S Martinom Armstrongom o vládnucej dlhovej kríze Od: „Ron Hera“

Spravodajcovi výskumu Hera je potešením predstaviť fascinujúci rozhovor s Martinom A. Armstrongom, zakladateľom a bývalým riaditeľom “Ekonomiky Princeton” s.r.o. V roku 1980 sa “Princetonská ekonomika” stala vedúcou poradnou multinárodnou korporáciu s kanceláriami v Paríži, Londýne, Tokiu, Hong Kongu a Sydney a v roku 1983 bol Armstrong menovaný časopisom Wall Street Journal ako najvyššie platený poradca na svete.

Ako vedúci menový analytik a častý prispievateľ do odborných časopisov, Armstrongov pohľad na finančné trhy zostáva vo vysokom dopyte. Prezident Task Force (Bradyho komisia) požiadal Armstronga o vyšetrovanie z roku 1987 zrútenie americkej burzy a v roku 1997 bol Armstrong vyzvaný k poskytovaniu rád Čínskej ľudovej banke počas Ázijskej menovej kríze.

Na základe štúdia historických cien zlata a finančnej panike, Armstrong vyvinul cyklickú (opakujúcu sa) teóriu cien komodít, ktoré vedú k modelu Pi–cyklu ekonomickej spoľahlivosti (ECM), a využíva sa na dlhodobé predpovede. Používaním ECM, Armstrong predpovedal vrchol indexu Nikei v roku 1989 mesiace dopredu a 20.júna 1998 výšku akciového trhu, rovnako ako hlavný vrchol na finančných trhoch na 27.februára 2007. ECM bola nazvaná v časopise New York Magazine „Tajný cyklus“ a Justin Fox v časopise Time Magazine napísal, že Armstrongov model „urobil niekoľko tajuplných značiek používaných na základe matematickej konštanty Pí.“ (Pg 30; Nov. 30, 2009).

Hera Research Newsletter (HRN): Ďakujem, že ste sa dnes k nám pripojili. Vzhľadom k federálnym rezervným swapovým linkám a dlhodobým refinančným operáciám (LTRO) Európskej centrálnej banky (ECB), aký je výhľad pre EURO?

Martin Armstrong: Štruktúra Eura je zásadne chybná. Povedané v amerických podmienkach, bolo by to ako keby všetkých 50 štátov mohlo vydávať štátne dlhopisy. To by bol celkom absolútny chaos. Čo urobili bolo politicky korektné, bolo povedané, že pretože každý jeden člen vydáva vlastné štátne dlhopisy, všetci majú mať rezervné fondy a veľké banky majú byť spravodlivo prerozdelené medzi ich všetkých. To je úplne šialené. Krajiny ako Grécko, Španielsko a Taliansko rúcajúcich sa pod dlhom, to je spätná väzba bankového systému. V USA mali kolaps dlhodobého kapitálového manažmentu (LTCM) a videli sme, že vláda zachraňovala hedgový fond tak, aby to nebolo vnímané, ako záchrana newyorských bánk. V Európe je rovnaký problém. V podstate ECB naozaj zachraňuje európske banky zadnými dvierkami na podporu európskych štátnych dlhopisov.

HRN: Bolo by fér povedať, že záchrana Grécka je skutočne záchranou banky, kým LTRO je výpomoc verejného dlhu?

Martin Armstrong: Iste. Tieto dve slová „politické“ a „ekonomika“ mali byť rozvedené, keď sa prvýkrát stretli. Politici to vždy robia. V USA krízy úspor a úverov (S&L) politici vyzývajú požičiavať miestnym realitným trhom tým, že pripúšťajú úspornosť vládneho charakteru  v roku 1980 a poisťovanie ich verejných dolárov. Takže S&L sústredili svoje portfólia v nehnuteľnostiach. Keď politici potrebovali peniaze tak znížili plán odpisov v oblasti nehnuteľností. A oni si nemysleli, že to môže zmeniť trh? Oni v podstate rozšírili úverovú schopnosť nehnuteľností, stimulovali S&L k investovaniu najmä do nehnuteľností, potom v roku 1986 schválili Daňovú reformu. Takže potom asi štvrtina úspor a úverov skrachovala a oni mali zachrániť S&L a chceli všetkých zamknúť, keď oni vytvorili v prvom rade problém vytvorili. Je to rovnaký  druh veci ako v Európe.

