Najčastejšia zo všetkých mylných predstáv dnes je, že oslabenie meny je základom zdravej ekonomiky, alebo inak povedané, silná mena je ekonomicky deštruktívna. Po celé desaťročia to bolo základné presvedčenie mainstreamových ekonómov a hlavnou hnacou silou vládnej politiky. Dokonca aj Švajčiarsko, považované za popredného predstaviteľa non-intervencionizmu, zasahuje proti posilneniu franku oproti euru.
Švajčiarsko zasiahlo aj v roku 1970, keď sa pokúšalo odraziť príliv kapitálu tým, že ukladalo negatívne úrokové sadzby z vkladov. Ale nezaujatý pozorovateľ menových záležitosti by mal uznať nezrovnalosti so základnými domnienkami. Ako to, že po spustošení z 2. svetovej vojny čelilo Nemecko silnej nemeckej marke a Japonsko silnému jenu? A ako je možné, že ceny elektronických výrobkov môžu klesať s tým, že zajtrajšia produkcia sa predáva za menej ako dnes, keď sa ekonómovia domnievajú, že ceny majú rásť k prosperite výrobcov?
Súvisiace:
Najviac porazení…Žeby Švajčiarsko? Od: “Peter Schiff”
Príbeh frakčného bankovníctva. Na čo sa pripraviť – Inflácia vs. Deflácia
Pred zodpovedaním týchto otázok je potrebné poznamenať, že som sa vyhol bežne používanému slovu “rast”, v rámci vytvárania základnej mylnej predstavy. To je preto, že koncepcia rastu je zamieňaná s hospodárskym pokrokom. HDP, ktorý je podporovaný na “rast” je súčet všetkých zaznamenaných transakcií za určité obdobie, to znamená za všetky agregátne príjmy a výdaje. Nie je to teda nejaký pokrok životnej úrovne danej spoločnosti.
Použitie nesprávnej metódy pre čokoľvek je vždy zlý spôsob riadenia, ale to je možno prirodzeným dôsledkom presvedčenia, že zvýšenie množstva peňazí a úverov, ktorých cieľom je oslabiť menu, je nutný stimulant pre ekonomický pokrok. Avšak všetky doterajšie skúsenosti dokazujú, že to nie je pravda.
Zdrojom chýb je nepochopenie úlohy peňazí v ekonomike. Pravda je veľmi jednoducho vysvetlená Sayovým právom*: robíme veci na kúpu veci a peniaze sú len dočasným mechanizmom na preloženie našej výroby na spotrebu. To je prípad, kedy peniaze nie sú problém ani riešenie.
Politiky zamerané na zníženie kúpnej sily peňazí slúžia na oklamanie ľudí a podnikov. Na krátku dobu zlacnenie meny znižuje náklady na výrobu a zdanlivo zvyšuje zisky. Dočasné zlepšenie podnikateľského prostredia slúži na podporu zamestnanosti a vyššia zamestnanosť zvyšuje výdavky na absorpciu vyššej produkcie. Treba si uvedomiť, že zvyšovanie cien má dôsledky, ktoré nevyhnutne vedú ľudí k presunu ich priority od peňazí – čo zvýši ceny ešte viac. Kapitálové výnosy dokazujú, že boli podnikmi nadhodnotené a začnú znižovať svoje straty.
Súvisiace:
Menové vojny: Príčiny a následky
Popieranie Sayových zákonov je chyba. Pretože vysvetľujú prečo klesajúce ceny, rovnako ako zvýšenie kúpnej sily peňazí, nie sú ekonomicky deštruktívne. To vysvetľuje nemecký aj japonský povojnový úspech. Tragédiou našej vedomej ignorácie pravdy prijatej ešte pred Keynesovým falošným ospravedlnením štátneho zásahu je, že sme odsúdení k opakovaniu tejto najčastejšej mylnej predstavy, kým sa nám úplne nepodarí zastaviť hospodársky pokrok.
*Jean-Baptiste Say bol francúzsky liberálny ekonóm 18. storočia a strojca myšlienky: “Ponuka vytvára svoj vlastný dopyt”
Preložil: Andrej Gašpierik
Zdroj: GoldMoney
Facebook komentár