Niet úniku pred dolárom ako menovým štandardom

Všetky komodity a tovary blízke komoditám sú medzinárodne oceňované v dolároch a dolár je použitý pri viac ako 80% uzavretých cezhraničných obchodoch. Dolár je následne základnou menou pri tvorbe menových rezerv všetkých krajín, čo mu dodáva jeho status rezervnej meny. Napriek tomu sú pre hegemóniu doláru prítomné ďalšie výzvy s Ruskom, Čínou a taktiež ďalšími členmi, dialóg partnermi a asociáciou ako Organizácia Šanghajskej spolupráce, pričom ich úmyselné kroky vedú k skoncovaniu s dolárom pre celý ázijský obchod. Posledný vývoj zo strany národov BRICS zriadil rivala a výzvu pre MMF.

Ak sledujete geopolitiku môžete rozumne usúdiť, že dominancia dolára dosiahla vrchol a teraz klesá. Zdá sa, že v SCO veria, že zmena dolára môže byť dobrý nápad, ktorý by sa mohol však potom mohol ukázať, že je nebezpečne zlým v čase veľkej, ale všeobecne známej krehkosti mien. Od okamihu, keď nahradil dolár zlato v roku 1971 je jadrom problému znepokojujúci nedostatok rozlíšenia medzi dolárom a jeho rezervnou funkciou a jeho funkciou menového štandardu. Ak chcete plne oceniť význam dolára ako štandard pre všetky ostatné meny musíme preskúmať peňažnú históriu ako a prečo dolár nahradil zlato a dôsledky plynúce pre dnešok.

Súvisiace: Zlato: Dávajte pozor na skutočnú zmenu! Hlavne na dolár!!!

Americký dolár postupne rozbíjal svoj vzťah so zlatým štandardom od 1933 dovtedy, kým vlastníctvo zlata americkými obyvateľmi bolo neočakávane zakázané. Bretton Woodska dohoda po 1944 zadefinovala novú zlatú peňažnú bázu až do Nixonovho šoku v 1971. Prezident Nixon skončil s Bretton Woodom a dal všetky práva konverzie doláru za zlato. V predvolenom nastavení všetky ostatné národné meny fungovali na štandarde dolára aj keď bol plávajúci. Rozhodujúca dôvera kúpnych síl všetkých mien bola vložená do rúk kúpnej sily amerického dolára. Aj keď tieto dve funkcie sú vzájomne prepojené status dolára ako rezervnej meny je samostatnou peňažnou funkciu, ktorú môže byť náročné oddeliť v praxi.

Existujú očividné rozdiely v spôsobe prevádzkovania zlatého štandardu v porovnaní s dolárovým štandardom dnes, ale funkcia je rovnaká. Pred Nixonovým šokom vzťah medzi zlatým štandardom a americkým dolárom bol skvele objasnený pánom Johnom Exterom, ktorý ukázal zlato na vrchole inverznej pyramídy, podporujúc stále – rastúcimi kategóriami a množstvom dolárov a dolárových záväzkov. Ako je to ukázané nižšie na obrázku na základe Exterovej ilustrácie so zdôraznenou čistou monetárnou bázou sa medzi rokmi 1932 a 1971 množstvo peňazí a bankových úverov rozšíril.

V roku 1932 kedy sa zlato oficiálne vymieňalo za 20,67 dolárov za uncu vzťah k menovej báze bol podľa dnešných štandardov veľmi konzervatívny. Avšak s čiastočnými rezervami úverová expanzia na ďalších 9,3x (poznámka M3 zahŕňa monetárnu bázu) bola hrozbou pre celý Americký bankový systém, keď banky čelili zlým eskalujúcim pohľadávkam z dôvodu ekonomickej krízy. Vzhľadom k tomu, že dolár bol technicky peňažným substitútom (so zlatom boli voľne zameniteľné ako základné peniaze) doláru tak hrozilo, že bude vystavený pre-emitovaniu a tým by stratil hodnotu. Z toho dôvodu prezident Roosvelt prinútil amerických obyvateľov, aby sa vzdali ich zlata a anulovali tak všetky práva zamieňať ich doláre za zlato. Toto bolo  jedinou uskutočniteľnou možnosťou pre jeho vládu, alternatívou by bol kolaps bankového systému. V januári 1934 precenil tak zlato na 35 dolárov za uncu, čo vzťahy v Exterovej pyramíde robí viac udržateľnými.

V roku 1944, Bretton Woodska dohoda vytvorila postupy pre centrálne banky, aby mohli zafixovať ich meny na dolár a postupy pre nich, aby mohli pokračovať a mať práva zamienať dolár 35 dolárov za uncu vo FEDe. Vďaka americkému doláru potom centrálne banky a ich vlastné meny boli stále na zlatom štandarde. Avšak iba do roku 1971 kedy prezident Nixon skončil s týmto zlatým limitom prevoditeľnosti a menová báza FEDu a M3 peniaze sa takmer 72 násobne zväčšili.

