Ak sa Vám niečo páči poprosím kliknúť na “páči sa mi to”, alebo FB a Twitter “like” aby sme mali od Vás odozvu (a taktiež Nás to vedie k pokračovaniu Našej tzv “práce”)…Čím viac klikov na na FB a Twitter “like”, tým nám pomôžete rozšíriť sa “ĎAKUJEME”
O devalvácii premýšľajte ako o finančnom ekvivalente „tragédie obyčajných ľudí“. Stručne povedané, ak každý vlastní niečo, ich záujmom je najrýchlejšie získať čo sa dá, kým sa ten zdroj úplne nevyčerpá. V prípade výmenných kurzov, rybolovu ako aj pasení oviec majú výhodu tí, ktorí reagujú ako prví, pomalšia reakcia môže zabolieť.
Pozrite si takmer okamžitú obnovu Islandu po svojom epickom bankovom krachu:
VESTMANNAEYJAR, Island – Tri a pol roka potom ako Island kolapsoval, Dadi Palssonova spoločnosť spracovania rýb poskytla priestor na prekvapivé oživenie ekonomiky.
Pán Palsson dorazil do roboty o 4 ráno, keď došla aj dodávka dvanásť ton tresky. Zakrátko jeho zamestnanci začali vykostiť, pokrájať a baliť ryby, aby ich mohli nakladať na kontajnerové nákladné lode smerujúce do zahraničia.
V roku 2008 Island bol prvou obeťou finančnej krízy, ktorú odvtedy pocítila už aj eurozóna predovšetkým prostredníctvom Grécka, ktoré sa schyľuje k prevratnému odchodu z eura, Španielsko má problémy s udržiavaním bankového systému, kým sa nemeckí politici hašteria o to, ako držať to všetko pokope.
Ale islandská ekonomika rastie – nezamestnanosť sa znížila a emigrácia sa spomalila.
Island má významnú výhodu oproti členským krajinám eurozóny a to jeho vlastnú menu, ktorú je možné devalvovať. Táto skutočnosť zmenila jeho obchodný deficit do prebytku a zjednodušil obnovu krajiny.
Obchod s rybami je tak živý, že spoločnosť pána Palssona zamestnáva poľských pracovníkov mimo tohto ostrova, na srdcovitej „kôpke“ sopečnej horniny päť kilometrov od islandského pobrežia na juh.
„Každý dom je plný, pretože ponúkame veľa pracovných miest,“ povedal 37 ročný pán Palsson. V jeho hlučnej výrobnej hale sú tresky spracované pomocou strojov, ktoré im odrežú hlavy a vykostia ich. Rady pracovníkov sa v šmolkovo modrých pracovných odevoch nakláňajú nad iluminované stoly, kde režú filety.
Island so svojou vlastnou menou, centrálnou bankou, monetárnou politikou, rozhodovacou právomocou a vlastnými zákonmi má také politické možnosti, o ktorých sa štátom eurozóny môže iba snívať. S úsmevom na tvári môže členským štátom eurozóny poskytnúť lekciu o tom, čoho všetkého sa vzdali, keď sa pripojili k monetárnej únii. A, možno aj o tom, čoho by sa mohli vzdať, keď ju opustia.
Island tvrdo skrachoval v roku 2008. Jeho prepchatý bankový systém padol a nezamestnanosť prudko stúpla. Vláda sa stala terčom posmechov deprimovaných voličov v pouličných protestoch. Mladí si balili kufre. Rovnako ako aj eurozóne, Medzinárodný menový fond poskytol pomoc Islandu.
Jeho mena sa znehodnotila o polovicu, tým pádom sa podporil export, ako aj pán Palssonov vývoz rýb a znížil sa drahý dovoz, napr. automobilov. Oslabená mena krajiny – krona – bola tvrdá na majiteľov nehnuteľností, ktorí si požičali v cudzej mene, ale islandskí sudcovia a politici im poskytli hypotekárnu úľavu. Aj drahé zahraničné tovary podnietili infláciu. Spotrebiteľské ceny od roku 2008 vzrástli o 26 %.
Táto záchrana zapôsobila na finančný systém. Ale na rozdiel od Írska, Island nechal svoje banky padnúť a zodpovednosť za krytie strát vo veľkej miere prenechal na zahraničných veriteľov, nie na islandských daňových poplatníkov.
Island taktiež zaviedol drastické kapitálové regulácie – odporoval doktríne EÚ o otvorených finančných hraniciach, ktorá zverí desivé kapitálové a úverové ťahy, ktoré postihli Grécko, Írsko a Portugalsko a teraz testuje Španielsko a Taliansko.
A namiesto výdavkových škrtov, ktoré zničili Grécko a Španielsko, Island oneskoril nutnú úspornosť. Spočiatku krajina dokonca zvýšila platby sociálneho zabezpečenia pre najchudobnejších občanov, ktorých ďalšie výdavky pomáhali tlmiť ekonomiku.
Názory
V Grécku a ďalších krajinách PIIGS, Island je reálny príklad pre tých, ktorí chcú opustiť euro experiment a prevziať späť kontrolu nad národnou menovou politikou, inými slovami znovu získať schopnosť devalvovať.
Island je tiež príkladom pre mnoho zástancov udržiavania eurozóny pokope, ktorí vidia monetizáciu (zavedenie menového štandardu) dlhu periférnych krajín ako jediný spôsob zachovať úniu a udržať veľké nemecké a francúzske banky solventnými. Inak povedané, zachovajú euro, ale devalvujú ho.
Takže bez ohľadu na to, či eurozóna zanikne alebo pretrvá, devalvácia je stredobodom politiky. Buď sa drachma, peseta a líra oživia s 50 %-ným znížením alebo euro bude devalvované v podobnej výške. Neexistuje riešenie všetkých týchto dlhov spôsobom, ktorý zabezpečuje že mena ostáva na rovnakej úrovni štandardných hodnôt.
Každý tiež vie, že výhody devalvácie dostanú v prvom rade tí, ktorých zasiahol ako prvých, práve preto rastie naliehavosť riešenia a to nás privádza späť k tragédii obyčajných ľudí. Keď (nie ak) eurozóna začína s devalváciou, dolár a yen nás budú musieť nasledovať a potom sa začína hra – prúd ku dnu bez víťaza. S výnimkou zlata.
Preložil: Silvia Harcsová
Facebook komentár