Prečo bola zmena v regulácii Basel zlý nápad? Od: “Felix Salmon”

Nedávny email opozičných strán vyšiel s titulom “QEBasel“. Čo možno bol a možno nebol efektívny spôsob ako komunikovať, že posledné uvoľnenie pravidiel Basel bolo pripravené dôrazne mysliac skôr na monetárnu politiku ako na regulačnú opatrnosť. Podľa nového pravidla môže bankám trvať dlhšie dostať sa na bezpečnú pozíciu, no aspoň budú (vrelo veríme) požičiavať viac. A budú dávať množstvo potrebné pre podporu globálneho rastu. Zaujímavé je, že tlač na oznámenie reagovala vskutku veľmi negatívne. Čo znamená, že v obrane novej regulácie vedie  Andrew Ross Sorkin osamotenú bitku. Musíme povedať, že sa mu veľmi dobre nedarí. Cituje istého Johna Berlaua, ktorý hovorí, že implementácia regulácie Basel by “celkom určite vtiahla Spojené štáty a ostatné ekonomiky do recesie”. A potom hovorí, že “pán Berlau má pravdu”. Vlastne, pán Berlau pravdu nemá. Podľa Basel rozvrhu sa má tento rok spraviť veľmi málo. V skutočnosti sa v rámci termínu 2013 nič nezmenilo. Problém s Basel III nikdy nebol, že by spôsobil náhle zastavenie tokov kapitálu od bánk k dlžníkom v minúte, keď sa začal implementovať.

A Sorkin tiež podkopáva jeden naozaj vážny argument. “Šance dlhom stimulovanej krízy bankami z Wall Street sú v súčasnosti pomerne malé”, píše. A má v tom pravdu. Naozaj. Šance akejkoľvek dlhom stimulovanej krízy pred rokom 2019 sú veľmi útle. (Na jednej strane, nie je tu dostatok času, aby sme sa dostali von z terajšieho poklesu, ocitli sa v prudkom vzostupe, pozorovali ako sa rast vymyká spod kontroly a veľkolepo vybuchne.) No problém je tu. Basel očakávania na pomer dlhu k vlastnému kapitálu sa vôbec nezmenili. Zmenili sa požiadavky na likviditu. Zatiaľ čo sa neobávam o zadlženie bánk, bojím sa o ich likviditu.

Tu je rozdiel. Požiadavky pákového pomeru chránia banky pred náhlym prepadom hodnoty ich aktív. Požiadavky likvidity, na druhej strane, chránia banky pred masovou snahou o výber vkladov. A to je hlavne o dôvere a istote. Banky, hlavne v Spojených štátoch, možno v súčasnosti majú pomerne silné súvahy. No nikto im neverí. Alebo ich účtovníctvu. (Ak mi neveríte, prečítajte si Jesse Eisinger and Frank Partnoy v Atlantiku. Potom budete.) Keď nemáte dôveru, potrebujete likviditu, ktorá to vynahradí. Čo je dôvod prečo je pre Basel komisiu požiadavka likvidity presne zlým miestom na zahrávanie.

Navyše, Basel komisia nielen zdržala implementáciu pákového pomeru, ale sama zmenila požiadavky. Likvidita nie je úplne presne stanovený pojem, no v podstate znamená peniaze alebo niečo k nim veľmi blízke. No Basel komisia sa vzdala zdôrazňovania, že potrebujete hotovosť alebo štátne dlhopisy, aby sa rátali do likvidných požiadaviek. V súčasnosti môžete použiť cenné papiere kryté hypotékami. Ak ich máte dosť. Pravidlo je, že 100 amerických dolárov cenných papierov krytých hypotékami poskytuje rovnaké množstvo ako 50 dolárov v hotovosti. Je to trošku nezmyselné. Ak mi budete dlhovať 50 dolárov, budem akceptovať 50 dolárov v hotovosti. V prípade núdze prijmem 50 vo forme vládneho dlhu. No neprijmem cenné papiere kryté hypotékami o nič skôr ako by obchodníci na Time Square akceptovali tehličku zlata namiesto obežných peňazí. Pointa likvidity je, že sú to peniaze. A cenné papiere kryté hypotékami peniazmi nie sú. Sú to cenné papiere, ktoré môžu alebo nemusia byť kedykoľvek ľahko zameniteľné za peniaze. Počas krízy likvidity je úplne možné, že takéto veci úplne stratia ponukovú cenu a v prípade masívnych výberov z banky sa stanú zbytočnými.

Ďalším problémom je, že zmena nebola vôbec komunikovaná. Bola predložená ako významná zmena v medzinárodnom systéme regulácie bánk. A takou aj je. A ako taká robí reguláciu bánk očividne slabšou a možnosti vzniku kríz sú o čosi väčšie. Tvorcovia regulácie avšak nezmenili pravidlá pretože by si mysleli, že predtým boli príliš prísne. Zmenili ich pretože chceli, aby banky viac požičiavali a týmto spôsobom podporovali ekonomiku. Len nepovedali účinne, čo robia. Výsledkom je, že finančná tlač prišla so správou z prvej strany, namiesto chápania návrhu ako ďalšieho pokusu použiť politiku centrálnej banky pre vytvorenie ekonomického rastu.

Ľudia z centrálnej banky mali byť v strehu ohľadom toho, čo sa robí. Má to totiž dôležité dopady. Jedna vec, nahrávajú priamo na smeč bankovej loby. Zakaždým, keď niekto navrhne novú bankovú reguláciu, nezáleží či malú, ABA a IIF a ostatní lobisti začnú vykrikovať, že regulácia potlačí požičiavanie, čo následne zraní ekonomiku. Jasným dôsledkom je, že aj keď má regulácia dokonalý logický zmysel z pohľadu bezpečnosti a spoľahlivosti, úrady by ju nemali prijať ak vo veľkom obmedzí tok úverov z bánk do ekonomiky. To nie je pravda. Bezpečnosť by vždy mala byť na prvom mieste. No Basel komisia, zdá sa, bezvýhradne akceptovala, že argument má opodstatnenie.  

Všeobecnejšie, komisia jasne uviedla, že ak vám dochádza munícia v zmysle úrokovej miery a kvantitatívneho uvoľňovania a keď následne hľadáte nejaký ďalší monetárno- uvoľňovací nástroj, regulácie sú rozumným miestom, kde hľadať. A ja naozaj nemám rád ten precedens. Monetárny politika by mala byť úplne oddelená od bankovej regulácie. Aj keď by centrálna banka mala zastávať obe úlohy. Atrament na dohode Basel III sotva vyschol a teraz nie je čas na jej zriedenie kvôli nejakej hypotetickej dočasnej budúcej hraničnej podpore rastu.

Nakoniec nemáme konkrétny dôvod veriť, že tento kaskadérsky kúsok niekedy vyjde. Banky už  majú viac než dosť likvidných prostriedkov na splnenie požiadaviek. A nevyzerajú byť veľmi chtivé tú hotovosť požičať. Iste, nové pravidlo im tú hotovosť požičať dovolí. Ak budú chcieť. No trh v súčasnosti odmeňuje konzervatívne banky a trestá tie, ktoré požičiavajú “hlavnej ulici”. Zmena pravidiel likvidity to nezmení. V dlhodobom horizonte len urobí banky riskantnejšími.

Preložil: Tomáš Tyrol

Zdroj: BlogsReuters