HRN: Európski politici vytvorili európske dlhové krízy podľa hodnotenia všetkých európskych štátnych dlhopisov ako rezervy?

Martin Armstrong: Áno. Je vytvorený všetkými európskymi štátnymi dlhopisovými rezervami a vyžadujú držanie rezerv bankami, oni vytvorili európske banky držiace dlhy krajín ako Grécko a Španielsko. Grécko, napríklad, bolo schopné požičiavať si za podstatne nižšiu úrokovú mieru ako normálne. Tento rok, 600 miliárd € dlhu, musí byť vrátený dopredu iba pre Španielsko a Taliansko. Všetky tieto dlhopisy boli vydané na veľmi nízku úrokovú mieru. Teraz  musia byť vrátené dopredu a nové úrokové sadzby sa pohybujú okolo šiestich až siedmich percent. Vládne rozpočty budú dramaticky narastať a to je príčina skutočných ekonomických kríz.

HRN: Pomôže európsky finančný stabilizačný mechanizmus (EFSM) vyriešiť tento problém?

Martin Armstrong: Nie. Povedal som im v roku 1997 alebo 1998, keď vytvorili Euro, že to nemôžu urobiť a musia mať jeden dlh. Oni cítili, že to bude vnímané ako záchrana členov, ktorí mali v tej dobe najviac dlhov. EFSM, ktorý je súčasťou fondu pre európsku finančnú stabilitu (EFSF), sa pohybuje v tom smere ale je to viac záchranný mechanizmus a nie konsolidácia. Je to polovica opatrenia. Oni potrebujú previesť existujúci dlh do štátnych dlhopisov a akýkoľvek nový dlh vytvorený členskou krajinou Európskej únie by bol ekvivalent štátneho dlhu USA a neakceptovateľný pre rezervy.

HRN: Môže Euro prežiť?

Martin Armstrong: Nemyslím si, že to pôjde mimo kontinent. Myslím, že budú robiť všetko, čo je v ich silách, aby to tam udržali. Politici nikdy nechcú priznať chybu. Ak majú napumpovať, budú pumpovať. Nemecko kapituluje.

HRN: Spôsobí to ďalšie finančné kríze?

Martin Armstrong: Ďalšie krízy budeme vidieť od roku 2015 a ďalej. Neznamená to však trvanie dlhšie ako tri roky s kalkulačkou vidieť na dlhodobých trendov.

HRN: Máte na mysli európsku dlhovú krízu?

Martin Armstrong: Nie je to len eurozóna. Celá myšlienka, že si môžete požičať neustále každý rok a nikdy splatiť niečo späť, a že niekto, kto je menej inflačný potom len natlačí peniaze je úplne nezmyselná. V USA keď práve tlačili peniaze, štátny dlh bol iba 40 % rovnako ako je tomu dnes. Obe vytvorené meny a tiež platenie úrokov z nich.

HRN: Myslíte si, že Japonsko má rovnaký problém?

Martin Armstrong: Japonský dlh je o niečo nižší ako 300 % HDP. Jediný dôvod, prečo JEN zastáva silný je pretože peniaze sa vracajú späť do Japonska. Myslím si, že sa blíži japonské dno, po ktorom bude nasledovať inflácia a to bude pravdepodobne posledná kvapka.

HRN: Ako by ste porovnali americká dolár k euru a jenu?

Martin Armstrong: Americký dolár je najlepšie vyzerajúci z troch škaredých sestier. Európa je ruina kvôli jej štruktúre. Musí sa urobiť federalizovanie Európy a nemyslím si, že je politická vôľa urobiť to. Japonsko je v tejto fáze úplne beznádejné.

HRN: Znamená to spochybnenie celého konceptu centrálneho bankovníctva?

Martin Armstrong: Centrálne banky môžu zvýšiť a pridať hotovosť do systému keď je to nutné, hovoríme o dlhodobom výhľade na majetok. To bola v podstate originálna myšlienka Federálneho rezervného systému.

