Stratégia Číny pre zlato

Čína po prvý raz zverejnila svoju politiku so zlatom prostredníctvom národnej banky (People´s Bank) a to vydaním regulácií v roku 1983. Udalosť odzrkadľovala rozvoj voľno trhovej ekonomiky Číny v nadväznosti na reformy po Maovej smrti v rokoch 1979 až 1982. V tejto dobe Západ robil, čo bolo v jeho silách, aby potlačil zlato v prospech zvýšenia dôvery v papierové meny. Uvoľňoval veľké množstvá nerazeného zlata na trh. To je dôvod, prečo je načasovanie dôležité: je to príležitosť pre Čínu – pre vyše jednu miliardu obyvateľov krajiny, aby v súčasných pretekoch rýchlej hospodárskej modernizácie diverzifikovala rastúce obchodné prebytky z dolára.

Pokiaľ vieme, táto téma nebola poriadne riešená žiadnym analytikom zo súkromného sektora. To by mohlo vysvetľovať, prečo panuje všeobecný názor, že sa politika čínskeho zlata začala vyvíjať len nedávno a prečo priemyselní odborníci vykazujú tak málo pochopenia pre skutočnú situáciu. Za tridsaťjeden rokov, odkedy boli uzákonené čínske predpisy o zlate, sa globálna ťažba zvýšila z odhadovaných 92 000 ton na dnešných 163 000 ton vyťažených zásob resp. o 71 000 ton a zatiaľ čo Západ taktiež znižuje akcie na dlhodobom medveďom trhu (trh, kde ceny padajú nadol, čo podporuje predaj akcií), všetko zlato sa niekde hromadí.

Súvisiace: Čína ďakuje za lacnú cenu zlata

Obdobie, na ktoré sa budem zameriavať sa nachádza medzi rokmi 1983 až 2002, kedy bolo vlastníctvo zlata v Číne nakoniec oslobodené a vznikla Šanghajská zlatá burza. Skutočnosť, že čínske úrady povolili súkromné vlastníctvo zlata naznačuje, že štát v tom čase získal dostatočne veľa zlata pre menové a strategické účely a radšej k nim pridal z domácej ťažby a čínskeho zlatého šrotu, než prostredníctvom nákupov na trhu. To vyvoláva otázku, koľko zlata mohla Čína tajne nazhromaždiť do konca roka 2002.

Prijatie čínskych predpisov o zlate v roku 1983 sa zhoduje so začiatkom západného medvedieho trhu zlata, kedy švajčiarski privátni bankári, spravujúci najväčšie západné depozitáre, znížili podiely svojich klientov na veľmi nízku konečnú úroveň v priebehu nasledovných pätnástich rokov. V polovici osemdesiatych rokov Londýnsky trh s nerazenými kovmi (London Bullion market) zariadil, aby budúce dodávky vyťaženého kovu a drahého šrotu boli zabezpečené a predávané na okamžité dodanie. Dodané drahé kovy boli prenajaté alebo vymenené od centrálnych bánk, aby boli nahradené v neskorších termínoch. Rešpektovaný americký analytik Frank Veneros, vo svojom prejave z roku 2002 v Lime odhadol, že celkový prenájom a výmeny zlata centrálnych bánk v tom čase sa pohyboval medzi 10 000 až 16 000 ton. Táto suma sa musí odpočítať z oficiálnych rezerv a pridať k obrovskému nárastu ponuky resp. k produkcii baní, spolu so západnou likvidáciou portfólia. Nikto vlastne nevie, koľko zlata bolo dodané na trhy, avšak to nám nebráni robiť rozumné odhady.

V rokoch 1983 a 2002 boli produkcia baní, dodávky šrotu, portfóliový predaj a prenájom centrálnych bánk absorbované novými ázijskými a blízkovýchodnými kupcami a pravdepodobne presiahli 75 000 ton. Pre lepšiu predstavu o týchto veľkých množstvách – pri dnešných cenách to predstavuje ekvivalent 3 biliónov amerických dolárov. Arabi mali prebytok petrodolárov a Ázia zaznamenala rýchly rozvoj vďaka industrializácií. Oba tábory neboli ovplyvnené propagandou západných centrálnych bánk zameranou na druhoradú pozícií zlata v novej ére plávajúcich menových kurzov. Nižšie uvedená tabuľka zhŕňa pravdepodobnú distribúciu tohto zlata v tonách.

Súvisiace: Čína už začína dominovať na trhu fyzickej výmeny zlata

Dnes sa mnohí domnievajú, že najväčší trh pre súkromný sektor predstavuje India, avšak po 12 rokoch od zrušenia zákona o kontrole zlata v roku 1990 bolo importovaných podľa odhadov len 5426 ton (Zdroj: Indian Gold Book 2002). V rokoch 1983 až 1990 to bolo možno ďalších 1500 ton, ktoré boli prepašované do Indie, čím celkové indické nákupy za roky 1983 až 2002 predstavujú 7000 ton. Takéto číslo je ďaleko pred zvyškom Ázie, vrátane Blízkeho východu, Číny, Turecka a juhovýchodnej Ázie. Spomínané Turecko si pravdepodobne vzalo 4000 ton a 5000 ton môžeme pripísať juhovýchodnej Ázii, ak berieme v úvahu ekonomický boom a krach ázijských tigrov v 90-tych rokoch. To ponecháva približne 55 000 ton Blízkemu východu a Číne, za predpokladu, že 4850 ton vypĺňa zvyšný nezaradený dopyt.

