Vlády potrebujú infláciu, ekonomiky však nie

V britskom „The Telegraph“ veterán ekonomický korešpondent Ambrose Evans-Pritchard 10. októbra v článku odkryl základnú pravdu o aktuálnom a takmer univerzálnom objatí inflácie ako ekonomického všelieku. Kým politici, riaditelia a ekonómovia hovoria o stimulácii dopytu a zamedzení deflačnej pasce, Evans-Pritchard nám pripomína, že pri inflácii je vždy a všetko o správe dlhu.

Úroveň vládneho dlhu v pomere k HDP pokračuje stále vyššie a vyššie každým rokom, a to nielen vo vyspelých krajinách, ale aj pri rozvíjajúcich sa trhoch a ekonomikách. Ako sa pomery vtláčajú do nezmapovaných teritórií a to najmä do oblasti južnej Európy, tak jediným možným spôsobom ako odložiť splatnosť pôvodného dlhu je prostredníctvom schopnosti vyfučania dlhu, teda jeho speňaženia. Evans-Pritchard cituje analytika Bank of America ako hovorí, že dokonca „nízka inflácia“ (bez zmienky aktuálnej deflácie) je najväčšou hrozbou verejného dlhu. “Generálna riaditeľka MMF Christine Lagarde rozbehla rétoriku ďalej, keď nedávno povedala do „The Washington Press Club“, že „deflácia je zlobor, s ktorým je nevyhnutné bojovať.“ Inými slovami, vlády potrebujú, aby inflácia zostala životaschopná. Je to droga, bez ktorej to jednoducho nejde ďalej.

Súvisiace: Financujú centrálne banky vlády tlačou nových peňazí?

Je jednoducho príliš zahanbujúce priznať túto prostú pravdu, preto politici a centrálni bankári (a ich akademici, novinári a finančný ochrancovia) vymysleli rad mučebných teórii, prečo inflácia nie je len dobrá pre príliš zadlžené vlády, ale je aj základom dobrej ekonomiky a teda je dobrá pre úplne všetkých. Aktuálne je všeobecne známa a akceptovaná propaganda, že kúpnu silu musia znížiť, aby ekonomika mohla rásť. Túto propagandu by dokonca aj sám Goebbles mohol závidieť.

Cez stáročia ekonomické dôkazy tvrdia opak, oni však tvrdia, že ak sa ceny nezvýšia aspoň o 2% ročne spotrebitelia nebudú míňať, firmy nebudú prijímať a ekonomiky vkĺznu do nepoddajných deflačných špirál smrti. Aby sa tomu zabránilo, vlády odporúčajú míňať bez zvyšovania daní. Nielen, že by takýto krok zahŕňal priame stimuly cez zvyšovanie vládnych výdavkov, ale aj tlačou viac peňazí centrálnymi bankami, ktoré tým zdvihnú ceny, čo ako tvrdia je veľmi prospešné pre zdravie ekonomík. Ako pani Cirkev zvykne povedať „ Aká náhoda“.

Ponúkať voličom niečo za nič je Svätým Grálom politiky. Ale ako vec reality, by voliči mali vedieť, že obed zadarmo má vždy svoju cenu. Toto dokonca nie je ekonómia, ale fyzika.

Keď sa zvýšia vládne výdavky je to zaplatené zvýšením daní, zamestnanci zistia, že ich výplaty sa zredukovali. To poskytuje jasný dôkaz, že vládne výdavky majú svoju cenu. Túto jasnú líniu je o dosť ťažšie vidieť, keď je platená infláciou (tlačou peňazí). Čistý vplyv na spotrebiteľa je ten istý.

Inflácia neznižuje nominálnu sumu na výplatnej páske, ale rast cien znižuje množstvo statkov a služieb, ktoré si za mzdu kúpite. Takže keď vlády zvyšujú deficit, zamestnanci budú viaznuť pri šekoch. Či to budú platiť cez vyššie dane alebo infláciu, ich životná úroveň bude znížená. Hlavným rozdielom je, že pracovníci vedia, že kvôli vyšším daniam je na vine vláda, čo vysvetľuje prečo politici preferujú infláciu.

Táto myšlienka ignoruje hodnotu statku alebo služby v čase (ľudia majú tendenciu platiť viac za niečo, čo si môžu užiť skôr ako neskôr) a ekonomický zákon, ktorý ukazuje ako stúpa dopyt keď klesá cena. Zdravý rozum nemá absolútne nič spoločné so súčasnou praxou v ekonomike. Namiesto toho je dominantný argument, že pre ekonomiku s dopytom je inflácia potrebná ako osivo.