HRN: Nie je federálny rezervný systém hlavným dôvodom, prečo je americký štátny dlh tak vysoký v porovnaní s tým, čo by sa stalo, keby americká vláda vydala svoju vlastnú menu?

Martin Armstrong: Keď bol vytvorený federálny rezervný systém naozaj tam nebol žiadny štátny dlh. Americký štátny dlh začal prvou svetovou vojnou a potom druhou svetovou vojnou. Keď chcel federálny rezervný systém stimulovať ekonomiku kúpil firemné papiere, nie štátne dlhopisy a tak skutočne stimuloval ekonomiku. Politici majú úplne skreslené, čo by mal federálny rezervný systém podporovať. Politici dali pokyn federálnemu rezervnému systému, že nemá kupovať firemné papiere ale všetky federálne papiere vydané za vojny. Počas druhej svetovej vojny taktiež boli poučení, že federálny rezervný systém má zachovať hodnoty týchto dlhopisov.

HRN: Politici zmenili úlohu federálneho rezervného systému?

Martin Armstrong: Keď bol v roku 1913 vytvorený federálny rezervný systém, bol to naozaj druh poistného mechanizmu na pomoc riadenia banky a patril im. Nebolo to také hrozivé, ako to veľa ľudí tvrdilo. Bolo to bližšie k niečomu ako Spoločnosť na ochranu cenných papierov investora (SIPC) alebo Spoločnosť záruky štátneho poistenia (FDIC). Bola to prvá svetová vojna, ktorá zmenila úlohu federálneho rezervného systému. Prišli s touto teóriou, že inflácia je rast peňažnej zásoby a pretože bol federálny rezervný systém viedol ponuku peňazí, politici v podstate povedali federálnemu rezervnému systému, že inflácia je ich problém. Drvivá väčšina členov Kongresu si nemyslí, že majú nejakú zodpovednosť za ekonomiku. Hádžu svoje ruky do vzduchu a hovoria: „no, to je práca FEDu“.

HRN: Drobné rezervné bankové systémy sú neodmysliteľne inflačné.

Martin Armstrong: No, je to naozaj využitie systému. Zvýšením peňažnej zásoby, tým že si rovnaké peniaze požičiava niekoľkokrát, takže keď vložím 100 dolárov a banka Vám požičia 100 dolárov, obaja si myslíme, že máme 100 dolárov ale je tam len jeden 100 dolárový vklad. Vezmite hypotekárny trh kde FED vytvoril bilióny k spätnému odkúpeniu cenných papierov krytých hypotékami (MBS). Hypotekárny trh možno najviac dohodol 5 biliónov dolárov. Takže máme znižovanie zadlženosti v rovnakom čase. Ak federálna rezerva vytvorená 3 biliónmi dolárov keď tam nebola deflácia potom tam mohla byť inflácia ale v tomto type systému zakaždým poklesom ekonomiky je deflácia a znižovanie zadlženosti. V deflácii chce každý hotovosť ako majetkovú hodnotu pádu. Hotovosť je iba malá časť celkovej hodnoty majetku na vrchole. Keď Bill Gates predal všetky svoje akcie Microsoftu, nebolo to za tak veľa ako je to na papieri. Je to jing a jang medzi pákovým efektom a defláciou.

HRN: Aký je rozdiel medzi využitím zapožičaných peňazí 10 dolárov za každý 1 dolár na uloženie a vytváranie peňazí z ničoho nič?

Martin Armstrong: Súčasný bankový systém, ktorý máme dnes ne skutočný podvod. Zaplatili ste banke ako skladu pre uloženie peňazí ale oni začali požičiavať oveľa viac peňazí. Po dlhom čase prišli na to, že potrebujú držať len 6% až 10% vložených peňazí. Keď ekonomika klesá je to druh behu na brehu. Ale skutočný problém je, že krátkodobo požičiavajú ponuku vkladov a poskytovanie dlhodobo sa rozšírilo.. Keď krízy prišli, ich majetok bol viazaný na 10, 20 alebo tridsať rokov ale krátkodobý dopyt im hovorí „daj mi peniaze teraz“. Takže systém nemohol skutočne pracovať na trvalom základe.

