Tajomstvo brilantného ekonomického návratu Švédska

Nedávno v raných 90tych rokoch myšlienka, že Švédsko by mohlo byť modelom niečoho iného ako socializmu sa zdala byť smiešna.

Švédsky dlh k HDP bol v porovnaní s ostatnými priemyselne vyspelými ekonomikami obrovský, s výškou 70 % v roku 1992 a stúpal ešte vyššie. Takmer 60 % všetkej ekonomickej aktivity bolo spôsobenej buď vládou alebo podnikmi v štátnom vlastníctve. Neustále opakujúce želanie plnej zamestnanosti ich sociálneho modelu sa medzičasom rozpadávalo vo švíkoch, pokým si vláda nemohla jednoducho požičiavať alebo tlačiť peniaze na zaplátanie vzniknutej medzery. Miera nezamestnanosti vo Švédsku vystrelila z menej ako 2% v 1988 na hodnotu vyššiu ako 10% v 1993.

Dokonca aj renomované  svetové značky – Saab, Volvo a Electrolux – upadali. V roku 1993 boli švédske banky prakticky v bankrote.

Ale dnešné  Švédsko sa sotva podobá svojmu predošlému ja. Economist minulý rok napísal: „Ulice Štokholmu sú zaplavené krvou posvätných kráv.“

Storočie snahy zachovania si politickej neutrality a agresívneho rovnostárskeho socializmu bolo nedávno vytlačené ekonomickými reformami a liberalizáciou trhov, teda zapálením ohňa pod ekonomikou. Po miernom poklese počas roku 2008 švédska ekonomika prekonala USA a odvtedy dokonca aj Nemecko.

Najdôležitejšie je, že rast neviedol k vyostreniu dôchodkovej nerovnosti, ktorá sprevádzala rýchly rast vo viacerých západných krajinách od 1980tych rokov. Švédske reformy spôsobili rast nerovnosti dôchodkov za posledných 20 rokov. Hodnoty Giniho koeficientu, vyjadrujúceho štandardnú mieru rozdelenia bohatstva a dôchodkov domácností, sa pre Švédsko zvýšili z .21 na .25 – sú to stále najlepšie hodnoty v rámci rozvinutých krajín. Hodnoty USA stále kolísajú. Na základe Giniho indexu malo rating v roku 1975 .31, v súčasnosti je to hodnota .38 (upravená pre dane a sociálne dávky).

Ako to Švédsko dokázalo? Odpoveďou je kombinácia starostlivo zavedeného a konkurencieschopného tlaku na služby, ktorý bol predtým riadený vládou, od školstva, zdravotníctva až po dôchodky, inteligentná a pôsobivá reakcia na bankovú krízu na začiatku 90tych rokov 20. storočia, ktorá mala veľa podobného s finančnou krízou, ktorá nasledovala po páde Lehman Brothers.

Nevznikol však žiadny „radikálny šok“ podobný trhovým reformám, použitých v štátoch bývalej Varšavskej zmluvy v Európe po 1989. Švédsko sa skôr pustilo do postupnej reštrukturalizácie vládnych výdavkov, znižovania najvyšších daňových sadzieb – na „len“ 57% pre milionárov – bez zbavenia sa sociálnej zodpovednosti, čo bolo charakteristické pri skorších pokusoch trhových reforiem v Thatcherovej Británii a Reaganovej USA. Výsledkom je krajina a nordický región, ktorý bol príkladom aj pre susedské štáty, a už viac sa nepodobá na socialistickú ekonómiu „tretej cesty“ v neskorších 1970tych rokoch.

Nielen Švédsko ale tiež Dánsko, Fínsko a Nórsko v súčasnosti prosperujú, a prostredníctvom ich zvláštneho mixu sociálnej demokracie, komunizmu a pokrokovejšieho kapitalizmu vytvorili najviac spoločensky mobilné, dôkladne mohutné a fiškálne fundované národy na svete. Zatiaľ čo boli niektoré z ich starých štátnych šampiónov predané – Saab holandskej firme, Volvo Číne – nové úspešné spoločnosti ako IKEA a H&M zmiešali firemnú zodpovednosť s intenzívnou kontrolou nákladov – a vysoké zisky.

Švédske banky, zruinované v roku 1993, sú dnes považované za hlavné bankové regulátory v EÚ a najsilnejšie na kontinente.
Zatiaľ  čo existuje množstvo lekcií o švédskych skúsenostiach, ktoré  sú aplikovateľné na Západe, je tu tiež problém jabĺk a pomarančov.