Avšak tento argument je iba dymovou clonou. Jediná vec čo môže inflácia urobiť je, že vláda môže viac míňať. Ekonomikám sa jednoducho s nízkou infláciou darí dobre. V skutočnosti počas neskorého 19. storočia pri „Veľkom poklese“ Spojené štáty zažili trvalú defláciu, ktorá vytvorila priestor pre ešte rýchlejší ekonomický rast aký sme kedy videli za posledných pár generácii. Nedávno počas skorých 60tych rokoch 20 storočia zažili Spojené štáty trvalo nízku infláciu (sotva 2%) a silný ekonomický rast založený na základe vládnych údajov. Ale zatiaľ, čo všetci volajú po vyššej inflácii, tak moderní ekonómovia majú tendenciu zabúdať a bagatelizovať tieto doby.

Súvisiace: Ako inflácia ohrozuje občianske práva dôchodcov

V skutočnosti je inflácia viac škodlivá ako zdanenie. Zamlžovaním súvislostí medzi zvyšovaním vládnych výdavkov a znižovaním kúpnej sily bude verejnosť pravdepodobne menej bojovať proti vládnej expanzii a tam leží pravda. Inflácia pre rast ekonomiky nie je potrebná, ale pre vlády.

Tento problém je obzvlášť akútny v Európe, kde krajiny s radikálne odlišnými fiškálnymi charakteristikami boli uzamknuté do politicky nefungujúcej menovej únie. Na jednej starne sú to krajiny ako Taliansko, Španielsko a Francúzsko, ktorých vlády boli známe ich veľkorysými výhodami, za ktoré nemohli zaplatiť. Pred prijatím eura tieto krajiny a ich meny neboli známe pre ich dobrú reputáciu zabezpečenia ziskovosti. Nemecko, na druhej strane postavilo svoju povesť na vyrovnaných rozpočtoch a silnej nemeckej marky. Preto danými striktnými menovými opatreniami, ktoré boli potrebné na namazanie šmyku smerom k únii, nebola Európska centrálna banka schopná vytvoriť tak voľnú infláciu ako Spojené štáty a Japonsko. Výsledkom toho bolo to, že dlhová kríza tam bola obzvlášť ostrá a preto vnímaný problém je o dosť väčší ako v iných vyspelých krajinách, kde je možné tlačiť peniaze na želanie.

Výzvy k väčšej inflácii by v Európe mohli v uliciach starého kontinentu zvýšiť hnev. Po celé roky keynesoví  ekonómovia kryli politikov a verní modelu by mohli s príležitosťou opäť povstať. Aj keď je pochopiteľné, že vlády sú motivované ich šampiónom „infláciou“, ale ťažšie je pochopiť prečo práve profesionálni ekonómovia sú inšpirovaní podobne. Možno veria v magickú silu modernej ekonomiky vytvoriť niečo z ničoho, alebo predstavou, že správne aplikovaným makroekonomickým vzorcom môžeme obísť zákon ponuky a dopytu. Táto predstava je však smiešna a nebezpečná.

Súvisiace:

Ako bolo deväť krajín svedkom premeny inflácie na hyperinfláciu

Je deflácia pre obyčajných ľudí nebezpečenstvom? Alebo žeby pre vládu?

Samozrejme predstava vlády, že môže držať infláciu nad 2% ročne je absurdná.  Akonáhle sa poruší táto úroveň vlády nebudú schopné udržať to. Koniec hry bude hyperinflácia. To všetko preto, lebo zvyšujúca sa zadlženosť im bráni v dostatočnom zvyšovaní úrokových sadzieb, aby sa vyhli inflačnej špirále. Naposledy kedy sa inflácia vymkla z pod kontroly bolo v skorých 80. rokoch 20. storočia, kedy odvážne inšpirovaný FED bol schopný schovať džina opäť do fľaše cez zvýšenie úrokovej sadzby na 18%. Ekonomika nielenže prežila drsný liek, ale ako aj výsledok prosperovala. Má niekto vážne veriť tomu, že by sme dnes mohli prežiť, čo i len štvrtinu tejto dávky?

Vzhľadom k tomu, že sú teraz centrálne banky určené zostať pozadu, tak inflačná krivka, bude aj naďalej zrýchľovať, kým skutočná hyperinflačná hrozba môže byť oveľa horšia ako sprisahanecká hrozba deflácie.

Preložil: Marek Kopriva

Zdroj: Euro Pacific Capital