Panika vo FEDe alebo sa vraciame späť do normálneho života? “William Engdahl”

Rozhodnutie US Federal Reserve zvýšiť svoje kľúčové úrokové sadzby určite nebolo náznakom dôvery v ekonomické ozdravenie Spojených štátov alebo signálom, že politika FEDu smeruje opäť k normálu, ako nám predkladajú. Skôr to bol signál paniky nad slabosťou vládnych dlhopisov USA, srdcom dolárového finančného systému.

Finančné trhy reagovali s jasaním, prostredníctvom nákupu dolára a predajom eura, na rozhodnutie FEDu zvýšiť takzvané diskontné miery po prvý krát od roku 2006 z hodnoty 0,5% na 0,75%. Diskontná miera je úroková sadzba, ktorú banky musia platiť ak si peniaze požičiavajú od centrálnej banky. V rovnakom čase nechal FED oveľa dôležitejšiu krátkodobú mieru Fed Funds nezmenenú, na historickom minime medzi 0,0% a 0,25%. V oficiálnom vyhlásení Rada Guvernérov uviedla, že zvýšenie mier bolo potrebné pre to, aby súkromné banky priviedli späť k medzibankovému požičiavaniu medzi súkromnými bankami a od spoliehania sa na dotované peniaze z Federal Reserve ktoré boli dostupné od začiatku finančnej krízy v auguste roku 2007.

Rozhodnutie, jemne povedané, bolo formované tak, aby budilo dojem “návratu podnikania do normálu”. V rovnakom čase finančný špekulant George Soros pokračuje vo svojich otvorených vyjadreniach o fundamentálne slabom eure. Výsledkom čoho začalo byť badateľné presmerovanie špekulatívneho tlaku z fundamentálne horšej ekonomickej a finančnej situácie dolára na úkor eura. Realita je však taká, že dolárový svet robí všetko možné okrem návratu k “normálu”.

Neudržateľné deficity 

Konzervatívny prezident Federálnej rezervnej banky St. Louis, Thomas Hoenig súčasne varoval v poskromne zverejnenom prejave, že ak nebude deficit federálneho rozpočtu dramaticky a urýchlene zredukovaný, verejný dlh bude onedlho vypadať ako ten ktorý má Taliansko alebo Grécko, presahujúci 100% HDP. V nedávnej správe Hoenig podotkol: “Fiškálne výhľady Spojených štátov sú tak dramatické, že tak či onak sa reforme nevyhneme. Fiškálna politika je naďalej neudržateľná. Vláda USA musí vykonať opatrenia v rámci jej výdavkov a daňových programov. Je to skutočne jednoduché. Ak nebudú vykonané predbežné nápravné opatrenia, berúc na zreteľ finančné výhľady, Spojené štáty riskujú zrážku s ďalšou krízou…”

Preložené do laickej reči to znamená, že vláda bude musieť priškrtiť svoje výdavky v čase, keď sa neoficiálna nezamestnanosť pohybuje na úrovni 23% práceschopného obyvateľstva a štáty zápasia so škrtmi v ich vlastných výdavkoch ako federálne prostriedky miznú.

V skratke, ekonomika USA, aj keď nikto nie je ochotný to priznať, je chytená v “úverovej pasci” rovnakého typu v akej je tretí svet. Ak vláda zníži deficit, ekonomika sa ešte hlbšie ponorí do depresie. Ale ak bude pokračovať v tlačení peňazí a predávaní dlhu, nákupci dlhov amerického ministerstva financií ich v určitom bode odmietnu kupovať. Čo spôsobí, že úrokové miery USA by mohli byť vytlačené príliš vysoko uprostred depresie, čo by bolo rovnako katastrofické pre ich ekonomiku.

Bojkot dlhopisov? 

Druhá možnosť je, že bojkot zo strany nákupcov amerických dlhopisov už možno začal. Jedenásteho februára boli na aukcii amerického ministerstva financií obchodované 30 ročné dlhopisy hodnote 16 miliárd pomocou ktorých USA financujú svoj explodujúci deficit. V málo citovanej udalosti, ktorá nastala počas predaja, ktorý sám o sebe nešiel veľmi dobre zo strany dopytu, zahraničné centrálne banky zredukovali ich podiel v nákupe zo súčasného priemeru 43% na hladinu 28%. Najväčšie zahraničné centrálne banky, ktoré nakupovali dlh USA počas posledných rokov boli Čína a Japonsko. Po druhé, javí sa, že FED sám bol nakupovaním podporiť ochabnutý dopyt, z 24% celkových dlhopisov predaných oproti 5% len pred mesiacom.