Jedna vec je, že Švédsko je relatívne malá ekonomika s HDP 500 mld. dolárov, v porovnaní s 15,7 biliónmi dolárov ročného HDP v USA. Ale je to tiež omnoho homogénnejšia spoločnosť. Nedávny nárast imigrantov zo Stredného Východu a Východnej Európy napriek tomu potvrdzuje, že väčšina Švédov sú nuž švédsky.

Mohutný  príliv imigrantov do USA sa začal v neskorých 1980tych rokoch isto to spravilo veľa pri prevencii fiškálnych problémov; zvyšovaním miery pôrodnosti v USA, napríklad imigranti predišli súčasnej diskusii o sociálnom zabezpečení, z otázky kolapsu a hľadania jedinej cesty ako tento systém spraviť viac udržateľným; a niektorí založili svetové spoločnosti, napr. ruský imigrant Sergej Brin v Googli  alebo rodený Tajvančan Jerry Yang v Yahoo, a tým pridávajúc bilióny k americkému HDP.

Ale taká  škála imigrácie láka ľudí z hladiny aj z dna kaluže schopností, mysliac si, že niektorí vytrvajú a stanú sa jednou z S&P 500 najlepších firiem alebo získajú Nobelovu cenu, kým budú ostatní zaostávať vo vzdelaní, úspechu a príjmoch. Suma sumárum, tento fenomén prirodzene zvyšuje nerovnosť hodnotenia.

Švédsko taktiež zaobchádzalo s dobou globalizovaného financovania veľmi odlišne, a možno argumentovať, že omnoho viac inteligentne.

V roku 1992 Švédsko sa zotavovalo z vlastnej realitnej bubliny poháňanou bankovou krízou. Čeliac rovnakému domino efekt kolapsu avšak nižšej miery, švédske regulátory požadovali od bánk spísanie strát, ktoré zabezpečilo hlavnú pomoc pre podvodné hypotéky domácností a vydavateľov záruk – vskutku hlasovacích práv svojich predsedníctiev – vlády. Ak sa už raz zlé hypotéky dostali späť na trh, primárne odškodnení boli švédski daňovníci na rozdiel od bankových akcionárov a práve daňovníci toho spravili viac, keď sa vláda vzdala svojich podielov v bankách v na konci 1990tych rokov.

Ukazujúc na švédsku krízu v roku 2008, kým sa USA a Veľká Británia snažili zostaviť svoje vlastné záchranné balíčky, Urban Backstorm, švédsky minister financií v tom období varoval, že vedúci princíp bude „verejnosť nebude podporovať plán, ak necháte bývalým akcionárom čokoľvek.“ Vcelku americká verzia TARP, nechala akcionárov vrátane bankových vedúcich kompletne nedotknutých – tento deň bol zdrojom serióznej kritiky bývalého ministra financií USA Tima Geithnera a jeho tímu.

Pokým švédska vláda trvala na tom, aby banky zaplatili poriadny účet za svoje večierky, čo zároveň odhalilo ostané trhy, ktoré boli nadbytočne regulované, predávali štátu podiely najväčších firiem, zaviedli školské certifikáty a radšej súkromné ako štátne penzijné programy. Krajina taktiež zlomila vplyv štátu nad centrálnou bankou (ako príklad slúžil americký Federálny rezervný systém).

„Táto rozhodujúca ekonomická liberalizácia a nie socializmus sú tie, ktoré vytvorili základ pre švédsky úspech za posledných 15 rokov,“ hovorí Jonny Munkhammar, člen parlamentu za švédsku stredopravú Umierenú stranu (Moderate Party), autor knihy o švédskych reformách.

Mohla by USA rovnako napodobniť niečo z toho? Otázka je komplexná a obsahuje konkurenčné ideologické dogmy, ktoré prináša každá z politický strán. Samozrejme môžeme povedať, že v modernom švédskom modeli je z oboch strán niečo, s čím nesúhlasíme. Pre americkú ľavicu je liberalizácia trhu významnou súčasťou švédskeho príbehu, ktorá rozbíja jednoduchú vernosť k prerozdeľovacej politike. Pre americkú pravicu by boli švédska ťažko podávaná vernosť pre reguláciu a najvyššia daňová sadzba 57% pre multimilionárov ťažko prehltnuteľná tabletka.

Tak znova, národná  nesolventnosť a rovnako rastúca medzera medzi bohatými a chudobnými v USA sú dve ohavné tabletky vytvorené vlastným úsilím. Každopádne, švédska možnosť začína vyzerať veľmi lákavo.

Preložila: Anna Kontárová

Zdroj: GlobalPost