Útes, Tvrdé Miesto a Zlato od “Adrian Ash”

Politikom už  neostalo veľa možností, ale robia zlato len trochu atraktívnejšie, ako sa vysporiadávajú s dnešnou horou dlhov… 

Každý investor bol v posledných týždňoch zasiahnutý mimoriadnou volatiliou, vrátane vlastníkov zlata. 

Zlé správy? Je takmer isté,  že toto bude pokračovať. Dobré správy? Nemáme žiadne, a to najmä pre dôchodcov a sporiteľov snažiacich sa uchrániť  to, čo si odložili stranou. 

Svetová ekonomika má príliš veľa dlhov a nedostatok rastu. Ako výsledok, riešenia z pred troch rokov, keď prvá časť svetovej finančnej krízy dosiahla svoj vrchol, sa začínajú rozpadať. Koncom roka 2008 sa politici na celom svete obrátili na mimoriadne opatrenia v snahe odvrátiť katastrofu. Centrálne banky znížili úrokové sadzby nižšie než kedykoľvek predtým v histórii boli (a ešte stále tam sú). Kongres schválil 700 miliárd dolárový Program na Pomoc Problémovým Aktívam so zreteľom na vykupovanie toxických aktív. Gordon Brown, britský premiér, sa zdal, že si myslí, že „zachránil svet“ odovzdaním peňazí platiteľov daní bankám. 

Ale ako sa rast spomaľuje, zdá  sa, že týmto dočasným opravám dochádza šťava a vystavuje trhy panike. Problém avšak ostáva. Je tu príliš veľa dlhov. Politici preto budú musieť nájsť iný, trvalejší spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Pravdepodobné riešenia budú zlé pre mnohých sporiteľov a investorov, ktorí sa ocitnú medzi útesom a tvrdým miestom. Pretože niekto musí zaplatiť tieto dlhy a dlžníci nemajú žiadne peniaze. 

V skratke, politici majú dve možnosti, ako sa vyrovnať s dnešnými historickými dlhmi: default alebo devalvácia. Obe riešenia sú zlé pre veriteľov – a obe ukazujú, že mnohí, ktorí teraz držia alebo uvažujú o kúpe zlata, si vyberú vydržať až kým ich bohatstvo neprestane byť ohrozené. 

Ako ukazovateľ toho, čo môžu politici urobiť ako ďalšie, je poučné pozrieť sa na, ako sa svet naposledy vysporiadal s takou kopou dlhov: roky nasledujúce po druhej svetovej vojne. Dvaja ekonómovia – Carmen Reinhart a Maria Belen Sbrancia – urobili presne to. V dokumente zverejnenom v marci tohto roka s názvom „Likvidácia národného dlhu“, Reinhart a Sbrancia tvrdia, že povojnový dlh bol značne narušený v reálnych hodnotách počas obdobia „finančnej represie“ medzi rokmi 1945 a 1980: 

„Finančná represia zahŕňa riadené nedobrovoľné požičiavanie vláde domácim obecenstvom (ako penzijné fondy), explicitná alebo implicitná horná hranica pri úrokovej miere, regulácia cezhraničného pohybu kapitálu a (všeobecne) užšie spojenie medzi vládou a bankami.”

Ozveny dnešnej klímy sú znervozňujúce. Reálne úrokové sadzby sú opäť negatívne v mnohých častiach sveta vrátane USA a Veľkej Británie. Existujú nové snahy o vytvorenie viac nútených kupcov vládneho dlhu. Vlády a banky bývali len zriedka tak pevne spojené – Britská vláda,  napríklad, priamo vlastní 41% Lloyds a 83% Royal Bank of Scotland. 

Existuje tu ešte ďalšia znepokojujúca paralela. Celkové stavy národných dlhov sú opäť neudržateľne vysoké. Národný dlh USA, napríklad, presiahol 100% hrubého domáceho produktu…

Graf: 1930-2011 Štátny dlh USA na percento HDP

Takže s ďalšou kopou dlhou, ktorú je potrebné zlikvidovať, kto by sa staval proti tomu, aby politici využívali rovnaké zbrane, ktoré zničili tú poslednú? 

