Oslabí sa pozícia zlata a striebra, ak sa v USA a Eurozóne zvýšia úrokové sadzby? od D. W. Phillips

Všetci máme tendenciu načúvať rôznym štatistikám a akosi podvedome veríme, že práve ony riadia monetárny systém. Problémom je, že väčšina štatistík stojí na jalovom základe. Jasné, mali by sa zakladať na merateľných hodnotách, ale mnohé sú štruktúrované spôsobom, ktorý ignoruje základné ekonomické pravidlá. Jedným z príkladov sú štatistiky o úrokových mierach. Je to totiž príliš všeobecný pojem. Existuje hromada rôznych úrokových mier. A myslíte si, že nie je rozdiel medzi rastúcimi úrokovými mierami, ktoré sú potom „menej negatívne“ a úrokovými mierami, ktoré sa zmenia z negatívnych na pozitívne? Tak to sa teda mýlite, je tam celý vesmír rozdielov! Je to rovnaké ako s infláciou. Inflácia, ktorá je nižšia než percento rastu je niečo úplne iné ako inflácia pri nulovom raste. A práve tieto rozdiely rozhodujú o tom, či zlato a striebro v budúcnosti posilnia alebo oslabia. V tomto článku sa zameriame na niektoré z týchto rozdielov a takisto aj na vzťah medzi zlatom a striebrom a úrokovými mierami. 

Prečo by mali zlato a striebro reagovať na úrokové miery?

Pred rokom 1970 predstavovalo zlato pre každého peniaze, keďže hodnota jednotlivých mien bola vyjadrená oproti zlatu. V roku 1971 sa prezident Nixon a Medzinárodný menový fond snažili dosiahnuť zmenu tohto stavu, t.j. nechceli aby zlato naďalej určovalo hodnotu jednotlivých mien (a predovšetkým nie hodnotu doláru). Koncom 80. rokov tak boli meny a ich úrokové miery od zlata oddelené. Cena zlata bola vtedy umelo stlačená nadol, keďže hlavným zámerom bolo upriamiť pozornosť sveta výhradne na papierové peniaze (predovšetkým na dolár) ako celosvetové meradlo hodnoty. Úrokové miery v rozvinutých krajinách sveta odrážali ekonomické podmienky v rámci krajiny, no ignorovali ich vplyv na menový kurz.

Od začiatku nového tisícročia sa toto prostredie pretransformovalo na také, v ktorom úrokové miery priamo ovplyvňovali menové kurzy. Následne, aj keď pomalým tempom, ceny zlata začali reflektovať hodnotu meny plus jej úrokovú mieru. Môžeme spokojne tvrdiť, že od roku 2000 až po prvé prejavy „credit crunch“ reflektovalo zlato celkový sumár globálnych ekonomických podmienok. Až neskôr začal mať vplyv jednotlivých národných úrokových mier na ceny zlata (vrátane tej americkej) klesajúci charakter. No a v súčasnosti je zlato medzinárodne vyhľadávaným, finančnú hodnotu zachovávajúcim, artiklom, ktorý nereflektuje hodnotu žiadnej individuálnej národnej meny alebo jej úrokovej miery.

Vplyv amerického doláru alebo jeho úrokových mier na cenu zlata sa znižuje a bude sa znižovať aj naďalej. Ale toto zatiaľ nechce akceptovať nikto v USA a ani v Eurozóne. Každý si stále myslí, že dolár je neprekonateľným meradlom hodnoty zlata a jeho úrokové miery definujú hodnotu zlata. Svetoví ekonómovia preto veria, že keď sa zvýšia americké úrokové miery, cena zlata a striebra poklesne. Do určitej miery (pretože proces zmenšovania vplyvu Spojených štátov a iných dôležitých svetových investorov stále trvá) sa tak stane – pôjde však len o malý pokles na krátke obdobie. Súčasný objem globálneho dopytu po zlate sa neriadi výškou ceny zlata a takisto nereaguje na zmeny národných úrokových mier. Vplyv amerických trhov na každodenné ceny zlata je stále významný, keďže americkí investori sústreďujú svoju pozornosť hlavne na krátkodobé obchody. Ibaže, koncept „buy-and-hold“ (kúpiť a držať) je ako morský príliv a odliv, zatiaľ čo americké trhy sú maličké vlnky obmývajúce pláž. Príliv vždy zvíťazí! Spočiatku bude americký prístup dominovať, ale postupom času zámorské trhy zlata a striebra americké trhové vyhliadky rozdrvia. Ale za akých okolností spôsobí zvýšenie úrokových mier pokles ceny zlata a striebra?

