Táto ekonomika je v lepšej kondícii, ale je oveľa väčšia a predstavuje oveľa väčšie systémové riziko.
Po štyroch po sebe nasledujúcich dňoch narastajúcich rizík a potom ako Claudio Borghi, ktorý vedie hospodársku politiku vládnucej strany Liga, má pochybnosti o členstve Talianska v menovej únii, poznamenal: “Som skutočne presvedčený, že Taliansko by vyriešilo väčšinu svojich problémov, ak by malo svoju vlastnú menu.”
Taliansko je tak späť v centre pozornosti verejných aj súkromných obrazovkách ako potenciálny zdroj systémových ekonomických a finančné rizík. To viedlo k návrhom, že by sa táto krajina mohla stať “novým Gréckom”.
Hoci existujú podobnosti medzi talianskymi a gréckymi prípadmi, rozdiely sú dosť veľké na to, aby naznačili, že investori by sa v Taliansku mali zamerať na iný súbor faktorov.
Za menej ako dva týždne sa rizikové rozpätie na 10-ročných talianskych dlhopisoch zvýšilo približne o 60 bázických bodov na približne 3 percentá, čo je úroveň, ktorá sa nebola vidno od roku 2014. To sa prenieslo na akciový trh v Taliansku, ale v menšom rozsahu aj do iných kútov Európy. Takisto to vyvíjala tlak na menu euro.
Okamžité rozšírenie rizikových rozpätí bolo zaznamenané po vyhlásení vlády o cieľoch rozpočtového deficitu, ktoré presahujú usmernenia Európskej únie. Postupné zníženie nákupov talianskych dlhopisov Európskou centrálnou bankou je pre niektorých investorov taktiež problémom. Hlbším prispievateľom do turbulencií je však strednodobá zmes vysokého verejného dlhu, niektorých nestabilných bánk a pretrvávajúci pomalý rast.
Obavy z trhu boli zhoršené niektorými nepotrebnými verejnými vyjadreniami a to nielen od euroskeptických talianskych politikov, ako je Borghi. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker uviedol, že “musíme urobiť všetko preto, aby sme sa vyhli novému Grécku – tentoraz talianskej kríze”.
Podobnosť súčasnej situácie s Gréckom pred niekoľkými rokmi je pochopiteľná. Tieto dva prípady majú najmenej tri dôležité podobnosti.
Pokiaľ ide o dlh: krehký mix veľkých verejných záväzkov vo vzťahu k HDP, množstvo emisií súvisiacich s predajom štátnych dlhopisov, ktoré sa nachádzajú v domácom bankovom systéme a obavy týkajúce sa udržateľnosti dlhu v strednodobom horizonte.
Reálnu ekonomiku: model rastu, ktorý opakovane nedokázal dosiahnuť vysokú a dlhotrvajúcu prosperitu.
Politiku: vznik hnutia za uzatvorenie, ktoré bez problémov využíva zpolitizovanie otázky eurozóny.
Napriek tomu existujú aj dôležité rozdiely, ktoré naznačujú rozdielnu dynamiku, ktorá voči týmto dvom krajinách upravuje rozsah systémovej hrozby.
Súvisiace:
Odchod Talianska z EÚ “by mohol vyžadovať najväčšiu rekapitalizáciu bánk”
Silné euro bude iba jedným z problémov Talianska v roku 2018
Na rozdiel od Grécka, Taliansko je jednou z najväčších ekonomík v Európe a pôvodným členom projektu európskej hospodárskej integrácie. Vzhľadom na svoju veľkosť je jeho financovanie eurozóny značne rozsiahle v porovnaní s regionálnymi bezpečnostnými sieťami zavedenými na riešenie problémových krajín. Preto by veľký problém s Talianskom predstavoval oveľa väčší a trvácnejší zdroj systémového rizika, ekonomicky ale aj finančne. Nie je prehnané povedať, že ak by sa situácia razantne zhoršila, táto krajina južnej Európy by mohla predstavovať existenčnú hrozbu pre eurozónu.
Na rozdiel od Grécka však Taliansko nemá schodok bežného účtu (má prebytok) a priemerná dĺžka jeho dlhu je v dlhšom časovom horizonte. Pri nižšom riziku zlyhania finančných prostriedkov v krátkodobom horizonte je hlavným rizikom možné rozdelenie v dôsledku dislokácií pochádzajúcich z domácej a regionálnej politiky. To je najdôležitejší faktor pre investorov, ktorý musia pozorne sledovať.
To, čo pred pár rokmi zachránilo členstvo Grécka v eurozóne, bolo bezprostredná hrozba krachu. S obavami zo šoku, ktorý by viedol ekonomiku k viacročnej depresii a zásadne zmenil mnoho regionálnych hospodárskych a finančných vzťahov v Grécku, vládna strana sa rozhodla pre ortodoxný prístup, hoci vyhrali voľby aj referendum, podporou politickej agendy bolo presadzovanie opaku.
Nádej mnohých investorov – ako aj úradníkov EÚ, úradníkov ECB a viacerých tvorcov politík v európskych metropolách – spočíva v tom, že talianska vláda vykoná podobnú stratégiu, hoci okamžité riziko zlyhania je nižšie. Pritom Rím bude musieť navrhnúť komplexnejší program zameraný na vytvorenie vysokého a trvalo udržateľného rastu.
( AK by niekoho bavili preklady podobných “finančných článkov” pre komunitný projekt, nech sa Nám ozve na Facebook do správy )
Zdroj: Bloomberg
Facebook komentár