Wendy McElroy píše: “Prečo si toľko ľudí neuvedomuje, že Amerika sa stala totalitným štátom?”
Každý, kto poukazuje na to, čo je politicky jednoznačné a je obvinený zo šírenia paniky zvažoval túto otázku. Rozsiahle sledovanie Národnou bezpečnostnou agentúrou (NSA), Správa prepravnej bezpečnosti (TSA), ktorá prehľadáva ich deti, daňový úrad robiaci z ľudí politické terče, najdlhšia vojna v americkej histórii, vláda vojska, zadržiavanie väzňov v Gitmo (americký trestanecký tábor v Guantanamo Bay na Kube1) na dobu neurčitú….nič, zdá sa, že nič nedokáže niektorých ľudí prinútiť vzdať sa viery, že Spojené štáty sú najslobodnejším a najväčším národom na Zemi. Tento článok je o viere zakorenenej tak hlboko, ako viera v Boha.
Ale prečo?
Triedna analýza libertarianizmu
Neexistuje jedna jediná odpoveď, ale je dobré začať pri triednej analýze teórie libertarianizmu. Karlovi Marxovi sú zvyčajne pripisované kredity za pôvodnú analýzu tried a Marxistická verzia je jedna z najčastejších, ktorá nám príde na rozum. Menovite, ľudia sú členení do tried na základe ich vzťahu k výrobným prostriedkom. Ste pracovník alebo kapitalista?
Avšak triedna analýza ako analytický nástroj nepochádza pôvodne od Marxa. Bola vytvorená v 19. storočí radikálnymi liberálmi (libertarianizmus), ktorí písali v ponapoleonovskom Francúzsku: Charlesom Comtem, Augustinom Thierrym a Charlesom Dunoyerom. Ich mentorom bol vynikajúci klasický liberalista, ekonóm J.B. Say. Pravdepodobne najlepšia prezentácia tejto verzie triednej analýzy sa nachádza v knihe Štát od Franza Oppenheimera. Prezentuje tu dva protichodné princípy pod ktorými funguje väčšina spoločností: ekonomický a politický. Alebo spoločnosť a štát.
Oppenheimer napísal, “Spoločnosťou myslím súhrn konceptov všetkých čisto prirodzených vzťahov a sociálnych štatútov medzi osobami.” Skladá sa zo všetkých dobrovoľných výmen na trhu a výmen statkov, vrátane nehmotných “statkov” ako je kultúra. Je to produktívny a pokojný spôsob, ktorý prináša vzájomný prospech pre všetkých zúčastnených, inak by nedochádzalo k žiadnej výmene.
Oppenheimer napísal, „Štátom myslím súhrn privilégií a dominantných pozícií, ktoré sú vytvorené mimoriadnou ekonomickou silou.“ Skladá sa zo systematických položiek trhu a statkov, vrátane tých nehmotných, ako sú sloboda alebo prejav. Je to neproduktívny a násilný spôsob, ktorý prospieva zlodejom a narúša produktivitu.
Tento náhľad je základom triednej analýzy libertarianizmu: Spoločnosť a Štát boli od základov a neustále vo vzájomnom konflikte. Analýzy klasifikujú ľudí na základe ich vzťahu k produktivite. Ste členom pracovitej Spoločnosti alebo patríte k parazitujúcemu Štátu?
Oppenheimer vysvetlil sociálnu dynamiku rozhýbanú politickými prostriedkami. Paraziti sa prirodzene množia a vyčerpávajú stále viac zdrojov. Čím viac začínajú dominovať politické prostriedky, tým menšie výnosy sú viditeľné na strane tých, ktorí produkujú, a teda majú malú motiváciu k práci len na živobytie. Spoločnosť stagnuje, čo znamená menšie zdroje na vyčerpávanie pre parazitov. A tak je štát nafúknutý a potrebuje čoraz väčšie množstvo zdrojov. Vzhľadom k tomu, že už viac nemá súhlas a spoluprácu produktívnej časti, musí použiť dobývanie. Americký Štát je v štádiu pokusu o dobytie americkej spoločnosti.
Politické prostriedky vládnu Amerike
Štát netvoria len politici a úradníci, ktorí prevádzkujú viditeľnú štruktúru vlády. Zahŕňa každého pracovníka štátnej správy a administratívneho pracovníka. Najväčším zamestnávateľom v Amerike je federálna vláda. Podľa údajov OPM(Office of Personnel Management) z decembra 2011, federálna vláda zamestnáva približne 2.79 miliónov pracovníkov štátnej správy. Toto číslo však zahŕňa len “civilných” pracovníkov, nie “uniformované zložky” ako sú pracovníci činní v trestnom konaní. Samozrejme, každý štát, kraj a mesto navyšuje tieto počty civilných pracovníkov o svojich zamestnancov.
