Paul Krugman vo svojom článku “1938 v 2010” v New York Times 5.septembra, opäť kritizuje Obamových ekonomómov za to, že robia to čo sľúbili, že už robiť nebudú: opakujú rovnaké chyby ako ekonómovia prezidenta Roosevelta v roku 1937, a to že opúšťajú fiškálne stimuly príliš skoro. Podľa Krugmana, hoci politika prezidenta Obamu znížila ekonomické škody z finančnej krízy, bola príliš bojazlivá na to aby viac otvorila kohútiky toku peňazí a to sa ukazuje v úrovni nezamestnanosti, ktorá je katastrofálne vysoká a zvyšuje sa. Prihovára sa za vynaloženie ďalších stimulov, ba čo viac, za explóziu deficitného financovania podobného rozsahu ako tomu bolo počas 2.svetovej vojny, ktorý môže dosiahnuť približne dvojnásobok HDP, teda 30 biliónov dolárov.
Podstatou Krugmanových argumentov je, že takto astronomicky zvýšený národný dlh sa bude dať spoľahlivo vyrovnať. Neuvrhne krajinu do nebezpečenstva bankrotu – tak ako sa to nestalo ani počas 2.sv.vojny – pretože nahromadený dlh sa bude dať ľahko zaplatiť s pomocou vysokého ekonomického rastu, ktorý môžu vygenerovať len takéto obrovské stimuly. Hovorí, že vojnové dlhy boli bezbolestne zaplatené počas povojnového boomu. Ekonomika bola schopná prosperovať bez pokračujúcich deficitov vďaka zlepšenej finančnej pozícii súkromného sektoru. Ponaučením z tohto príbehu, hovorí Krugman, je že ak je ekonomika v hlbokej depresii, bežné princípy neplatia. Prísnosť je sebazničujúca: ak sa všetci snažia naraz splatiť svoje dlhy výsledkom je depresia a deflácia, a dlhové problémy sa tým len zhoršia. Naopak je možné – vlastne nevyhnutné, hovorí – pre krajinu ako celok „spotrebou sa dostať z dlhov“ a potom sa „spotrebou vrátiť k prosperite.“ Dočasná vlna deficitného míňania v dostatočne veľkom rozsahu môže vyliečiť problémy, ktoré priniesli excesy v minulosti. Je to práve deficitné míňanie takéhoto rozsahu, ktoré môže vytvoriť ekonomický boom, ktorý bude základom dlhodobej prosperity.
Mohli by sme pripustiť, že Krugmanove argumenty majú určitú myšlienku, podobne ako malo Keynesove „volanie sirény“ po pumpovaní do ekonomiky v roku 1936. Napriek tomu paralela medzi klesaním dlhu po 2.sv.vojne a navrhnovaným znižovaním dlhu po 30 biliónovom žúre vládneho míňania je chybná. Prečo? Pretože v roku 1945 mali USA stále zlatý štandard, čo znamenalo že zlato mohlo byť použité ako posledný tlmič dlhu. Avšak v roku 1971 boli odhodené posledné zbytky medzinárodného zlatého štandardu a svet ostal bez tohto nástroja. Napriek Friedmanovým návrhom, že nezameniteľný dolár môže nahradiť zlatý štandard, dopadol biedne keď mal byť použitý ako posledný tlmič dlhu. Svedčí o tom fakt, že od roku 1971 celkový dlh vo svete môže len rásť, nikdy nie klesať – ak sa chceme vyhnúť krachu. A zvýšenie je vždy potrestané. Priviedlo nás k Molochu Dlhu. Jediný spôsob ako sa vyhnúť osudu, že ním budeme pohltený zaživa, je vrátiť sa k zlatému štandardu – riešenie, ktoré Kurgman určite nezamýšľal obhajovať. Krugmanov kľud a spokojnosť zoči voči Molochu Dlhu možno vysvetliť jeho nesprávnou interpretáciou historicky nízkych prevládajúcich úrokových sadzieb a jeho zjavnou ignoráciou mechanizmu monetizovania vládneho dlhu. K obidvom týmto aspektom sa vyjadrím v nasledovných riadkoch.
- Keynesiánsky ekonómovia ponúkajú falošnú interpretáciu umelo nízkych úrokových sadzieb, za ktoré si vláda požičiava – vraj je to kritérium kredibility vlády ako dlžníka a meradlo bezpečnosti vládnych dlhopisov ako investície. Preto trvajú na tom, že s našimi fiškálnymi záležitosťami je všetko v poriadku. A pôjdu aj ďalej. Považujú nízke sadzby za signál zelenej na ceste k mega-deficitom. Ale v skutočnosti je kredibilita vlády ďaleko od toho aby mala zvuk. Na porovnanie – v lepších časoch, keď náš dlh a daňové zaťaženie boli relatívne malé, keď celkový dlh klesal z roka na rok, keď kredit verejnosti bol taký spoľahlivý ako len mohol byť, úrokové sadzby na pôžičky vláde boli oveľa vyššie ako je tomu teraz. Vládne dlhopisy boli nakupované skutočnými investormi s použitím ich skutočných úspor. Špekulácie s dlhopismi neboli známe alebo neexistovali. Vláda bola nútená požičiavať si na konkurenčnom trhu. Príliš nízke úrokové sadzby na vládne dlhové papiere nie sú príznakom zdravej situácie. Naopak: sú symptómom recesie. Sú dôkazom faktu, že zdroje, ktoré si vláda požičiava sa o to prosia. V obchodných kruhoch je rozšírený nedostatok dôvery. Letargia biznismenov im bráni v rozširovaní výroby a v tvorbe nových investícií. Nevidia ako by sa dal dosiahnuť zisk, ktorý by prekonal úrokovú mieru, hocako nízka by bola.