Kľúčovým nástrojom likvidácie v desaťročiach nasledujúcich po druhej svetovej vojne boli nízke alebo negatívne úrokové miery – je to miera, ktorú získate mínus inflácia: 

„Jedným z hlavných cieľov finančnej represie je udržať nominálne úrokové miery nižšie než by inak prevládli. Tento efekt, pričom ostatné veci sú nemenné, znižuje vládne úrokové výdavky pre daný celkový stav dlhu a prispieva k zníženiu deficitu. Avšak, keď finančná represia vytvára negatívne reálne úrokové miery, tiež to znižuje alebo likviduje existujúce dlhy. Ide o transfer od veriteľov (sporiteľov) na dlžníkov (v tu skúmanej historickej epizóde – vláda).“    

V USA, napríklad, reálna úroková  miera pri vládnych dlhopisoch bola negatívna štvrtinu rokov medzi rokmi 1945 a 1980. Priemerná reálna miera počas týchto rokov bola mínus 3,5% , čo bolo tak nízke ako mínus 9% v rokoch nasledujúcich ihneď po vojne. 

Zistenia pre Veľkú Britániu sú ešte tvrdšie – takmer polovica rokov počas obdobia videlo negatívne úrokové miery, ktoré boli počas rokov likvidácie priemerne mínus 3,8%. 

Veľkým problémom pre sporiteľov a investorom je, že nie je možné narušiť hodnotu dlhu bez narušenia hodnoty peňazí. Reálna hodnota dolárových dlhov, napríklad, môže byť znížená dvoma spôsobmi. Jedným je jednoducho splatenie istiny. Druhý je tým, že dolár sám stráca hodnotu rýchlejšie než ju úrokové miery pridávajú. A ak tieto negatívne úrokové miery – tiež známe ako „represia“ – nebudú fungovať, vždy ešte ostáva povojnové riešenie: default.  

„Dlhy prvej svetovej vojny a depresie boli vyriešené,“ píšu Reinhart a Sbrancia, „rozšíreným defaultom a zreteľnou reštrukturalizáciou alebo prevažne násilnou konverziou domácich a vonkajších dlhov v oboch dnes vyspelých ekonomikách, ako aj na rozvíjajúcich sa trhoch. Povestné hyperinflácie v Nemecku, Maďarsku a ďalšich častiach Európy násilne zlikvidovali dlhy v domácich menách.“  

Dlh v medzivojnovom období bol zlikvidovaný rýchlo, ale povestne bolestivo. Politici sa tomu budú snažiť vyhnúť. Budú považovať finančnú represiu – pomalé zbrúsenie hodnoty peňazí – za doteraz najpriateľnejšiu možnosť. Tak alebo onak, s politikmi čeliacimi voľbe medzi defaultom alebo devalváciou (alebo obe možnosti), stále ostáva tu ostáva úloha pre investorov zvážiť držanie zlata v ich portfóliu. 

Prečo? Pretože zlato nie je dlh – nehrozí mu default. Ak vlastníte zlato priamo, nespoliehate sa na protistrany, ktoré zajtra nemusia existovať (ako to dosvedčuje Lehman Brothers). Zlato tiež nemôže byť vytvorené vôľou, takže zatiaľ čo sa jeho hodnota kolíše – občasť dosť násilne – nemôže byť cielene devalvované politikmi. 

Samozrejme, neexistujú žiadne garancie, že vlastnenie zlata alebo inej skupiny aktív vás ochráni pred skutočnou stratou. Dlhový problem je obrovský a jeho riešenie si vyžiada veľa vedľajšich škôd. Ale faktom ostáva, že riešenia z roku 2008 postupne stroskotávajú – a šance predĺženia sa éry „finančnej represie“ vzrastajú.  

Reinhart a Sbrancia usudzujú: 

“Podnety k zníženiu previsu dlhu sú závažnejšie než pred pol storočím. Po druhej svetovej vojne bol previs limitovaný verejným dlhom (keďže súkromný sektor bol bolestivo oddĺžený počas tridsiatych rokov 20. st. a vojny), v súčasnosti previs dlhu mnohých vyspelých ekonomík čelí obklopeniu (v rôznych stupňoch) domácnosťami, firmami, finančnými inštitúciami a vládami.”  

Prechod od jedného finančného režimu k inému je zriedkavý jav. Takže ak vidíme úsvit novej éry finančnej represie, môžme očakávať, že nedávna žalúdok dráždiaca volatilita bude pokračovať ešte dobrú chvíľu. 

Čokoľvek finančný režim očakáva, mnohí investori budú pokračovať v používaní zlata ako „monetárneho mosta“ – spôsob uchovávania nejakej hodnoty až kým sa nezačne usadzovať prach. Zlato, koniec koncov, bolo po niekoľko tisíc rokov používané na prežitie takejto hodnotovej deštrukcie, akej v súčasnosti čelíme. 

Zdroj: BullionVault