Nepriateľ nie je deflácia, ale zlá ekonómia od “Gerard Jackson”

Podľa Alana Blindera „v súčasnosti nie je problém inflácia, ale deflácia“. Jeho kolega Bernanke stiahol diskontnú úrokovú mieru na nulu, zatiaľ čo bezprecedentne zvýšil menovú bázu v ekonomike. Očividne mu to nestačilo a teraz chystá prekvapujúcu $2 biliónovú menovú expanziu – a Blinder sa obáva deflácie!

Ako väčšina súčasných ekonómov ani Blinder nevie čo vlastne deflácia je. Bez ohľadu na to čo sa učí na ekonomických univerzitách, pokles cenovej hladiny podľa definícií nie je deflačný. V skutočnosti sa defláciou označuje absolútny pokles množstva peňazí v obehu. To, že je možné, aby pri poklese cien rástla ponuka peňazí, tiež malo týchto ekonómov donútiť zmeniť názor.

Hlavná chyba stojaca za týmito názormi vyplýva z nepochopenia cenových pohybov, ktoré sa odohrali v 19. Str. Veľa ekonomických historikov a ekonómov zaznamenali v 19. Str. v Británii päťdesiat ročný pokles cien, zatiaľ čo životná úroveň rástla v nebývalej miere. Od roku 1874 do 1895 veľkoobchodné ceny klesli o zhruba 45% zatiaľ čo priemysel a reálne mzdy pokračovali v raste.

Ak by sa niekto riadil chybnou definíciou deflácie, je jednoduché vyvodiť si z Britského prípadu, že deflácia nie je skutočné nebezpečenstvo. Toto by bol vážny omyl. Ceny vo Veľkej Británii padali, pretože produktivita predstihla ponuku peňazí. Pretože ceny boli flexibilné, nižšie náklady sa rýchlo prispôsobili menovej situácii. To znamená, že keď výstup rástol rýchlejšie ako ponuka peňazí, ceny nielenže klesali ale zároveň rástla produktivita, tým sa rozpätie zväčšovalo a rástla úroveň obyvateľstva.

Milton Friedman bol tvrdým oponentom deflácie a veľký podporovateľ stabilnej cenovej hladiny. Podľa neho, ak sa chceme vyhnúť recesii, ponuka peňazí musí rásť v takej miere, ktorá by udržala konštantnú kúpnu silu a tým by uchránila ceny pred poklesom. Avšak uznal, že historický dôkaz mu nedáva za pravdu, keď napísal:

Cenová hladina klesla na polovinu svojej hodnoty v rozmedzí menej ako 15 rokov, zatiaľ čo ekonomický rast zaznamenal rapídny nárast. Jeden fenomén bol ohniskom sporu o menovom zriadení, ktoré nasledujúcu dekádu smerovalo do zatratenia. Ďalší bol ohromné obdobie pokračujúceho hospodárskeho rastu, ktoré malo potiahnuť USA na prvú priečku spomedzi ďalších národov. A ich súlad vyvolal pochyby o platnosti tvrdenia, že dlhodobá deflácia je nezlučiteľná s rapídnym hospodárskym rastom. (Milton Friedman and Anna J. Schwartz, A Monetary History of the United States 1867 – 1960, Princeton, N.J.: Princeton University Press, 1971, p. 15).

Bez ohľadu na dôkaz z jeho štúdie, stále tvrdohlavo stojí za stabilizačnou politikou. Nespochybniteľné je že Amerika  si zažila aj infláciu aj recesiu. Možno sa mal viac zaoberať pozorovaním D. H. Robertsona z ktorého vyplýva, že

…politika zameraná na stabilitu cenovej hladiny sa nezdá byť ani „najprirodzenejšia“  ani „najefektívnejšia“ pre monetárnu autoritu. (D. H. Robertson, Banking Policy and the Price Level, Augustus M. Kelley, 1989, p. 32, vydané 1926)

Starší ekonómovia chápali že produktivitou vyvolaný cenový pokles je prirodzený dôsledok hospodárskeho rastu a nemal by byť nikdy zamieňaný s deflačnou situáciou. Boli si vedomí toho, že výrobcov v skutočnosti zaujíma cenová prirážka a nie cenová hladina. Alfred Marshall to vysvetlil pred 130 rokmi:

Rovnako výrobcovia, hoci musia platiť  za suroviny a vyplácať mzdy, by nezaznamenali vo výrobe pokles cien, ak by sa tento pokles týkal všetkých faktorov rovnako. Ak by cena, ktorú platí za tovar klesla o štvrtinu a ceny, ktoré platí za prácu a suroviny tiež klesli o štvrtinu, bolo by to preňho rovnako výnosné ako predtým. Pracoval by s nižšími číslami pri výpočte výnosov a nákladov, ale výnosy a náklady by ostali v tom istom vzťahu ako predtým. Jeho čistý zisk by bol percentuálne rovnaký, len čísla by boli o štvrtinu menšie a mohol by si dopriať všetok luxus a komfort ako predtým. (Alfred Marshall and Mary Paley Marshall, Economics of Industry, C. J. Clay, M. A. & Son, 2nd edition, 1881, p. 156).  