Súvisiace: Ďalší klinec do rakvy doláru: Európa a Čína medzi sebou uzavreli veľkú dohodu

Alternatívou by mohlo byť precenenie zlata z 35 dolárov za uncu na úroveň kde by americký dolár už neutrpel žiadne ďalšie straty, teda kopírovaním prezidenta Roosvelta. Pokusy preceniť zlato boli nemožné a dôkladné no najmä zámerne nasmerované na zdiskreditovanie zlata. Dolár preto nahradil zlato ako de facto štandard pre všetky meny. Oslobodením sa od zlata bol FED schopný pokračovať v expandovaní jeho monetárnych zásob pre americké banky a ich úvery, zatiaľ čo rastúci zahraničný dopyt po dolári získaval na energii, tak ako aj ostatné komodity a obchodno-finančné nástroje získavali na kúpnej sile. V dôsledku zániku Bretton Woodu, ktorý viedol ku koncu fixných výmenných kurzov sa nárast množstva amerického dolára odrážal taktiež expanziou hotovosti a úverov v iných menách medzi neamerickými centrálnymi bankami, ktoré riadili ich menovú politiku koniec koncov opäť naviazanú na dolár.

Ďalšia pyramída ukazuje vzťah medzi množstvom dolárov, ale taktiež zahŕňa odhad dolára zodpovedajúci globálne širokej peňažnej zásoby a nové javy, ktoré ešte zjavne v 1971 neexistovali: šedá ekonomika. Kvantifikuje to vzťah medzi dolárom a množstvom peňazí v iných menách s dolárom ako novým menovým štandardom.

V roku 2013 bol pomer bankových vkladov vo vzťahu k monetárnej báze iba 2,4 násobná. To bolo vyvolané vzhľadom k rýchlemu rozšíreniu súvahy FEDu a od  polovice roka 2008 Pred-Lehmanskej peňažnej zásoby sa zvýšil 4,7 násobne. Vrátane odhadu z podsúvahového tieňového bankovníctva Rada pre finančnú stabilitu odhaduje svetové celkové peniaze v hodnote 168,5 biliónov dolárov, čo je takmer 40 násobok. Mierne povedané aj po rýchlej expanzii FED peňažných zásob, ktoré dramaticky znížili pomer celkových peňazí tak medzinárodná menová situácia nie je stále bezpečne orientovaná.

Riziko novej menovej krízy sa dramaticky zvýšilo v hlavných centrálnych bankách, ktoré pôsobia najmä na udržanie hodnoty finančných aktív a to na dlhopisových a akciových trhoch. Toto však prenáša riziko z investičného kapitálu do samotných mien. Niečo podobné bude však zjavné v prípade zvýšenia úrokových sadzieb. Napríklad 10% pokles v nadhodnotených cenách štátnych dlhopisoch by mohli ľahko ohroziť prežitie niektorých systémovo dôležitých bánk, čo by mohlo vyvolať novú finančnú krízu. Očividne toto nemôže byť dovolené a nemôže byť ani pochýb o tom, že reakcia centrálnej banky bude znovu zaplaviť finančný systém s ešte viac peniazmi.

Súvisiace: 

Prečo americká vláda skonfiškovala v roku 1933 zlato. Môže sa to znova stať? 

Zabaví Čína svojim občanom zlato?

Globálny ekonomický systém je príliš orientovaný na prežitie prípadného ekonomického prepadu, kde rastúce riziko vzniku je tak ako v Eurozóne aj v Japonsku a môže sa rozšíriť hocikde. Zapamätajte si, že v roku 1933 pomer doláru M3 k zlatu bol 11-násobný a stačilo to na systémový reštart no a dnes je globálny podiel takmer 40-násobný. Opäť platí to, že riešením bude zaplaviť finančný systém s ešte viac peniazmi. 

Tak či tak, ozdravenie alebo pokles, cenová inflácia alebo deflácia, no momentálna menová rovnováha s nebezpečne vysokou monetárnou pákou je nepravdepodobná, že bude trvať dlho. Ako by to nestačilo hlavné rozvíjajúce sa ázijské ekonomiky navrhujú peňažný rozkol, rozdelením svetového obyvateľstvo od dolára. Yuan, rubeľ, rupia a všetky zúčastnené ostatné ázijské a rozvíjajúce sa ekonomiky a ich meny, môžu byť obchodovateľné medzi sebou a to bez dolára. Nebudú však schopné sa zbaviť dolára ako záložného menového štandardu a zostanú tak stále na dolárovom štandarde.

To je dôvod, prečo aj napriek odhodlanému úsiliu zbaviť sa dolára nikto v Ázii neprišiel až tak blízko, aby navrhol reálne alternatívy. Dúfajme, že sila, ktorou oplýva Šanghajská organizácia pre spoluprácu pochopí dôležitosť rozdielov medzi rezervnou menou používanou v obchodnom styku a menovým štandardom. Inak vnesením základnej otázky o vhodnosti dolára a jeho udržateľnosti ako menového štandardu, by sa tak mohlo skoncovať s oslabovaním dolára a spolu s tým aj s oslabovaním veľmi krehkého globálneho menového systému.

Preložil: Marek Kopriva

Zdroj: GoldMoney