Blízky východ začal hromadiť zlato v polovici 70-tych rokov a ukladal ho väčšinou v trezoroch švajčiarskych súkromných bánk. Príjmy z ropy stále rástli, takže aj napriek nemilosrdnému medvediemu trhu zlata z roku 1980, blízkovýchodní investori pokračovali v nákupe. V roku 1990, nová generácia švajčiarskych portfóliových manažérov, ktorí boli menej angažovaní v zlate, radila svojim klientom, vrátane tých na Blízkom východe, aby predali svoje zlato. V rovnakej dobe, Západom vzdelaná generácia Arabov, odradená medvedím trhom zlata, začína diverzifikovať portfólio nákupom akcií, investíciami do infraštruktúry a iných investičných médií. Zlaté akcie vo vlastníctve arabských investorov zostávajú dobre stráženým tajomstvom až do dnešného dňa, pravdepodobne však stále predstavujú najväčšie množstvo hodnotného zlata, vzhľadom na rozsah petrodolárových prebytkov z roku 1980. No kvôli zmenám v oblasti finančnej kultúry Arabov, od roku 1990 ich tempo obstarávania spomaľuje.

Týmto ponecháva Čínu ako jediného ďalšieho z významných odberateľov v priebehu tej doby. Vzhľadom k arabskému nadšeniu pre zlato, ktoré sa znížilo o viac ako polovicu v období 1983-2002, čínska vláda, ktorá nie je citlivá na ceny Západom generovaného medvedieho trhu, mohla ľahko nahromadiť viac ako 20 000 ton zlata do konca roka 2002.

Súvisiace: Dopyt Číny po zlate v roku 2013 prudko vzrástol – o 41%

Dôvody na zhromažďovanie zlata v Číne

Dnes vieme, že Čína disponovala prostriedkami z jej obchodných prebytkov, tak ako aj možnosťou nákupu drahých kovov. Technika lúhovania zvýšila ťažbu zlata a západní investori predávali svoje tehly, takže bohatá ponuka bola k dispozícii; ale čo bolo v Číne skutočným motívom?

Spočiatku sa Čína pravdepodobne snažila odpútať od amerického dolára, ktorý bol jedinou obchodnou menou pred zavedením eura. Okrem toho by sa zdalo nezmyselné vyvážať tovar za papier niekoho iného, ktorý navyše infláciou stráca hodnotu, ako sa to javilo Číne v tej dobe. Z európskych a amerických postojov k vzniku Číny ako ekonomickej sily sa ukázalo, že tieto vývozné trhy by sa nemali úplne spoliehať na dlhodobý horizont. Po nasledujúcom zotavení Ruska z finančnej krízy v roku 1998, sa Čína pustila do vypracovania ázijského obchodného bloku v partnerstve s Ruskom ako eventuálnou náhradou za západné exportné trhy. V roku 2001 bola vytvorená Šanghajská organizácia spolupráce (ďalej ŠOS). V nasledujúcom roku sa jej politika so zlatom znovu radikálne zmenila, keď bolo čínskym občanom dovolené prvýkrát kupovať zlato a vznikla Šanghajská zlatá burza na uspokojenie očakávaného dopytu.

Skutočnosť, že Čína povolila svojim občanom kupovať fyzické zlato naznačuje, že si už získalo uspokojivé vlastníctvo. Od roku 2002 bude stále pokračovať v získavaní zlata prostredníctvom ťažby a dodávok šrotu, čo potvrdzuje zjavná absencia čínskej čistej jednokilovej kilovej tehly v globálnom systéme. Okrem toho Čína prijíma zlatý kov z ázijských a afrických baní, čo pravdepodobne prispieva do vládnych zásob.

Od roku 2002 čínsky štát určite získal týmito prostriedkami ďalších 5000 ton alebo viac. Povolenie pre verejnosť na kúpu zlata, rovnako ako uspokojovanie túžby ho vlastniť tiež znižuje potrebu menových intervencií na zastavenie stúpania renminbi. Preto Čína pravdepodobne nahromadila medzi 20 000 a 30 000 ton zlata od roku 1983 a nemá potrebu získavať viac prostredníctvom trhových nákupov s ohľadom na jej vlastné rafinérie, ktoré dodávajú viac ako 500 ton ročne. Všetci ostatní členovia Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (Tadžikistan, Kazachstan, Kyrgystan, Uzbekistan, India, Irán, Pakistan a Mongolsko, Turecko a Afganistan sú pripravené pripojiť sa)  majú k zlatu pozitívny vzťah alebo už svoje zlaté rezervy zvýšili. Takže Západ, ktorý si vykopal zlato pre seba teraz zisťuje, že kov hrá novú rolu, keďže Ázia má peniaze pre viac ako 3 miliardy ľudí, teda viac ako 4 miliardy, ak sú zarátané krajiny juhovýchodnej Ázie a Pacifiku, pre ktoré bude ŠOS dominantným obchodným partnerom.

Preklad: Tomáš Kolenčík

Zdroj: GoldMoney