Oznámenie kvantitatívneho uvoľňovania eura neznamenalo začiatok temných časov Európskej monetárnej politiky. Temné časy nastali už koncom 80. rokov, keď kancelár Kohl podkopal inštitút „ silnej nemeckej marky“.
K prehĺbeniu temných časov prispelo vytvorenie Európskej centrálnej banky (ECB), ktorej monetárne stropy zaviazali Európu k 2 % inflácii, nasledujúc FED v Spojených štátoch.
A čo viac, temná doba pokračuje rozhodnutím ECB z januára, uskutočniť svoju vlastnú verziu „Veľkého monetárneho experimentu“ (VME), ktorý prvýkrát prebehol pod vedením Obamovho „vedúceho architekta“ Bena Bernanke a jeho spolupracovníkov vo Federálnom výbore pre voľný trh (FOMC). Mohli by ste predpokladať, že takémuto rozhodnutiu predchádzali vášnivé diskusie, nielen v rámci ECB, ale aj v nemeckom a francúzskom parlamente, o tom ako úspešný VME bol. Prípadne by sa niekto mohol pozrieť aj na vývoj tzv. stratégie Abenomics v Japonsku. Namiesto toho, však na tlačovej konferencií ECB, nikto nepoložil otázku:
Súvisiace: Grécko strávilo až 90 z posledných 192 rokov vo finančnej kríze
Pán Draghi, prečo sa v Európe chceme spoľahnúť na monetárny experiment, ktorý už zlyhal v USA a v Japonsku?
Zároveň sa stávame svedkami nafukovania veľkej ropnej a komoditnej bubliny, s doposiaľ istými, avšak neznámymi následkami. V Japonsku nastúpila druhá recesia a nie obnovenie ekonomického rastu tak, ako to sľuboval predseda vlády Shinzo Abe.
Zástancovia ľahko dostupných peňazí sú na vzostupe
Nie, nič z vyššie uvedeného sa nestalo. Namiesto toho sa na konferencií udialo ešte niekoľko udalostí, ktoré boli zvláštne. Po prvé, Rím reprezentoval socialistický predseda vlády, ktorý prišiel s návrhom vytvorenia parity euro – americký dolár. Následne, bývalý člen predstavenstva ECB profesor Lorenzo Bini-Smaghi, pre vydanie popredného londýnskeho keynesiánskeho finančného plátku – The Financial Times (20. január) priznal obdiv nad tým, ako ECB zvládla pokus o politický zásah z Berlína na obranu cenovej stability (2 – percentnej inflácie). ECB potvrdila svoju „nezávislosť“, napísal Bini-Smaghi, práve tak, ako to urobila nemecká Bundesbank voči kancelárovi Adenauerovi, keď zdvihla úrokové sadzby o 2 percentá, aj napriek tomu, že on s tým nesúhlasil. Podľa monetárneho kultu, 2 – percentná inflácia a opakujúce sa iracionálne správanie trhov (keynesiánci to nazývajú „animal spirits“), predstavujú ideálne miesto na odpočinok.
Teraz, keď monetárni barbari už okupujú Frankfurt, s výraznou pomocou kancelárky Merkelovej, je na mieste sa spýtať, či sa systém založený na sile peňazí oplatí. Odpoveď znie:
Len si neberte príklad z Ríma! Aj keď je to viac ako nepravdepodobné a riskatné, jednou z možností by bolo politické zemetrasenie v Nemecku, ktoré by hodilo všetku špinu na súčasný systém, a umožnilo vystúpenie krajiny z Európskej menovej únie a vzkriesenie „silnej nemeckej marky“.
Súvisiace:
Menové vojny: Príčiny a následky
Ako sa Nemecká Marka pretekala na ceste k nule
Sú centrálne banky príliš slabé?
Posuňme sa o niečo dopredu a pozrime sa na vyjadrenia Kennetha Rogoffa z Davosu. Rogoff sa pokúsil odhaliť kúsok pravdy o predpokladanom dlhodobom vývoji inflácie. 21. januára v Bloomberg TV interview s Tomom Keenom vyslovil ponuré varovanie, avšak nie je jasné, či aj on sám ho vnímal ako ponuré. Akciové trhy v dlhodobom meradle očakávajú, že centrálne banky v USA, Európe a Japonsku nesplnia požiadavku 2 – percentného inflačného cieľa, a že inflácia zostane pod touto úrovňou aj v dlhodobom horizonte. Zdá sa to ako bláznovstvo. Centrálne banky však môžu momentálne vyzerať slabo, ale ich schopnosť dosiahnuť inflačný cieľ v dlhodobom horizonte by sme nemali podceniť. Profesor Rogoff nešiel do detailov ohľadom toho, ako to celé môže dopadnúť. Technicky však takáto situácia môže nastať, ak úrokové sadzby vzrastú – či už (optimistický scenár) zvýšením investičných príležitostí alebo (pesimistický scenár) nedostatkom kapitálu (v najhoršom prípade spôsobenom vojnou alebo iným nešťastím). V takomto prípade, masívne rezervy rozličných menových politík budú musieť pokryť ešte väčší pôžičkový boom.
Presne takto skončilo Rooseveltovo neúspešné kvantitatívne uvoľňovanie v rokoch 1934 -36 – prišla Veľká hospodárska kríza, vojna a vysoká inflácia. Dúfajme, že v prípade kvantitatívneho uvoľňovania Obama-Merkel-Abe to bude iné.
Preložila: Adriana Boldišová
Zdroj: Mises.org
Facebook komentár