Najskôr správne podmienky

Skôr než  sa objavia reálne úrokové miery, musí dôjsť k zmene určitých vnútorných ekonomických podmienok a to v lokálnom aj celosvetovom meradle. Tu sú dôvody prečo:

• FED bdie nad ekonomikou  štátu. Jeho súčasnou úlohou je zabezpečiť, aby ekonomika nebola ani nadmerne deflačná, ani príliš inflačná, a zároveň sa musí snažiť stimulovať ekonomický rast. Pozornosť sa už nesústreďuje na zabezpečenie „cenovej stability“ ako tomu bolo kedysi. Cieľom je priviesť americkú ekonomiku na cestu takého rastu, pri ktorom by bola sebestačná. Problémom sa ale stal osmotický proces presunu výroby preč zo Spojených štátov smerom na východnú časť planéty.  Americké priemyselné spoločnosti sú vodcami tohto odlivu a budú v ňom pokračovať v záujme vlastných ziskov. Kroky, ktoré FED podniká, majú vplyv na celý svet, a čo je neuveriteľné, ich účinky sa najskôr prejavia v Ázii a až potom v USA. Prečo?
• Akákoľvek stimulácia ekonomiky v USA musí prebiehať na úrovni spotrebiteľov. Spotrebitelia v súčasnosti nakupujú tovary, ktoré si môžu dovoliť, takže uprednostňujú ázijský import pred tovarom vyrobeným v Spojených štátoch. Tento stav vedie k nepretržitému deficitu a preferovaniu ázijskej produkcie. Peniaze zaplatené za „neamerický“ tovar škodia americkej ponuke peňazí a zároveň zvyšujú závislosť na zahraničnom (predovšetkým ázijskom) prebytku, ktorý tieto národy reinvestujú v USA. Tieto reinvestície však nevstupujú do ekonomiky na úrovni zákazníkov. Idú vláde.
• Pôvodným zmyslom kvantitatívneho uvoľňovania bolo stimulovať prostredníctvom bankového systému ekonomiku, podnikateľskú sféru a nakoniec spotrebiteľov, čím sa mali zmierniť vzniknuté finančné problémy. To sa však až doteraz nestalo. Realitný trh (ktorý bol „vodcom“ celého poklesu) padá stále hlbšie a hlbšie, čím odrádza spotrebiteľov. Zamestnanosť sa nepodarilo zvýšiť na takú úroveň, pri ktorej by sa spotrebitelia cítili na svojich pracovných pozíciách bezpečne a mali dostatočný disponibilný príjem na povzbudenie ekonomického rastu. Bez „zdravého“ spotrebiteľa sa americká ekonomika nikdy nezotaví!

Keby sa ukončilo kvantitatívne uvoľňovanie a následne by sa zvýšili úrokové miery, znamenalo by to, že FED verí, že ekonomika je dostatočne silná, aby samostatne vytvárala peniaze. Takisto by to muselo znamenať, že bankový systém je nielen zdravý, ale takisto schopný nalievať do ekonomiky peniaze tak aktívne ako pred augustom 2007. Ibaže realita je iná. Stredobodom pozornosti nie je stimulácia spotrebiteľského dopytu, ale zisky (veď ako vždy).

Bude určovať cestu vláda alebo FED?

Je úplne jedno k akej manipulácii s ponukou peňazí došlo prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania (čoho svedkami sme boli posledné tri roky) alebo cez úrokové miery, FED ekonomiku jednoducho neovláda. Môže pôsobiť ako jej akcelerátor alebo brzda, ale v žiadnom prípade nie ako jej motor. A nejednotná americká vláda rozhodne nie je v pozícii, aby zabezpečila rast a spokojnosť, ktoré sú v súčasnosti tak veľmi potrebné (nielen v USA, ale na celom svete). Ten, kto rozhoduje o budúcnosti americkej ekonomiky, je americký spotrebiteľ. On bude reagovať na monetárne a rastové stimuly, ak budú efektívne, ale on bude vždy tým, kto určuje cestu.

