Výstraha: Padajúce svetové meny Od: “Keith Weiner”

V roku 1913 americký kongres schválil vznik Federálneho rezervného systému (Národná banka USA). Jeho mandát bol obmedzený, ale v priebehu času vzrástol, aby sa stal ústredným projektom všetkých menových situácií. V roku 1933 prezident Roosvelt zakázal vlastníctvo zlata. V roku 1944, už čoskoro víťazné spojenecké mocnosti, podpísali zmluvu Bretton Woods, kde súhlasili s výmenou amerického dolára za zlato. Ich centrálne banky mohli držať doláre a požičiavať doláre a tak sa na vrchole úverovej pyramídy ocitol dolár.

Americký dolár bol speňažiteľný zahraničnými centrálnymi bankami, a tak to bola efektívna schéma pre rôzne meny mať zafixovaný výmenný kurz medzi každou jednou k zlatu. To, v poslednom rade, malo silu limitovať úverovú expanziu, pretože tam stále bolo to jediné, naviazanie k zlatu a teda aj k realite.

Problém s ktorým sa stanovujú ceny jednej veci vo vzťahu k ďalším je to, že jedna je podhodnotená a tak sa hromadila a ďalšia je nadhodnotená a teda sa vypísala. Americká vláda stanovila cenu zlata príliš nízko a tak zahraničné centrálne banky boli stále náročnejšie na dodávky zlata.

V čase keď bol v úrade prezident Nixon, sa muselo niečo urobiť. V roku 1971 preto nesplnil zlaté záväzky americkej vlády. Malo to za následok vypustenie zlata z menového systému, vrhajúceho nás do globálneho režimu nezameniteľných papierových peňazí. Jedným z dôsledkov bolo, že výmenným kurzom rôznych papierových mien bolo dovolené „plávanie“ proti sebe (kurz nebol nijak riadený zo strany banky).

Bol to predpis Miltona Friedmana, monetárny šarlatán. On v skutočnosti povedal:

„Ak vnútorné ceny boli tak flexibilné ako výmenné kurzy, to malo iba malý ekonomický rozdiel či zmeny boli vyvolané úpravami spôsobenými zmenami výmenných kurzov alebo rovnocennými zmenami vnútorných cien. Ale táto podmienka  je očividne nesplniteľná. Výmenný kurz je potencionálne flexibilný pri absencií predpisov a správnych opatrení zmraziť ju. Aspoň v modernom svete sú vnútorné ceny vysoko flexibilné.“

A to je dôvod, prečo dodnes máme nestále zahraničné výmenné trhy, pretože Friedman a jeho nasledovníci chceli kompenzáciu pracovného práva a ostatné regulácie, vďaka ktorým je istý rast cien iba smerom hore ale nikdy nie smerom dole.

Táto falošná, nepoužiteľná a nečestná schéma plávajúcich výmenných menových kurzov určite nemohla zmeniť problém so mzdami a ostatnými cenovými nepružnosťami. To bolo príčinou niekoľko ďalších problémov.

Ďalšou stránkou efektu bolo drancovať úspory ľudí a tým ich učiť aby nešetrili, pretože slovo „plávajúci“ je falošné. Papierové meny všetkých potopia. Neexistuje žiadny mechanizmus ani túžba zo strany centrálnej banky zvýšiť hodnotu meny.

Režim plávajúcich mien je režimom niekedy pomalšieho a niekedy rýchlejšieho znehodnotenia meny. Každá vláda je zapojená v pretekoch k nule. Niekedy sa jedna mena potápa v pomere k ostatným, a niekedy sa ostatné meny potápajú vo vzťahu k nej. To je nesmierne deštruktívne.

Tento nikdy nekončiaci proces devalvácie meny má pokračujúci efekt: znižovanie investícií. To samozrejme znižuje rast. Tento predpoklad musí byť dovedený až do svojho logického záveru.

