Tlačte, len tlačte! “Steve Saville”

Jonathan Laing vo svojom článku publikovanom 9.augusta v časopise Barrons uvádza:

„FED by  mal zmeniť – a pravdepodobne to aj spraví – svoje nastavenie voči kríze a naštartovať tlačiarenské lisy. Na jeho súčasnú pozíciu ostražitého vyčkávania v situácii kedy má čeliť spomaľujúcemu ekonomickému rastu, inflácii pod cieľovou úrovňou od 1,7% do 2% a zlovestne sa zvyšujúcou nezamestnanosťou, útočia niektorí pozorovatelia považujúc ju za nič menej ako šokujúcu. S dobrými úmyslami títo kritici tlačia na FED aby prijal stratégiu boja proti deflácii, o ktorej sa Bernanke zmienil v roku 2002, keď bol čerstvo ustanovený za guvernéra FEDu. Navrhoval, že FED môže vždy nakupovať dlhodobé vládne dlhopisy a korporátne dlhy aby dostal viac likvidity do finančného systému a neutralizoval nastávajúcu defláciu.“

Bernanke sa opravil v roku 2002, keď zistil, že FED vždy môže devalvovať dolár zvýšením jeho zásob, ale pokiaľ vieme, toto bola jediná dôležitá ekonomická koncepcia, v ktorej bol korigovaný. Celý problém s metódou “nalievania viac likvidity do finančného systému, aby sa predišlo nastávajúcej deflácii” má viacero aspektov. Poprvé, tlačenie viac peňazí nevytvára viac bohatstva alebo viac skutočných úspor. Veď peniaze sú jednoducho prostriedok výmeny. Podruhé, keď sú peniaze devalvované infláciou (teda zvyšovaním ich zásoby), devalvácia nie je konštantná; práveže niektoré ceny rastú viac ako iné. V skutočnosti, v prvých štádiách infláciou poháňanej peňažnej devalvácie, niektoré ceny – a často sú to práve ceny, ktoré sa snaží centrálna banka a vláda podporovať – vôbec nerastú alebo pokračujú v poklese. Tieto deformácie vo vzájomných cenách vedú k nesprávne zameraným investíciám, ktoré naopak vedú k deštrukcii reálneho bohatstva. Inými slovami, nielenže zvyšovanie peňažnej zásoby zlyháva v zväčšovaní „koláča bohatstva“, v konečnom dôsledku pravdepodobne prinesie zmenšenie koláča. Potretie, devalvácia peňazí zvyšovaním ich zásob trestá sporiteľov a každého, koho príjem je fixný. Toto je nielenže z pragmatického ekonomického pohľadu scestné; je to aj neetické.

Jedným z hlavných dôvodov zvyšujúcej sa popularity “riešenia” tlačením peňazí, je široká  viera v to, že spotrebiteľské výdaje – ktoré veľa ekonómov nazýva “agregovaný dopyt” – poháňajú ekonomický rast. Ak veríte, že ekonomickú silu spôsobuje zvyšujúci sa agregovaný dopyt a že ekonomické oslabenie zase jeho pokles alebo jeho nedostatočná úroveň, potom čokoľvek čo privedie spotrebiteľov k požičiavaniu si a míňaniu, bude vyzerať ako pozitívum. Skutočnosť je však taká, že zvyšujúce sa výdavky spotrebiteľov sú viac dôsledkom ako príčinou ekonomického rastu. Reťaz ekonomického rastu začína pri úsporách / investíciách, pokračuje cez zvýšenú produkciu a KONČÍ zvýšenými spotrebiteľskými výdajmi. Je naozaj tak ťažké pochopiť, že ak má niekto viac spotrebovať, musí najprv viac vyprodukovať?

Nie je to vlastne až také  jednoduché, pretože to nie je len otázka vyrobiť viac; je to aj o tom vyprodukovať viac ako ľudia chcú dnes a budú chcieť v budúcnosti. Napríklad, infláciou živený boom rokov 2003-2007 americkú a mnoho ďalších ekonomík pripravil na produkciu ročne oveľa viac domov, ako by bolo potreba na naplnenie skutočného / udržateľného dopytu po nových domoch. V dôsledku toho je dnes potrebné niektoré zdroje z odvetvia bytovej výstavby transformovať. A ako vlastne môžu byť tieto zdroje transformované? Odpoveď je, že my ani ktokoľvek ďalší nie sme kompetentní odpovedať. Správnu alokáciu pre tieto zdroje určia cenové signály, a to je to, prečo centrálna banka a vláda sa musia vyhnúť krokom, ktoré by skreslili ceny. Ale namiesto toho aby uhli z cesty a nechali trhy vyčistiť, politická elita robí čo sa dá, aby podporila ceny domov a naštartovala dopyt po nových domoch.

Obávajú sa, že ak trhy ponechajú  na seba, ekonomika zažije defláciu. Tieto obavy sú nasledovne vyjadrené v druhom odseku Laingovho článku:

Ak raz ekonomika podľahne deflácii, je väčšinou čertovsky ťažké  pre krajinu uniknúť z pasce. Podniky a podobne aj spotrebitelia inklinujú k odkladaniu svojho míňania predpokladajúc, že ceny výrobkov a služieb môžu byť v budúcnosti len lacnejšie. Skutočné úrokové sadzby šplhajú nahor, robiac úverové bremeno ešte ťažšie. Následné likvidácie zastaveného majetku pri nesplácaní úverov znižujú cenu aktív ešte viac.“

Inými slovami, je tu strach z toho, že klesajúce ceny spôsobia odklad nákupov, čo povedie k ešte nižším cenám a zmršteniu ekonomiky.

Ak by klesajúce ceny skutočne donekonečna požierali sami seba a dôsledkom by bolo pokračujúce odkladanie nákupov, ktoré by sme spravili dnes na zajtra, tak pravdepodobne by sa ročne nepredal ani jeden počítač. Každý totiž vie, že počítačový výkon je každým rokom lacnejší. Takže, ak klesajúce ceny stoja v ceste ekonomickému rastu, potom by nebol rast v americkej ekonomike od stredu 70.rokov 19.storočia od stredu 90.rokov 19.storočia, ale americká ekonomika rástla v tomto 20-ročnom období vytrvalej cenovej deflácie viac ako v hociktorej inej nasledujúcej 20-ročnej perióde. V skutočnosti vždy bude existovať mnoho vecí, ktoré ľudia budú kupovať v prítomnosti, aj keď by si mysleli, že tie isté veci budú stáť v budúcnosti viac. Strach z padajúcich cien je preto len škriatok vymyslený aby strašil masy a poskytol ospravedlnenie pre väčšiu infláciu.

Laingov článok končí nasledovne: „Je najvyšší čas vytiahnuť tlačiarenské stroje na peniaze. Dočerta s rizikami vyvolania miernej inflácie a menších investičných bublín. Alternatívy sú ďaleko horšie.“

Skutočne sme sa absolútne nič  nenaučili z udalostí uplynulej dekády? Dá sa odôvodnene veriť, že americká ekonomika by dnes bola v horšej situácii keby FED nechal trhy vyčistiť po prasknutí internetovej bubliny (dot.com bubble), ako keď roznietil ďalšie investičné bubliny v bývaní, hypotekárnom financovaní a sekuritizácii? Potom čo americká ekonomika dosiahla NULOVÝ rast zamestnanosti v privátnom sektore za posledných 10 rokov, o koľko horšia by situácia reálne mohla byť? 

Zdroj: The Speculative Investor