Federálny deficit dosiahne odhadovanú úroveň 1,6 bilióna dolárov v tomto fiškálnom roku, ktorý končí v septembri 2010 a bude pokračovať ďalší rok minimálne do konca ďalšej dekády nad hodnotou 1 bilión ročne.

S postupom času sa bude situácia zhoršovať, lebo najväčšia generácia narodená po druhej svetovej vojne, takzvaní baby-boomers – narodení medzi rokmi 1945 až 1966, práve začína odchádzať do dôchodku vo veľkom počte. Títo ľudia oberajú federálnu vládu o výnosy z príspevkov na sociálne poistenie. To sa mení vo federálnom rozpočte z aktíva na pasívum, ako vláda vypláca mesačné penzie. Toto výrazne zvýši deficit počas a po nasledujúcej dekáde.

Dnes vysoko cenená Clintonova éra rozpočtových prebytkov nemala v skutočnosti nič spoločné s tým čo Clinon alebo jeho ministrovia financií Robert Rubin a Jerry Summers vykonali. Dôvodom boli podvodné praktiky zarátavania príspevkov na sociálne poistenie tej generácie ako vládne prebytky príjmov počas ich vrcholových príjmov počas konca 90. rokov. Daňové príjmy sa ale začnú premieňať na značné výdaje počas nasledujúcej dekády. 

Nový “Čínsky syndróm” 

Avšak, čeliac tomuto všetkému sa zdá, že Biely dom zavádza sériu pochabých, navzájom si protirečiacich, praktík. Hlavne to platí v oblasti súčasného správania sa Washingtonu voči Číne, najväčšiemu držiteľovi vládnych dlhopisov USA. Prinajmenšom do posledného mesiaca.

Obamov Biely dom nedávno schválil represívne tarify na Čínske pneumatiky. Potom zvýšil napätie vo vzťahoch so svojim najväčším veriteľom rozhodnutím o provokatívnom predaji vojenskej výzbroje vo výške niekoľkých miliárd dolárov Taiwanu, aj napriek silným protestom Číny. Navyše, ministerka zahraničia Hillary Clintonova sa vmiešala do problematiky čínskej regulácie internetu otvoreným kritizovaním jej údajnej cenzúry. Potom, ako soľ do rany, napriek oficiálnym protestom Pekingu, sa prezident Obama oficiálne stretol s Dalai Lamom na Washingtonskej ceremónii 18. Februára. Skutočným dôvodom tohto stretnutia nebola starosť o život tibetských mníchov. Bol to signál zvýšeného tlaku na Čínu zo strany USA. Oficiálne boli doteraz tieto signály pokojné, aj keď seriózne. Skutočná odozva na ne by však mohla prísť vo finančnej aréne a nie v tej politickej. Je to zaiste niečo, čo by odporúčal aj čínsky vojnový filozof Sun Tsu.

Javí sa, že Čínska vláda už zareagovala na tieto bláznivo načasované tlaky na Čínu bojkotom nákupu dlhu ministerstva financií USA. V decembri bola Čína čistý predajca US dlhopisov, predajom dlhu USA v hodnote viac ako 43 miliárd dolárov. Kvôli masívnym ročným obchodným prebytkami z exportu, Národná banka Číny v tomto čase vlastní rezervy zahraničných devíz a iných aktív, vrátane zlata, s hodnotou 2,4 bilióna dolárov. Predpokladá sa, že 60% je vo forme dlhu amerického ministerstva financií a iných, vládou garantovaných dlhov. Možno až v hodnote 1,4 bilióna. Ak bude Čína pokračovať v predaji amerického dlhu na finančných trhoch, dolár sa zrútia Wall Street zachváti totálna panika.

Pokus zvrátiť tento trend bojkotu nákupu dlhopisov USA zahraničnými centrálnymi bankami a ostatnými investormi, bol pravdepodobne hlavný dôvod toho, že Bernankeho FED sa teraz náhle rozhodol dvihnúť úrokové miery. A to aj napriek tomu, že domáca ekonomická situácia USA sa zhoršuje. Zdá sa, že sú po uši v kolosálnom trhovom blufe, pokúšajúc sa presvedčiť verejnosť, že sme z najhoršieho vonku.

Tento krok FEDu, rovnako ako súčasný úrok hedžových fondov a Wall Streetu na Euro v kontexte udalostí v Grécku, stále viac vypadajú ako skrytá ekonomická vojna pre budúce prežitie amerického dolára ako svetovej rezervnej meny. V mojej poslednej knihe Božtvá peňazí: Wall Street a smrť amerického storočia vysvetľujem, ako globálna sila USA od roku 1945 závisela na doláre ako neodškriepiteľnej svetovej rezervnej mene a americkej armáde ako svetovo dominantnej sile. Ak dolár stratí svoj status, rozľahlá armáda sa stane rovnako zraniteľnou.

