Revolučná francúzska cesta k hyperinflácii

Každý, kto dnes hovorí o hyperinflácii je považovaný za pastiera, ktorý kričí „Ide vlk!”, no keď sa vlk skutočne objaví, oneskorené upozornenia pomôžu len málo, aby stádo ostalo v bezpečí.

Súčasná stratégia FEDu je zrejme čakať na významnú cenovú infláciu, ktorá sa objaví v indexe spotrebiteľských cien a potom zakročiť. História nám hovorí, že inflácia sa správa ako úpal. Nemusíte čakať, kým vaša pleť sčervená, aby ste prijali opatrenia. Chránite sa pred tým, ako opustíte domov. Potom, čo inflácia naozaj nastúpi, bude takmer nemožné dostať ju pod kontrolu.

Francúzska hyperinflácia z konca 18. storočia ilustruje jeden spôsob, v ktorom sa inflačná menová politika stáva nezvládnuteľná v prostredí ekonomickej stagnácie a dlhu.

V roku 1789 sa Francúzsko ocitlo v ťažkej situácii vysokého dlhu a závažných deficitov. V tom čase malo Francúzsko najsilnejšie a najbystrejšie finančné myslenie doby. Boli si dobre vedomí rizík plynúcich z tlačenia peňazí, pretože zažili len o desaťročie skôr katastrofálnu Mississippskú bublinu pod vedením Johna Lawa.

Francúzsko sa naučilo, aké ľahké je vydávať papierové peniaze a takmer nemožné udržať ich na uzde. Tak, debata o prvé vydanie papierových peňazí, známych ako asignáty, v apríli 1790, prešla len vďaka tomu, že nová mena bola zaistená pôdou ukradnutou cirkvi a utečencom z radov aristokracie. Tieto pozemky tvorili takmer jednu tretinu rozlohy Francúzska a rozkladali sa na tých najlukratívnejších parcelách.

Potom, čo boli vydané asignáty, obchodné aktivity ožili, ale do piatich mesiacov bola francúzska vláda opäť vo finančných ťažkostiach. Prvé vydanie bolo považované za strhujúci úspech, rovnako ako prvé vydanie papierových peňazí za Johna Lawa. Avšak debata o druhé vydanie v priebehu septembra 1790  bola ešte chaotickejšia, pretože mnohí si jasne spomínali na klzký svah smerujúci k hyperinflácii. Následne boli vydané ďalšie obmedzenia, ktoré mali uspokojiť kritikov. Napríklad po tom, čo bola pôda kúpená občanom Francúzska, platba v mene mala byť zničená, aby sa dostala nová mena von z obehu.

Druhé vydanie spôsobilo ešte väčšie znehodnotenie meny. Tiež pretekajúca štátna pokladnica, plná všetkých nových papierových peňazí viedla k požiadavkám na záplavu nových vládnych programov, múdre alebo nie, všetko pre „blaho ľudu.” Sľub, že sa papierové peniaze nedostanú do obehu sa rýchlo rozplynul a rôzne okresy Francúzska začali nezávisle na sebe emitovať svoje vlastné asignáty.

Ceny začali stúpať a potreba väčšieho množstva obeživa sa stala ohlušujúca. Aj keď prvé dve emisie takmer zlyhali, ďalšie emisie sa stali jednoduchšími a ľahšími.

Mnoho Francúzov sa čoskoro stalo večnými optimistami tvrdiacimi, že inflácia je vlastne prosperita, ako opitý zabúdajú na nevyhnutnú opicu. Aj keď každá nová emisia spočiatku podporila ekonomickú aktivitu, obdobie lepších obchodných podmienok sa stávalo čoraz kratším po každej novej emisii. Obchodné aktivity sa čoskoro stali kŕčovité: jeden výrobca za druhým zatvárali obchody. Peniaze strácali svoju funkciu uchovávateľa hodnôt. Cudzinci boli obviňovaní a na zahraničný tovar boli uvalené vysoké dane. Veľké priemyselné centrá v Normandii museli zatvoriť a zvyšok Francúzska ich rýchlo nasledoval. Pád priemyslu a obchodu bol rýchly. Nastal len pár mesiacov po druhom vydaní asignátov a nasledoval rovnakú cestu ako Rakúsko, Rusko, Amerika a všetky ostatné krajiny, ktoré sa predtým snažili prosperovať na horách vytlačených peňazí.

Ak by ste chceli kúpiť pôdu, stačila malá platba vopred s tým, že zvyšok sa vyplatí v splátkach. Títo dlžníci rýchlo objavili výhody znehodnocovania meny. Inflácia znižovala reálnu hodnotu akýchkoľvek fixných platieb. Prečo tvrdo pracovať a riskovať v podnikaní, keď špekulácie na burze môžu priniesť oveľa väčšie výnosy  a takmer bez úsilia? Táto rastúca skupina novo zbohatlíkov rýchlo použila svoje novo nadobudnuté bohatstvo, aby získala politickú moc a zabezpečila si, že tlačiarenské lisy nikdy nezastanú. Čoskoro prevzali moc a korupcia v krajine sa stala bežnou súčasťou života.

Samozrejme, vina za túto infláciu bola pripisovaná všetkému, len nie skutočnej príčine. Obchodníci boli obviňovaní za vyššie ceny. V roku 1793, 200 obchodov v Paríži bolo vyplienených a jeden francúzsky politik vyhlásil: „obchodníci len vracajú ľudom to, o čo ich doteraz okradli.” Bola zavedená cenová kontrola (zákon maxima) a v krajine zavládol nedostatok tovarov. Boli vydávané potravinové lístky na základné potraviny ako chlieb, cukor, mydlo, drevo alebo uhlie. Obchodníci riskovali svoje hlavy, ak by predávali za cenu vyššiu ako bola tá oficiálna. Denný zoznam popravených gilotínou zahrňoval mnoho maloobchodníkov, ktorí porušili zákon maxima. Na odhaľovanie ukrytých tovarov farmármi a obchodníkmi sa používali špionážne systémy založené na tom, že informátor dostal 1/3 získaných tovarov. Farmár mohol prísť o všetky plodiny, ak ich nepriniesol na trh a mal šťastie, ak z toho vyviazol živí.

Ceny rástli enormným tempom, okrem miezd. Tí, ktorí nemali prostriedky, predvídavosť, alebo zručnosť previesť svoje peniaze do reálnych aktív boli vyhnaní do chudoby. Do roku 1797, väčšina peňazí bola v rukách robotníckej triedy a chudobných. Celá udalosť viedla k masívnemu prevodu reálneho bohatstva od chudobných k bohatým podobne, ako sa to deje v západných krajinách dnes.

Francúzska vláda sa pokúsila vydať novú menu, ale do mája roku 1797 boli obidve meny prakticky bezcenné. Hrádza bola rozbitá, peniaze sa cez ňu liali a mena sa dostávala mimo kontroly. Ako raz povedal Voltaire: „papierové peniaze sa nakoniec vrátia k svojej vnútornej hodnote – nule.” Francúzsku to trvalo takmer 40 rokov, dostať  kapitál, priemysel a obchod na úroveň z roku 1789.

Preložil: Michal Strákoš

Zdroj: Mises