- Keynesiánsky ekonómovia sú tiež vinní za vedomé zahmlievanie mechanizmu, ktorým je vládny dlh monetizovaný bankovým systémom. Chcú vytvoriť dojem, že verejnosť, teda individuálny investori a domácnosti a zahraničie nakupujú vládne dlhové papiere za účelom sporenia. Pravdou však je, že jednotlivci už veľmi dávno prestali sporiť vo forme vládnych papierov, na ktoré sa pozerajú ako na „certifikáty zaručenej konfiškácie.“ Ich rolu prevzali špekulanti s dlhopismi, ktorí likvidujú svoju držbu dlhopisov keď úrokové sadzby klesajú a predávajú shorty na dlhopisové futures keď úrokové sadzby rastú. V oboch prípadoch zarábajú na výdavkoch verejnosti. Pripomínam, že takéto zarábanie je vylúčené pri zlatom štandarde – jedinom prostriedku, ktorý môže stabilizovať úrokové sadzby a ceny dlhopisov.
Ale – a to je to čo Keynesiáni taja pred ľuďmi – pritom najväčšiu časť vládneho dlhu vlastní bankový systém. Okrem toho, že banky financujú vládne požičiavanie, sú na to používané budúce (opak súčasných) úspory, čo bude mať katrastrofálne dôsledky. Vláda predáva svoje dlhopisy bankám; banky ich používajú ako aktíva a vytvárajú proti nim termínované vklady, takto pôsobia ako zprostredkovateľská agentúra na prevádzanie sľubov vlády, že vo vzdialenej budúcnosti zaplatí, do bankových vkladov, ktoré môžu byť okamžite použité ako hotovosť. Pomer rezerv a vkladov klesá. Banky dávajú svoje prostriedky a hotovosť k dispozícii vláde. Tento proces sa nazýva „speňažovanie vládneho dlhu.“ Nemôže to pokračovať donekonečna: môže to pokračovať len pokým nebude vyčerpaný prebytok bankových rezerv.
Speňažovanie vládneho dlhu bankovým systémom je úplne zlá politika. Je motorom inflácie a termínované vklady sú vytvárané proti sľubu vlády zaplatiť vo vzdialenej budúcnosti. Je to typický príklad princípu požičiavať si na krátko a dlhovať na dlho.
Ale môže to byť aj motorom deflácie. Uvediem čo sa deje. Dlhopisový špekulanti číhajú. Keď sa banky stanú predĺžené ako dosiahnu limit pomeru medzi rezervami a vkladmi, špekulanti hromadne odhodia svoje dlhopisy, čo spôsobí strmý nárast v úrokovej miere. Zodpovedajúci pád ceny dlhopisov zlikviduje celý kapitál a prebytok všetkých bánk naraz, ako sa to stalo v roku 1920 a znovu v roku 1980. Banky sa ešte stále úplne nezotavili odkedy sa to naposledy stalo. Takže veľa z nich, ak nie všetky, sú zombies fungujúce nad hrobom na negatívnom vládnom kapitále. Náhly a strmý nárast je nasledovaný pomalým, predĺženým poklesom poklesom úrokových sadzieb. Takýto pád by mal dopad na zničenie kapitálu celého odvetvia aj na cenu likvidácie nárastu dlhu. Banky nie sú vylúčené z kapitálovej deštrukcie. Výsledkom je predlžovanie deflácie živenej samej sebou. Toto je pravdivé vysvetlenie Veľkej recesie z roku 1930 a toto je aj pozadie príbehu Veľkej depresie II vyvíjajúcej sa teraz.
Nesmieme zabúdať, že na splatenie vládneho dlhu budú musieť byť uvalené dane. Tu má Krugman ďalšie „slepé miesto.“ Vyššie dane otupia výkonnosť súkromného sektora vo vytváraní bohatstva. Keď bude vláda splácať svoje dlhy, peniaze sa budú akumulovať ako prebytok bankových rezerv a budú sa ruvať v hľadaní kam uniknúť. Jediný spôsob ako tieto prebytky môžu byť použité je opäť ich požičať ľuďom alebo vláde. Preto deficitné míňanie plodí ďalšie deficitné míňanie a dlh prináša len viac dlhov, nie menej. Kapitál bánk je v riziku keď úrokové sadzby rastú, ale z iných dôvodov sú banky tiež v ohrození keď úrokové sadzby padajú.
Keynesiáni milujú frázu, že vládne dlhy nevadia, pretože „ich dlžíme sami sebe.“ Toto je mylný dojem. Ďalšie generácie budú musieť platiť tvrdé, represívne a obťažujúce dane, nie sebe, ale aby nahromadili prebytok bankových rezerv. Bohatstvo, ktoré budúce generácie ešte len budú musieť vyprodukovať bude použité na krytie meny, ktorá je teraz vytlačená. Aby sa dosiahol tento „zázrak premeny vody na víno“, ľudia sú hnaný k otroctvu dlhov voči bankám a otroctvu daní voči vláde. Toto je recept na trvalú defláciu, alebo trvalú infláciu, alebo mix oboch. Nie je to recept na trvalú prosperitu.
Len program úspor a škrtov môže zastaviť rastúcu horu dlhov, a to len v zlatom štandarde. Je poľutovaniahodné, že Krugman rovnako ako pred ním Keynes úplne zlyhali v pochopení role zlatého štandardu ako regulátora úrovne dlhov v ekonomike, ktorý by spustil alarm ak by boli prekročené bezpečné úrovne zadĺženia – takisto úplne vynechal liečebný efekt zlatého štandardu.
Zdroj: Professor Fekete
Facebook komentár