Štát tiež zahŕňa ľudí , ktorých politická podpora je kúpená odcudzeným práce a statkov, ako napríklad zdravotne postihnutí príjemcovia. Rady týchto príjemcov narastajú s tým, ako individuálne štáty agresívne podporujú nezamestnaných v presadzovaní ich invalidity (vládne náklady). Napríklad v Novom Mexiku skočil počet postihnutých počas 9 rokov na 58.7%. NPR nedávno (22.03.2013) rozbehla hĺbkovú analýzu, ktorá odhaduje celkový počet postihnutých ľudí na „zhruba 14 miliónov Američanov, ktorí nemajú prácu, a ktorí sa neobjavia v žiadnom meraní nezamestnanosti, aké používame.“ Invalidita je len jeden program „sociálneho zabezpečenia“ z desiatok a desiatok.
Štát zahŕňa ľudí zdanlivo v súkromnom sektore, ktorých prácou je uľahčovať krádež práce a tovarov – napríklad, právnici, ktorí zaťažujú výkonné firmy pochybnými žalobami založenými na práve Opatrovateľského Štátu. Zamestnanci vojensko-priemyselného komplexu, dodávatelia pre armádu, dotované banky a korporácie. Zoznam tých, ktorí prežívajú na peniazoch z daní pokračuje stále ďalej.
Toto je prvý dôvod, prečo tak veľa ľudí nerozpozná, že s Amerikou to ide dole vodou; pre nich to však nie je zhoršenie pretože oni sú prijímateľmi politických príjmov a policajný štát pracuje v ich prospech. Prospievajú vďaka peniazom a dôchodkom, ale mnoho iných taktiež profituje cez získavanie postavenia alebo sily nad ostatnými. Obrovský počet štátnych zamestnancov nikdy nebude môcť získať tieto výhody na základe zásluh v súkromnom sektore. Majú hlboký záujem na tom, nevidieť sami seba ako nepriateľa Spoločnosti. Taktiež ich rodiny by sa neradi otočili chrbtom k zdroju jedla na ich stoloch.
Teória bodu zvratu
Ale prečo sú ľudia, ktorí nie sú platiteľmi daní zdanlivo slepí ohľadom nebezpečenstva dnešného Štátu? Spomedzi mnohých vysvetlení, myslím, že tri sú samozrejmosťou.
Nemusia byť slepí, sú len ticho.
Alebo nemusia byť nespokojní. Rakúsky ekonóm Mirray Rothbard mi raz povedal, ako jeho rodičia žili omnoho lepšie počas Veľkej hospodárskej krízy, ako pred ňou. Obaja sa udržali v slušnej práci a ceny boli veľmi nízke. S takýmito ľuďmi nevznikne plodná diskusia o ekonomickej pohrome spôsobenej Štátom, v ktorom prosperovali.
Rovnako ako ľudia, ktorí nikdy nezažili priame násilie zo strany štátu inklinujú k odmietaniu znepokojujúcich správ od ľudí, ktorí ho zažili. Kým žijú v relatívnom komforte, dovolia títo ľudia štátu kontrolovať ich životy. Riešia veci bežného života namiesto sústredenia sa na záležitosti, ktoré nemôžu kontrolovať. Pre mnohých to bude znamenať zvrat v ich vlastných životoch alebo celej spoločnosti, rozpoznať, akým nebezpečným Štát môže byť.
Bod zvratu je kritický bod, v ktorom nahromadené malé zmeny prerastú do jednej veľkej a často nezvratnej. Vznik sociálneho bodu zvratu záleží na individuálnej báze. Arabská jar je toho príkladom. Ľudí, ktorí boli individuálne nespokojní bolo dosť na to, aby vytvorili masové protestné hnutie. A stalo sa tak s neočakávanou ľahkosťou. Kľúčom je, aby sa stalo nespokojnými „dostatok jednotlivcov“ na to, vznikol bod zvratu. Avšak, než sa tak stane, ľudia, ktorí jednoducho chcú žiť svoj život budú mať tendenciu neviniť politické problémy z ich pocitu izolácie a bezmocnosti. Potom sa niektorí zobudia. Možno budú zdesení brutalitou, akou Štát zahrnie tých, ktorí mu budú čeliť. Možno sa ich člen rodiny zapojí do protestu, možno sa len prestanú cítiť bezmocní..
Záver
Mám podozrenie, že Amerika je blízko k sociálnemu bodu zvratu. Ak je to tak, bude to spôsobené tým, že nafúknutý Štát má stále vyššiu spotrebu na úkor Spoločnosti, ktorá je už napoly na kolenách.
Koľko jednotlivcov musí cítiť bod zvratu v sebe, kým k nemu dôjde všeobecne? Libertarianista z 19. storočia, Benjamin Tucker odhadol tento stav na 10%. Ak 10% spoločnosti povie „nie“ zákonom, stane sa zákon nevymáhateľným. Číslo alebo percentáž samozrejme nie je možné zmerať, ale je takmer isté, že je to omnoho menej ako 50%. Našťastie, história zriedka vyžadovala väčšinu, aby nastali sociálne zmeny.
Tak či onak, následkom takého zvratu by mohlo byť, že Spoločnosť alebo väčšina Štátu bude závislá na tom, koľko ľudí bude ochotných povedať „áno“, tak ako je teraz závislá na tých 10% ľudí, ktorí hovoria „nie“.
Preložila: Lenka Lešová
Zdroj: ActivistPost.com
Facebook komentár