Mohlo sa viac predísť nešťastiu, ak by Rakúsky pohľad, že peniaze nie sú neutrálne, nebol podceňovaný  ortodoxnými ekonómami. (V skutočnosti, myšlienka, že peniaze majú ďaleko od neutrálnosti – myslené tak že neovplyvňovala individuálne ceny – bola diskutovaná účastníkmi v spore o drahom kove)

Počas dvadsiatych rokoch 19 str. kvalitatívni ekonómovia ako Benjamin M. Anderson, Ludwig von Mises a Frederich von Hayek poukazovali na to, že pokus FEDu o stabilizáciu takzvanej cenovej hladiny zakryl obrovskú nerovnováhu vytvorenú prebytkom úverov a táto nerovnováha by musela byť raz zlikvidovaná tým že ekonomika pôjde do nevyhnutnej recesie. Keynes, hoci tvrdo nesúhlasil, tvrdil že monetárna rada FEDu „triumfovala“. Toto bolo zdôraznené neskôr v depresii, že súčasné

…ťažkosti sa zdajú byť  nevyhnutným dôsledkom najväčšieho svetového experimentu s „riadenou menou“ v rámci zlatého štandardu a mimochodom, mali by poskytovať zaujímavý materiál k úvahe pre tých obhajcov riadenej meny, ktorí zanedbávali úsporné kontroly zlatého štandardu, ktoré by vniesli svetlo do prebytočného úsilia a chybách v úsudku. (C. A. Phillips, T. F. McManus and R. W. Nelson, Banking and the Business Cycle, Macmillan and Company 1937, p. 56).

Očividne, ak absolútne množstvo peňazí zmrští ceny, musí nevyhnutne klesnúť, ak sa nemá znížiť celkové množstvo operácií. Samozrejme, ozajstná deflácia je vždy sprevádzaná depresiou, pretože neklesá počet bankoviek a mincí v obehu, ale fiktívne depozity v bankách, produkt úverovej expanzie vyprodukovaný nedokonalým bankovým systémom.

Táto úverová expanzia podnecuje „boom“ a zle nasmerovanú produkciu. Napokon boom opadol, úvery sa obmedzili a ekonomika šla do depresie. Pokles cien spôsobený defláciou je peňažný a pokles cien spôsobený tým, že produktivita predstihla peňažnú ponuku je tovarový. Zamieňanie týchto dvoch pojmov môže mať nebezpečné následky.

Ešte stále sa vedú spory o tom, že ak by sme nechali ceny klesať na neurčito (ak by mohli ceny klesnúť na nulu), spôsobilo by to pokles úrokovej miery na takmer nulu a teda bolo by nemožné, aby vláda využívala znižovanie úrokovej miery, ak by chcela stimulovať ekonomiku. Je to čistý nezmysel. Úrok je produkt preferencie času. Ak by sa tak stalo, ľudia by sa doslova museli vzdať súčasnej spotreby v prospech budúcej.

Nie veľmi praktické. Ak by sa, napr. spoločenská miera preferencie času nezmenila, klesajúce ceny by viedli k nominálnemu poklesu úrokovej miery, zatiaľ čo reálna miera by ostala nezmenená. To znamená, že ak preferencia času prinesie 5 % úrokovú mieru, ročný 2 % pokles cien by vytvoril 3 % nominálnu úrokovú mieru.

V krajnom prípade by na pokles cien mohol trh eventuálne reagovať zvyšovaním peňažnej ponuky ako sa to stalo v 19. Str. Čo naši komentátori tiež prehliadli je, že pokles peňazí zvyšuje ich hodnotu. Pokles cien v 19. Str. zvýšil cenu zlata, stimuloval jeho ťažbu a zapríčinil sa o extrahovanie zlata z rúd nižšej akosti. Pokles cien spôsobený rastom produktivity je vítaný. Pokles cien spôsobený defláciou je plod zlého riadenia monetárnej politiky, ktorý vedie k depresii. Viem, ktorý preferujem ja.

Zdroj: Brookes News