Jerryho Robinson si myslí, že tzv. ropno-dolárový systém musí skolabovať,lebo politické a monetárne hnacie mechanizmy tohto systému sú z čias obdobia rokov 1945-1971 kedy svetová hegemónia a monetárna schopnosť USA bola takmer neporaziteľná.
Po kolapse ZSSR v roku 1989 predstavovali USA jedinú a zostávajúcu veľmoc avšak základy ich ekonomickej a monetárnej sily boli podlomené. Robinson cituje staré príslovie „Kto ovláda zlato, ten stanovuje pravidlá“. Táto veta bola stopercentná pravda platiaca o USA v povojnovej ére až do augusta 1971 kedy prezident Nixon zničil spojenie medzi dolárom a zlatom. Pred týmto na konci druhej svetovej vojny, mal Fort Knox pod kontrolou takmer 80% zlata všetkých svetových bánk. Dolár bol nespochybniteľne svetovou rezervnou menou. Posvätený Breton Wood-skou dohodou z roku 1944 bol dolár bezpečnejší ako zlato.
Po roku 1971 už nebol. V roku 1975 bola vojenská sila USA testovaná a porazená vo Vietname, cena ropy sa zpäťnásobila v rokoch 1973-1974 konaním OPEC-u. Z interných politických dôvodov však Nixonov nástupca Lyndon Johnson zahájil projekt „The Great Society“, kedy nasledoval jeden deficit za druhým a ktorý hrozivo otvoril stavidlá odtekajúcej inflácie.
Predtým ako Nixon zrušil zlatý štandard, ktorý stanovil cenu zlata na 38 dolárov za trójsku uncu, dostali USA mnoho varovaní vopred. Veľký a neustále rastúci dopyt cudzích štátov vrátane významných spojencov ako Francúzska po zlate miesto dolára bolo jasné znamenie, že USA si musí dať do priadku svoj fiškálny dom. Naopak najskôr Nixon a potom Lyndon Johnson začali vo veľkom utrácať. Tak ako začal Washington hromadiť svoj dlh, aby mohol dotovať svoje nevyhrateľné dobrodružstvo vo Vietname, pri ktorom zomrelo odhadom 1,5 milióna Vietnamcov a aby mohol financovať nehasnúci domáci dopyt po všetkom čo americký priemysel nemohol splniť a čo ďalej vyvolávalo neustáli rast dovozu a deficit obchodu, iné krajiny zrýchlili svoj hlad po výmene dolárov za zlato z Fort Knox.
Zamorské doláre boli vyhľadávané zahraničnými nákupcami kdekoľvek, pretože cena ropy sa vyjadrovala a predávala v dolároch, pritekali naspäť domov s odplatou a zlaté zásoby USA sa vyparovali. Ako Robinson napísal: „ Čoskoro sa z USA vytratí zlato. Všetci vo Washingtone vedeli, že tento systém už nie je životaschopný a vôbec nie trvalo udržateľný“.
Začiatok sysému ropa-dolár
Neexistuje žiadny formálny dôkaz pre opakované tvrdenie vyslovené váženými historikmi a analytikmi, že Nixonov štátny sekretár Henry Kissinger uskutočnil tajnú návštevu Saudskej Arábie už v roku 1972 s cieľom dohodnúť a založiť to čo sa dnes nazýva „ropno-dolárový systém a ropno-dolárová recyklácia“. Vtedy Kissinger potvrdil dohodu kde odterazSaudská Arábia formálne príjmala iba doláre za všetky predaje svojej ropy a uplatní svoju silu v arabskom regióne, aby ostatní vývozcovia z Perského zálivu robili to isté. Saudská Arábia potom umiestnila „prebytok likvidity“ a nevyužité doláre v americkom Federálnom Rezervnom systéme, počnúc Federálnou Rezervnou Bankou v New Yorku.
Obrovské výhody takéhoto systému pre USA boli prosté. Celosvetovo ktorýkoľvek nákupca alebo importér arabskej ropy by musel najskôr kúpiť a držať americké doláre, ktorý by zabezpečoval silný celosvetový dopyt po amerických peniazoch. Za druhé prebytok dolárov- pre krajiny z Perzského zálivu s počtom obyvateľov menším ako polovica v súčasnosti a s príjmami menšími ako jedna desatina v súčasnosti, ktoré krajina nahromadí v jej štátnej pokladnici by tiekol naspäť do USA kontrolovaným a vopred stanoveným spôsobom. Nevznikla by žiadna veľká vlna peňazí putujúcich späť do USA bez toho, že by nebolo čo kupovať- to by mohlo vytvoriť hyperinfláciu. Namiesto toho by išli „ropné doláre“ späť do Federálneho Rezervného systému a umožnila by sa stratégia „riadenej devalvácie“, ktorá bola potrebná pri obsluhe rastúceho amerického dlhu a devalvované peniaze by sa použili na splatenie úverov, aby sa mohlo ďalej pokračovať.
Ešte výhodnejším pre USA je ak cena ropy stúpa alebo zostáva vysoká, ropný dolár naďalej prúdi, výhody, ktoré z toho plynú pre USA prevažujú nad nevýhodami a teda vysokej cene benzínu, ktorá škodí americkej ekonomike. Dokonca aj keď ekonomika stráca pri vysokej cene ropy- dolár získava. Toto je diskutabilný záver- americká inflácia tak ako aj v iných hlavných krajnách OECD, z ktorých väčšina dováža viac ropy ako USA, vyletela vysoko od roku 1975. Recyklovaním „nafto-dolára“ sa možno ochránil dolár, ale určite to nepomohlo dostať pod kontrolu infláciu v USA.