Úspory ako také, nie je možné používať ako nezameniteľný papier

Pri sporení, živiteľ rodiny zruší časť svojho zárobku; spotrebúva menej než produkuje. Jeho základným účelom je hromadiť túto hodnotu pokiaľ neodíde do dôchodku a potrebuje ju vymeniť za jedlo a ostatné tovary, keď nemôže ďalej pracovať. Je to výhodné požičať výrobnému podniku k nárastu jeho množstva peňazí, ale to nie je základ konceptu. Kľúčom je to, že môže preniesť hodnotu časom. Zlato a striebro to robia, ale papier nie.

Podstatne papierová mena je úver vláde. Na rozdiel od výrobných podnikov, vláda si nepožičiava k rastu produkcie. Vláda neprodukuje nič, ale konzumuje. Vláda si požičiava ku konzumácií bez úmyslu tieto prostriedky niekedy splatiť. A z toho dôvodu je „pôžička“ podvod. Nikdy ju nebude možné vrátiť.

Zlato a striebro sú kladné hodnoty. Jeden ich môže hromadiť, ako jeden nemôže hromadiť žiadne reálne komodity. Papierová mena je záporná hodnota. Je to dlh. Neexistuje žiadna cesta „hromadenia“, jej hodnota je stále klesajúca a nakoniec to bude neplnenie k nule.

Vládne peniaze postupne strácajú hodnotu, a potom naraz. My sme teraz v postupnej fáze. Táto fáza skončí bez veľkého varovania (okrem trvalých gold backwardation).

Úspory, pod nezameniteľným papierom sa zvrtli k špekuláciám. Ľudia sú tlačení z jednej bubliny aktív do ďalšej. Tí, ktorí slepo nasledujú iných stále skončia prenesením svojho bohatstva k tým, ktorí sú vo vedení. Ľudia, ktorí kúpili domy medzi rokmi 2004 a 2008 v USA sa stále nezotavili. Aspoň tí, ktorí vložili doláre na bankové účty zatiaľ nestratili až tak veľa. Keď si trhy konečne uvedomia, že bankové vklady sú zabezpečené hypotékami na domoch, ktorých cena je od 25 % do 50 % nižšia než ich hypotéka, bankoví vkladatelia budú strácať viac.

Nakoniec, ľudia objavia, že oni nemôžu chrániť doláre (tí, ktorí na to neprídu, budú vystavení tomu, že ich bohatstvo im bude ekonomicky irelevantne odobraté). Úspory sú nevyhnutným predpokladom pre investície. Investície sú nevyhnutné pre rast spoločností, vývoj nových technológií, produktov a trhov. Rast je nevyhnutný k najatiu nových pracovníkov.

Ak existujúce spoločnosti dosiahnu vyššiu produktivitu práce a nepotrebujú toľko pracovníkov k vykonaniu tej istej práce, tak prepustia nepotrebných ľudí. Na voľnom trhu,  nezamestnaní môžu byť rýchlo najatí rastúcimi spoločnosťami, ktoré expandujú a rozvíjajú nové podnikanie. Ale dnešnú štruktúru vysokej nezamestnanosti možno vysledovať spätne k Friedmanovmu prepisu (okrem ďalších vládnych zásahov).

Oslabenie meny neodrádza iba úspory, ale oslabuje aj podniky, ktoré majú udržať menu na ich súvahe, a ktoré majú dovážať niektoré z ich inputov.

Ak mena stráca hodnotu, potom všetci, kotí ju držia utrpia stratu. Je nemožné zamestnávať pracovníkov a viesť podniky v krajine bez držania značného množstva meny danej krajiny. Znehodnotenie meny preto kladie stále straty na podniky, ktoré skúšajú pracovať v takomto prostredí.

V kombinácii so skutočnosťou, že dovážané zásoby, prísady, časti, software a ďalšie vstupy sú stále rastúce náklady, pokiaľ ide o klesajúcu menu a je možné vidieť ďalší dôvod prečo je Friedmanovo tvrdenie falošné. V mnohých prípadoch, najmä moderných produktoch, vstupné pracovné náklady do výroby tvoria malé percento z celkových nákladov.

Uložte vaše peniaze na obed do zlata a striebra, to je najlepšia cesta k vašej ochrane proti nášmu šialenému režimu. Ak chcete špekulovať, uistite sa, že riskujete iba vaše peniaze na pivo.

Zdroj: KeithWeiner ‘s Posterous

Preložila: Viera Slaninova