Každý, kto nepočul o okupácii Wall Street protestmi, ktoré podnietili demonštrácie po celej krajine, očividne v poslednom čase nevenoval dostatok pozornosti správam. Zatiaľ čo je nejasné, čo títo protestujúci presne chcú ( sami priznali, že nemajú špeciálny cieľ), je nad slnko jasnejšie, že sú veľmi rozrušení, a to právom.
Nešťastnou realitou je, že hnev vyjadrený týmito otvorenými Američanmi je oprávnený, ale adresovaný zlým smerom. Mnoho z nich verilo politikom a vzalo si k srdcu ich prejavy, väčšina ktorých vinila podnikanie za problémy, ktorým krajina v súčasnosti čelí.
Samozrejme, mnohým súčasne zvoleným predstaviteľom sa zdá úplne prirodzené zvaľovať vinu na korporácie, hlavne vzhľadom k tomu, že mnoho úradníkov, hlavne v hornej vrstve federálnej vlády, je priklonených k socialistickej agende. A tí sú prirodzene proti obchodu.
Problémom je, že mnoho protestujúcich, ktorých sme videli vo všetkých správach, sú nahnevaní na zlých ľudí. Nemali by sa hnevať na obchody, ale na tú istú vládu, ktorá im hovorila, kam majú smerovať svoj hnev. Hoci obchod určite nepomohol, skoro všetky problémy národa, ktoré títo protestujúci vyčítajú, môžu byť priamo odvodené od zlej politiky.
Vezmime si napríklad, hypotekárnu bublinu. Začiatky tejto paródie sa odvodzujú od prezidenta Clintona a republikánmi kontrolovaného kongresu. Najprv prezident Clinton stanovil v rámci svojej politiky, že vlastníctvo domu je základným americkým právom. Neskôr vyzvali agentúry ako Fannie Mae a Freddie Mac, ktoré sú úplne bez zodpovednosti voči voličom alebo iným autoritám, aby im pomohli túto politiku vykonávať.
A aby toho nebolo málo, po dozorom Clintona a jeho republikánskeho kongresu, bol zrušený Glass-Steagallov zákon, čo dalo bankám zelenú mixovať(čítaj: hazardovať) bankové a investičné operácie. Glass-Steagallov zákon bol vydaný v 30. rokoch 20. storočia po výbuchu masívu nazhromaždených dlhov a podpory medzi bankami, čo viedlo k Čiernemu pondelku, Veľkej kríze a vlne krachov bánk (je vám to povedomé?).
Zhrnieme si to: Ako prvé politici chceli, aby každý vlastnil dom či si ho už mohol dovoliť alebo nie. Následne zrušili zákon, ktorý bol v knihách viac ako pol storočia, špeciálne vytvorený na to, aby zabránil bankám robiť slepé úvery a /alebo podvádzať svojich klientov tým, že by im s vedomím predávali zlé investície. Nakoniec politici podporili banky a podniky vo vytvorení vlny rozpínajúceho sa dlhu na financovanie kúpy nových domov a stavieb, pričom si museli byť vedomí neudržateľnosti sumy, ktorú trh môže absorbovať.
Pointou je, že z toho nemožno viniť veľký biznis . To, čo urobili bolo nie len legálne, ale hlavne podporené politikou vlády štruktúrovanou tak, aby vyhrala nad srdcom voliča.
A keď sa všetko pokazilo, zmenila vláda svoje zmýšľanie? Samozrejme, že nie. Pripomeňme si sankcie z roku 2008. Namiesto toho, aby federálna vláda prinútila obchodníkov vyrovnať sa s následkami, rozhodla sa ich zachrániť peniazmi od daňových poplatníkov. V mnohých prípadoch firmy ani nechceli záchranné peniaze; boli im vnútené.
Toto je vlastne jeden príbeh mnohých bánk, ktoré boli zvolané do rokovacej miestnosti Federálnej rezervnej banky v New Yorku, kde boli PRINÚTENÉ podpísať dokumenty, v ktorých prijímajú vládne fondy. Vtedajší minister financií Hank Paulson nebol ochotný pustiť riaditeľov bánk pokiaľ nepodpísali, že prijímajú vládne peniaze.
Síce teraz pán Paulson pracuje v radách republikánskeho prezidenta, ale to z neho nerobí o nič menšieho podvodníka alebo úbožiaka. Tento muž by mal čeliť minimálne obvineniam z únosu.
Takže si položme otázku: mali by byť okupujúci protestanti nahnevaní? Samozrejme! Ale nemali by demonštrovať pred bankami na Wall Street, ale pochodovať pred Kapitolom za rozumnejšiu politiku.
To všetko naozaj smeruje k dokázaniu dôležitosti nadchádzajúcich prezidentských volieb. Môžu byť najdôležitejšie za mnoho generácii; nakoniec to však ostane pri Socialistoch proti Kapitalistom – liberálny demokratický kandidát proti Tea Party-erovi ( konzervatívny aktivista).
Čo uvidíme v roku 2012 bude na jednej strane kandidát, ktorý je proti obchodu a ktorý považuje za nevyhnutné pre vládu vážiť si obchod, zabezpečiť centrálne plánovanú právomoc pre americkú ekonomiku, pretože očividne, trhu ako takému sa jednoducho nedá veriť pri tvorbe rozumných rozhodnutí ( upozornenie: sarkazmus).
Na druhej strane bude stáť kandidát, ktorý chce obmedziť vládne regulácie na tie, ktoré sú nevyhnutné, aby zabránili podnikom robiť úbohé rozhodnutia, ktoré môžu mať katastrofálne následky na úrovni, ktorú sme videli v roku 2007 a v tom istom čase povoliť zdravý ekonomický rast. A zároveň tento kandidát bude od podnikov vyžadovať, aby sami znášali následky každého zlého rozhodnutia, ktoré urobili a neposkytol im záchranný vankúš, ktorý by zmiernil ich pád.
Tá lepšia voľba medzi týmito dvoma, je jasná.
Zdroj: Treece Investment Advisory
Facebook komentár