HRN: Poďme sa teraz porozprávať o zlatom štandarde. Zabránilo by to európskej dlhovej kríze?

Martin Armstrong: Nie. V USA mohli držať zlatý štandard ale museli by zvýšiť cenu zlata. Oficiálna cena bola držaná na 35 dolárov a v roku 1968 išla do dvojstupňového systému, kde voľný trh mal svoju vlastnú cenu. Neustále vydávali viac papiera ale nezmenili pomer. Nemysleli si, a to je pointa, že to praskne? Politici vždy utrácajú viac ako majú. Mali sme zlatý štandard a vyhodili sme ho. Je to „voľte mňa a dám Vám kura do každého hrnca“. Nič je financované. V USA nedošlo k plánovaniu sociálneho zabezpečenia. Je to ako keby politici vstávali a vraveli: „voľte mňa a dám Vám to a ono“ ale nikto za to nezaplatí.

HRN: Uprednostňujete návrat k zlatému štandardu?

Martin Armstrong: Musíme rokovať priamo s vládnymi výdavkami. Vylúčiť možnosť požičať si. To je dôležitejšie ako to, čo hovoria peniaze. Teoreticky, čo sa snažíme urobiť so zlatým štandardom? Snažia sa povedať, že ak vezmeme zlatý štandard nemôžeme vytvárať peniaze nad rámec množstva zlata čo máme ale naposledy to urobili. Nevidím, kde je nejaká zázračná fazuľka , ktorá by ich zastavila pred opakovaním. Dostane sa to do štádia kedy nezáleží ak použijete ulitu peňazí alebo zlato. Vo vláde nie je žiadna fiškálna zodpovednosť. Musíme odstrániť jadro problému a vylúčiť štátne pôžičky, okrem čau vojny.

HRN: Je to argument pre menšiu vládu?

Martin Armstrong: Absolútne. Počas veľkej hospodárskej krízy, nezamestnanosť dostali až tam, kde je teraz ale potom sme mali misku prachu. Bolo to to, čo Schumpeter označil za kreatívnu deštrukciu. Americká pracovná sila začala cestu kvalifikovanej pracovnej sily. Pred veľkou hospodárskou krízou bola takmer polovica pracovnej sily v poľnohospodárstve. V roku 1980 boli v poľnohospodárstve len 3%. Teraz máme rovnaký problém, iba 40% pracovnej sily je vo vláde. Nič neprodukujú a neprispievajú ničím k hrubému domácemu produktu (HDP). Samozrejme, vládne štatistiky zahŕňajú vládne výdavky a tiež mzdy štátnych zamestnancov, takže ak vláda niekoho najme, HDP ide dvakrát rýchlejšie.

HRN: To naznačuje, že dlh voči situácií HDP je horší než sa zdá.

Martin Armstrong: Áno. Vláda v podstate obalamucuje všetky čísla pod slnkom. Pozeráme sa na veľmi, veľmi vážnu situáciu. Jediná krajina, ktorá financovala svoj penzijný plán je Austrália. USA mali 60 biliónov dolárov v nekrytých záväzkoch. Na vrchole v roku 2007, bolo celkovo 15 biliónov dolárov amerických hypoték. Už dopredu čelíme zúfalej situácií. To je dôvod, prečo potom volajú bohatých. Pod bohatých patrí každá domácnosť s príjmom 250 000 dolárov ročne alebo viac. Ak vy a vaša manželka máte prácu, ktorá platí 125 000 dolárov každý rok, ste skupinkou bohatých. Pretože mladí ľudia ostávajú dlhšie so svojimi rodičmi, ich príjem môže byť tiež  súčasťou domácich príjmov.

HRN: Nie je to to, čo zostalo zo strednej triedy?

Martin Armstrong: Oni vždy prinesú ľudí ako Warren Buffett alebo Bill Gates ale tam nie je veľa takých ľudí a ako vláda vezme všetko, čo mali, nemali by vyrovnaný rozpočet na rok. To je skutočne vojna proti americkej strednej triede. Strop začne v jaskyni, kde už nemôžu predať dlhopisy. V tomto bode bude dlhopisový trh úplne zničený.

