z ľahostajnosti aj napriek tomu, že celá krajina bola zničená zemetrasením.
Robins píše, že od zrušenia spoločnosti, India zažíva zvláštny vzťah so spomienkou na spoločnosť. Jawaharlal Nehur ukázal rolu spoločnosti a jej utláčania Indie počas jeho kampane za nezávislosť. Sídlo spoločnosti v Kalkate je dnes sídlom guvernéra Bengálska. Hlavná pevnosť v Kalkate je dnes základňou Východného komanda indickej armády.
Tiež v Londýne došlo k podivnému vymazaniu histórie spoločnosti, keďže existuje iba zopár pamätných tabúľ označujúcich hlavné kancelárie alebo sklady. Socha Roberta Cliva však stále stojí blízko Parku svätého Jamesa vo Westminsteri.
Posledným dedičstvom spoločnosti je možno toto: v kúpnej sile 21.storočia Robins odhaduje, že spoločnosť by do britskej ekonomiky prispela sumou 40 miliárd libier. Za takú vysokú sumu, zaplatila značne nechutnú cenu.
Zdroj: BusinessInsider
Facebook komentár