Súcitíme s hlavným guvernérom Federálnych Rezerv, pretože si je týchto skutočností určite vedomý. To, čo teraz potrebuje, je priama podpora jednotnej vlády na pohnanie spotrebiteľov smerom dopredu. FED nemôže určovať smer sám. Súčasná oslabená vláda však nie je schopná poskytnúť účinné stimuly, ktoré by dokázali americkú ekonomiku oživiť. Je načase, aby sa vláda konečne zmierila so znížením jej vplyvu na celosvetové dianie a radšej sa sústredila na zastavenie odtoku bohatstva a moci smerom na východ. To si môže vyžadovať určité protekcionistické opatrenia, ktoré by mohli byť v rozpore s cieľmi veľkých amerických korporácii (exportovať produkciu do zámoria) a kapitalizmom samotným. Ako dlho však budú môcť Spojené štáty podporovať svetový kapitalizmus, keď to pre ne samotné znamená odliv bohatstva a moci?

Zvýšia sa úrokové miery?

Tým správnym dôvodom na zvýšenie úrokových mier (ktoré by následne oslabili pozíciu zlata a striebra), by bol celosvetový trend znižovania inflácie a globálne zdravé ekonomické prostredie, ktoré by na zvýšené úrokové miery dokázalo správne reagovať. V ideálnom prípade by sa úrokové miery zvýšili v čase zväčšovania ponuky peňazí, vďaka čomu by sa peniaze samotné dokázali udržať „v dobrej kondícii“. Pozitívna „reálna“ úroková miera podporuje úspory a okliešťuje spotrebu.  Ak by sa toto stalo, áno, zlato a striebro by oslabili, pretože papierová mena získa dobrú reputáciu stability, hodnoty, výbornej vlády a v dlhodobom horizonte by produkovala reálnu návratnosť. Realitný trh by sa veľkolepo zotavil, zamestnanosť by rapídne vzrástla a spotrebitelia by sa cítili sebaisto pri uplatňovaní motta „žiť teraz, platiť neskôr.“

Ibaže, pravdepodobnosť,  že v blízkej budúcnosti takáto situácia nastane, je zhruba rovnaká ako pravdepodobnosť, že zajtra ráno uvidíte okolo Bieleho domu poletovať flotilu prasiatok zoradených v perfektnej formácii. 

Za súčasných podmienok by „pozitívne reálne“ úrokové miery zotavenie americkej ekonomiky úplne zničili. Preto ich neočakávajte ešte poriadne dlho.

Tým nesprávnym dôvodom na zvýšenie úrokových mier by bola jednoducho snaha držať krok s okolím, ale pri zvyšujúcej sa inflácii. Ak sú úrokové miery nižšie ako inflácia, stávajú sa z nich „negatívne“ úrokové miery (akými sú práve teraz). To vedie k znehodnocovaniu vkladov a úspor, a preto je zámerom povzbudiť spotrebu a požičiavanie. FED dúfal, že negatívne úrokové miery budú dostatočným stimulom pre zotavenie ekonomiky, ale výhľad realitného trhu, ktorý nepretržite padá, znamená, že táto politika úplne zlyhala a akékoľvek zvýšenie úrokových mier ešte veľmi dlho nenastane. Takže odpoveď je: nie, neočakávame zvýšenie úrokových mier či už zo správnych alebo nesprávnych dôvodov. Za súčasných podmienok nárast „negatívnych“ úrokových mier bude viesť len k ďalšiemu posilneniu zlata a striebra.

Nepretržite zlyhávajúce stimulačné opatrenia pri rastúcej inflácii sú  základným predpokladom pre zvyšovanie nespokojnosti. Investori preto veľmi rýchlo presunú svoju pozornosť z mien na majetok, aby tak sami seba ochránili pred negatívnymi dôsledkami menového úpadku.  

Zdroj: GoldForecaster