FED je v zúfalej situácii, snažiac sa vyhnúť panike na trhu s dlhopismi, ktorá by spustila reťaz finančných udalostí vedúcich k jeho kolapsu. Toto je dôvod rastu jednej miery, zatiaľ čo dôležitejšiu mieru Fed Funds nechal FED pri nule. Je to zúfalý bluf. Zatiaľ sa zdá, že si škrečkovia finančných trhov kúpili týmto trikom čas. Aký dlhý, zatiaľ nie je jasné.

Keď sa kríza v Grécku vyrieši a bude jasné, že situácia Španielska, Portugalska a Talianska je ťažká ale nie katastrofálna, ako bude jasné, že ich problémy vôbec nie sú až také zúfalé, finančné vyhliadky pre dolár a euro sa zmenia dramaticky.

V tejto situácii má čínska centrálna banka moc rozhodnúť o tom, čo sa bude diať. Jeden z možných scenárov, pri neustálom sa približovaní globálneho mŕtveho bodu, je, že Čínska ľudová banka bude dramaticky zvyšovať nákup zlatých a strieborných rezerv. Tie by Číne poslúžili oveľa viac ako keby mala kupovať viac amerického dlhu a zároveň môžu tieto drahé kovy slúžiť ako báza na ktorej sa dá vystavať budúca rola čínskej meny v regionálnom a medzinárodnom obchode, ktorá bude nezávislá na dolári alebo eure.

Zlatá príležitosť 

Čínske zlaté rezervy boli doteraz relatívne nízke, v porovnaní s veľkosťou jej celkových rezerv. Oficiálne Čínska centrálna banka vlastnila v marci 2009 vo svojich zlatých rezervách 1 054 tony zlata v hodnote 37 miliárd pri terajších cenách. To tvorí asi 1,5% jej celkových rezerv a tento podiel vzrástol o 76% od roku 2003. V priemere vlastnia centrálne banky okolo 10% ich rezerv v zlate. Nemecká Bundesbank drží okolo 3 400 ton zlata, čo je druhé najväčšie množstvo po americkej Federal Reserve. Ak by sa chcela dostať na hodnotu 10%, Čína by musela kúpiť zlato za viac ako 200 miliárd dolárov – čo predstavuje asi dvojnásobok ročnej produkcie všetkých baní sveta.

Striebro nie je významnou časťou rezerv väčšiny krajín, avšak Čína je historicky výnimkou, kvôli tomu, že počas cisárstva pred rokom 1900 jej finančný systém fungoval skôr na striebornom štandarde než na štandarde zlatom a tak držala významné zásoby striebra. Jedným z cieľov ópiových vojen zo 40. rokov devätnásteho storočia bolo vysať z Číny všetky strieborné rezervy, z čoho ťažil britský zlatý štandard.

V roku 2001 a 2002 bola Čína hlavný predajca striebra s predajom v objeme 100 miliónov uncí a jeho cenou, v tých časoch, menej ako 5 dolárov za uncu. Odvtedy však zastavila predaj svojho striebra. Naposledy v septembri roku 2009 Čínska vláda vydala dekrét povzbudzujúci Číňanov aby začali nakupovať striebro, vysvetľujúc to tým, že nákup striebra je výhodný, pretože pomer ceny zlata a striebra bol 70 k 1. Čo bolo historické maximum. Ponúkla im pritom vhodné strieborné prúty za rozumnú cenu, pomocou ktorých mohli investovať do striebra a zároveň zakázala export striebra z Číny.

Toto bol skoro určite krok za účelom tlmiť dopady špekulácií na akciovom trhu a redukcie rastu zásob obeživa, pretože bankové depozity premenené na striebro by boli voči tomuto odolné. Navyše, ak by sa dlho očakávané čínska banková kríza prehlbovala, dopad na strádajúcu čínsku populáciu by bol zmenšený ak by ľudia vlastnili podstatnú časť svojich úspor vo forme čitateľných strieborných prútov. Je pravdepodobné, že Čína je momentálne veľký nákupca striebra, dokonca možno väčší ako zlata. Preto výpredaj amerických dlhopisov zo strany Čínskej ľudovej banky by mohol byť kompenzovaný nákupom zlata na svoj mastný účet a striebra pre čínske obyvateľstvo.

Zdroj: Engdahl.OilGeoPolitics.net

Preložil: Marek Kucak