HRN: Očakávate, že FED bude pokračovať v speňažení amerických obligácií, napríklad vlastného kvantitatívneho uvoľňovania 3?

Martin Armstrong: Sú nútení k speňažovaniu ale to nebude stimulovať ekonomiku. Nie sú to len Američania, ktorí majú 30 ročné dlhopisy. Možno, že aj Číňania predajú svoje dlhopisy FEDu a potom povedia ďakujeme a vezmú peniaze späť do Číny. Vy nemôžete stimulovať iba domácu ekonomiku. Teória FEDu je zastaraná. Je založená na domácej ekonomike a dokonca aj na starom zlatom štandarde. Ide o základ teórií, ktoré už viac nemôžu existovať. Pozrite sa na vysoké školy. Dokonca sa už neučia zabezpečenie na London School of Economics. Je to úžasné.

HRN: Myslíte si, že uvidíme hyperinfláciu amerického dolára?

Martin Armstrong: Nie, pretože ekonomika by nemohla prežiť dosť dlho na to aby dosiahla štádium hyperinflácie. Všetko sa môže zrútiť predtým, než sa to stane. Čo je dôležité pochopiť je, že Američania majú tendenciu sústrediť sa na americké čísla ale Európa je v oveľa vážnejších problémoch. Mnoho európskych bánk je stále vo vlastníctve vlád.

HRN: Čo môže americká vláda urobiť, aby  dostala ekonomiku späť na trať?

Martin Armstrong: Je ťažké dostať sa tam, musia  urobiť niečo, čo skutočne bude prínosom pre ekonomiku. Oni to nechápu. V USA sú tiež vysoké rekordy v podmienkach firemnej hotovosti pretože politika je tak zlá.

HRN: Čo je to, že členovia Kongresu nerozumejú?

Martin Armstrong: Pred rokom 1996 som presvedčil Rozpočtový výbor a on chceli vedieť prečo americké spoločnosti nedostali zmluvy k vybudovaniu priehrady Yellow River. Povedal som, že USA a Japonsko sú jediné krajiny vo svete, ktoré majú daň z celosvetových príjmov. Počujeme o spoločnostiach platiacich ich podiel ale ak nie sú v USA , čo je spravodlivý podiel? Pokiaľ je zainteresovaná americká vláda, ste ekonomický otrok. Ak ste sa narodili v USA, dlhuješ dane v USA, aj keď nie si v USA a nedostávaš žiadne výhody. Ostatné krajiny to nerobia. Napríklad nemecká spoločnosť ponúkajúca rovnakú zmluvu v Číne je automaticky lacnejšia než americká spoločnosť.

HRN: Hovoríte, že americká federálna vláda daňovej politiky má riadiť offshore spoločností?

Martin Armstrong: V záujme medzinárodnej hospodárskej súťaži, americké firmy musia opustiť USA. Nie je to iba kvôli pracovným nákladom pretože my musíme mať kvalifikovanú pracovnú silu. Pomohol som preniesť veľa firiem do Európy. Musíte mať rovnováhu medzi typom pracovnej sily a daňovými zvýhodneniami. Nemôžete len tak dať výrobcov automobilov do Zimbabwe. Je to oveľa viac o krehkej rovnováhe, než čo politici majú tendenciu hovoriť.

HRN: Je tu niečo, čo politici môžu urobiť pre návrat spoločností späť do USA?