O niekoľko dekád neskôr sa výhoda „recyklácie“ bola schopná premeniť v Nafto-dolárovú vojnu- napríklad neželaný alebo teoretický „ropno-menovo-vojnový“ hnací činiteľ pre americko-britskú inváziu do Iraku v roku 2003, ktorá mohla byť motivovaná Saddámovými pokusmi odtrhnúť sa od núteného využívania dolárov za predaj ropy. Podobné argumenty sú taktiež použité pri vysvetľovaní zosadenia lýbijského vodcu Muammara Kaddáfího v roku 2011 kvôli jeho pokusom používať euro a zlato pri obchodovaní s ropou. Ropná menová vojna je uvádzaná ako hlavný motív alebo hlavný, ale skrytý motív vojny proti Iránu.
Varianty konceptu nafto-dolárovej vojny zahŕňajú úlohu ropno-menových konflikotv a súperenia, najmä pokiaľ ide o vzťahy USA s Venezuelou a Ruskom a prípadne s Európou o postupnom nahradení amerických dolárov za euro v prípade ropných transakcií. Prinajmenšom rovnako dôležitým základom systému ropa-dolár a potenciálnym prvkom Nafto-dolárovej vojny však naďalej zostáva svetový dopyt a cena ropy. Oba tieto ukazovatele spomaľujú. Dnešný svetový ekonomický systém potrebuje menej ropy a svetovému monetárnemu systému dnes dominuje kvantitatívne uvoľnovanie.
Začiatok konca
Ak sa dopyt po rope a jej cena pribrzdí, národy dovážajúce ropu, ktoré považovali za nevyhnutné alebo aspoň výhodné držať doláre, aby mohli za ňu platiť si budú musieť nájsť nejaký iný (a úplne nevysvetliteľný) dôvod na vlastnenie dolárov. Držbu takýchto objemov bude dokonca nemožné logicky odôvodniť ak sa dopyt po rope aj jej cena zníži. Výrazná úloha kvantitatívneho uvoľňovania v Európe, Japonsku, rovnako ako aj v USA(aj keď v dolároch) v súčasnosti zmenšuje úlohu recyklácie ropa-dolárov a ropa-eur.
Ak použijeme údaje Medzinárodnej agentúry pre energiu, svetová závislosť na rope v roku 1973 bola zhruba 1,8 násobne väčšia ako je dnes. V roku 1973 ropa kryla 56% komerčných dodávok energie, pričom začiatkom roku 2013 to je už iba 32%.
V dnešnej dobe energetický systém založený na rope musí čeliť ohromnému nárastu či už plynu, potom dostupnosti ropných zdrojov odhalených bridlicovou revolúciou, rastúcej globálnej schopnosti ťažiť ropu mimo arabských krajín, stagnujúcemu alebo klesajúcemu dopytu po rope v krajinách OECD, rastúcim príspevkom na obnoviteľné dodávky energie vo všetkých hlavných rozvinutých krajinách. Neustále klesajúca úloha ropy v ekonomike tiež signalizuje, že dni ropno-dolárového systému sú zrátané, rovnako ako predstava, že cena 100 dolárov za barel je „normálna“.
Na základe tohto údaju (100 dolárov za barel ropy) celková predpokladaná hodnota transakcie svetového obchodu s ropou je 3,4 bilióna dolárov z čoho zhruba 75% je v dolároch a 25% v eurách. Percento, ktoré stále vstupuje do „systému recyklácie“ z čias Kissingera je neznáme, ale odhady Federálnej rezervnej banky v New Yorku, ktoré sa zdajú nízke alebo veľmi nízke hovoria o hodnote nafto-dolárovej recyklácie s dnešnými cenami ropy na úrovni, približne 750 miliárd dolárov ročne. Pákový efekt je samozrejme použitý, ale odhady hovoria, že finančný a menový dopad recyklácie nafto-dolára a nafto-eura je dnes zhruba 6 biliónov dolárov za rok- skoro 10% svetového hrubého národného produktu.
Kvantitatývne uvoľňovanie od roku 2008 a doposiaľ známe celkové záväzky „zlých bánk“ v krajinách OECD, ktoré napomohli tomu, že kvantitatívne uvoľnenie je navždy potrebné spôsobili, že záväzky sú 15-krát väčšie a môžu byť aj 20-krát väčšie.
Úloha nafto-dolárovej recyklácie sa tiež masívne znížila o „absorbčné kapacity“ rastúcich ropných príjmov arabských krajín vyvážajúcich ropu s klesajúcimi prebytkami. Na druhej strane vyvstáva hrozba čo sa stane, keď sa systém recyklácie „formálne“ ukončí.
Zjednodušene povedané, kombinácia nižšej potreby dovážať ropu s nižšou cenou ropy, spolu s nedolárovými platobnými a zúčtovacími systémami (vrátane bartrového obchodu) bude viesť k tomu, že potreba kupovať a držať doláre nevyhnutné k obchodovaniu s ropou bude ďalej klesať a je možné, že pokles bude dokonca rapídny. Na druhej strane môžu byť tieto bývalé nafto-doláre „vrátené iba odosielateľovi“ na ich známu adresu do USA. Tu ich zase môže pochovať inflácia, ktorá vyvstáva počas „pokračujúceho experimentu“ kvatitatívneho uvoľňovania, ktorá bude fungovať len tak dlho, pokiaľ nebude zrejmé, že je nemožné skryť infláciu.
Preložil: Ivan Schwandtner
Zdroj: Barrons.com
Facebook komentár