Martin Armstrong: Jednou zo základných vecí je, že výška dane by mala byť určená pevne a nemala by sa meniť po každých voľbách. To je dôvod prečo firemná hotovosť je na rekordných maximách. Prečo by mala spoločnosť začať najímať ľudí, keď čo počujú je „pôjdeme po bohatých“, „pôjdeme po spoločnostiach“ a oni budú musieť platiť viac. To je dôvod, prečo firemná hotovosť je najvyššia za posledný čas. Prečo by mali teraz začať najímať ľudí a potom ďalší rok budú musieť platiť o 20% viac? Nemôžeme robiť veci týmto spôsobom. Nikto na osobnej úrovni, by nešiel podpísať nájomnú zmluvu na byt kde prenajímateľ hovorí, že môže zmeniť nájom kedykoľvek chce ak minie príliš veľa peňazí pre seba. Zmluva je zmluva a vy nemáte stabilitu, kým sa niečo neurčí pevne. Veľa krajín prilákalo kapitál tým, že presne to robí. Ak tam pôjdete a založíte závod, oni vám zaručia nezvýšenie daní ďalších 20, 30, 40 rokov. Ak idete robiť podnikateľský plán potom musíte vedieť, aké sú vaše náklady. Tie nemôžu možno byť 1 mil. dolárov tento rok a ďalší rok je to o 25% viac. Podnikateľský plán takto nefunguje. Je potrebné aby ju politici stanovili pevne a je to, prečo zo stola. Zastavme rétoriku. Bez toho nemôžu  vytvárať pracovné miesta. Prečo by mal niekto postaviť továreň v USA, ak vláda môže všetko zmeniť za 6 mesiacov? To nie je spôsob ako vybudovať ekonomiku.

HRN: Takže neistota je jedným z hlavných problémov americkej ekonomiky?

Martin Armstrong: Hlavným problémom je celá štruktúra dlhu. Neistota je dôvod prečo je hotovosť na rekordných úrovniach a to bola cesta posledných dvoch rokov. Nedostatok stability tlmí dôveru. To je dôvod prečo úrokové sadzby môžu ísť k 0% ale ak si nemyslite, že môžeme vytvoriť 1% potom si nebudeme požičiavať za 0%. Nárast úrokových sadzieb vždy ide dramaticky dole počas depresie pretože nikto nie je ochotný požičať. Tu je nedostatok dôvery v budúcnosť, takže nemôže mať niekto otvorenie novej reštaurácie alebo najímať veľa ľudí. Malé podniky, v presnosti, nenajímajú pretože nemôžu dostať úver z banky. Sú odrezaní viac ako veľké spoločnosti Veľká spoločnosť, ak je verejná, má akcionárov a banky budú požičiavať viac im, ako majiteľovi malej firmy. Malé spoločnosti tvoria najviac miest ale dostanú silný úder viac od bánk a je málo pravdepodobné, že najmú ľudí pretože si nemôžu požičať aby tak urobili.

HRN: Čo iné by ešte mohla americká vláda urobiť, aby vrátilo ekonomiku späť na trať?

Martin Armstrong: Vláda musí zastaviť neustále pôžičky a musíme sa veľmi snažiť o riešenie štátneho dlhu. To by sa musela zmeniť daňová politika a oni by ju mali určiť pevne, tak aby sa nemohla meniť. Nemôže to obrátiť späť a ďalej po každých voľbách pretože keď to robíte, potom si podkopávate dôveru. Prečo by mal niekto postaviť závod alebo najať viac ľudí až po ďalších voľbách?

HRN: Ako môže menová politika pomôcť?

Martin Armstrong: Akonáhle sa niečo stane, politici hádžu ruky do vzduch a hovoria, že je to chyba FEDu. Nie je to chyba FEDu. Politici sú vlastne tí, ktorí robia výdavky. FED nemôže kontrolovať výdavky Kongresu. Nie je toho veľa, čo môžu urobiť k zmene dynamiky daňového problému. FED môže využiť každá spoločnosť, mysliac si, že je príliš veľký aby padol, takže teraz sme mimo rámec bankovníctva. Môžu využívať Ford motor Company ak chcú. Sme tak ďaleko do toho, čo mal FED podporovať, je to proste šialené. Nemal na starosti menovú zásobu. Nemal na starosti infláciu alebo zachraňovanie spoločností, ktoré sú príliš veľké aby padli. Nikdy nebol navrhnutý robiť to, to bolo jednoducho tam ako poistenie bánk na obdobie. Kongres predpokladá, že nemá žiadnu zodpovednosť. Nikto nenesie zodpovednosť. Je to len jedna veľká párty v D.C.

HRN: Ďakujeme za Váš čas.

Martin Armstrong: Bolo mi potešením.

Zdroj: Hera research, LLC

Preložila: Viera Slaninova