Nepochopenia dlhopisového trhu, fakty a klamy; hrozí dlhopisovému trhu kolaps?

Počet právd, poloprávd, a nehanebne falošné  vnímania ohľadom amerických dlhopisov; toto všetko stmelené  dokopy sú typické mainstreamové a mimo-mainstreamové  mediálne analýzy.

Tu sú niektoré z výrokov ktoré  Pento prezentoval, doplnené mojimi komentármi:

Pento: Po pravde (dlhopisové) výnosy v súčasnosti vôbec nereflektujú kredit, menu alebo inflačné riziká asociované s vlastníctvom vlídnych dlhopisov. Ak by FED nekupoval $45 miliárd každý mesiac našich vladnych dlhopisov, zahraniční aj domáci investori by požadovali oveľa väčší výnos.

Mish: Správne, záleží však od definície „oveľa“.

Pento: Investori musia byť znepokojení rekordnými $17 biliónmi vládneho dlhu (107% HDP), ktorý rastie $750 miliardami iba za teto rok.

Mish: Správne.

Pento: Zahraniční investori musia započítať do svojich výpočtov potenciálne bohatstvo-ničiace efekty vlastníctva dlhu, ktorý je krytý oslabujúcim sa americkým dolárom.

Mish: Celkom správne, ale zároveň zavádzajúce a neúplne. Zahraniční „investori“ musia brať do uvahy slabnúci dolár ale primárne vzhľadom k svojej vlastnej mene. USA nie sú sami kto tlačia ako šialené. Menové riziká su všade kam sa len pozriete. Čo je dolezitejsie, zahraničné centrálne banky nemusia brať do úvahy slabnúci dolár vo svojich kalkuláciach (a vskutku to nemusia pre matematické dôvody vysvetlené nižšie).

Pento: Vďaka bláznivému obklopeniu Abenomikou, Japonsko sa tiež bude musieť obávať kolapsu svojho dlhopisového trhu kvôli rastúcej inflácii v blízkej budúcnosti, tak ako sa jej obávame my tu.

Mish: Správne ale pospiatky. Na súčasnom chodniku Abenomiky, Japonsko čelí oväľa väčšiemu riziku kolapsu meny ako USA. Japonsko je veľký príbeh a čelí väčšiemu a rovnako aj rýchlejšiemu kolapsu ako USA.

Pento: Ak by bolo voľnému trhu umožnené stanoviť vlastné sadzby a neboli by držané dole sľubmi nekonenčnej manipulácie FEDu, náklady na pôžičky by boli okolo 7% za 10-ročné dlhopisy.

Mish: Čistá špekulácia a pravdepodobne drasticky precenená. Pento nevie kde by sadzby boli, nieto to viem ja, ale Pento jednoducho nechápe dlhovú defláciu ktorá by ťahala výnosy nižšie. 4-5% je oveľa rozumnejšie očakávanie, a podľa mňa aj toto može byť privysoké. Ak by sa vlády zastavili v dlhu menej ústretového FEDu, dlhodobé úrokové sadzby by sa pravdepodobne zrútili spolu so stúpajúcimi krátkodobými úrokovymi sadzbami.

Pento: Dlhodobé úrokové sadzby boli tlačené nahor štyrmi iteráciami kvantitativneho uvoľnovania (dalej QE). Posledná verzia udáva rekordy, s otvoreným koncom a masívne vo svojej podstate. Kedže QE je hlavne o znižovaní úrokových sadzieb, nemalo by byť ťažké pochopiť že jeho znižovanie by poslalo stúpajuce úrokové miery až k ďalekému koncu.

Mish: Správne, ale záleží na definícii „stúpajuce“, ale tiež za predpokladu že vlády nedržali na uzde dlh, a taktiež záležiac od činnosti iných centrálnych bánk. Ak 4% predstavuje rast, potom pri predstave že sa neveľa zmeni, som nakloneny súhlasit (ale to je prilis vela „ak“).

Pento: Keď FED prestane kupovať obligácie, prestanú aj zahraniční a domáci investori. To znamená, že za určitú dobu nebude nikto kto by kúpil štátne dlhopisy pokiaľ by nezačal najprv prepad cien.

Mish: Veľmi časté nepochopenie a široko rozšírený omyl. Je dôležité rozlišovať medzi zahraničnými investormi a zahraničnými centrálnymi bankami. Centrálne banky kupujú americké obligácie ako matematicku funkciu, nič viac, nič menej. Ak bude mat USA obchodný deficit, je 100%-tná matematicka istota, že krajiny so súčasným prebytkom bežného účtu verzus USA budú mať doláre na „investovanie“. Kam ich dávaju? Odpoveďou sú americke dlhopisy. Teoreticky, zahraničné centrálne banky by mohli investovať do ktorýchkoľvek aktív denominovanych v americkych dolároch, ale bez toho aby chceli akciový risk. A v priprave na budúci a poteciálny únik kapitálu, jediný veľký trh ktorý by vyhovoval potrebám investorov je americký trh s obligáciami. Preto v skutočnosti zahraničné centrálne banky v súčasných krajinách s prebytočnou obchodnou bilanciou sú čistými nákupcami obligácií bez ohľadu na cenu.

Avšak, ľudia navrhujú rôzne hlúpe veci ako „Číina a Japonsko by mali kupovat ropu alebo inú  komoditu so svojimi dolármi“.

Problém s týmito návrhmi ma dve strany. Za prvé, nákup komodít je pro-cyklický. Čína spomaľuje, má menší dopyt po surovinach. Čo by Čína urobila so zásobou uhlia alebo medi s cenami kolabujúcimi a s potrebou infrastruktury kolabujúcou súčasne? Za druhé, predpokladajúc že Čína alebo Japosko kúpili ropu (ignorujúc náklady na uskladnenie), čo by robila Saudská Arábia alebo Irán s dolármi?

Opäť, je to matematický fakt, že niekto musí byt držitelom amerických dolárov z deficitu obchodnej bilancie alebo aktív denominovaných dolárom. Je tiež faktom, že zahraničné centrálne banky sa neobávaju o teoretické  straty z držby obligácií.

Tu je dôvod prečo: Ak by Čína a Japonsko nejako trvalo prestali nakupovať americké obligácie, spôsobilo by to tlak na rast Jenu a Juanu. Chce Čína alebo Japonsko podstatný tlak na svoju menu? Nemyslím. USA prosí dlhšie Čínu aby posilnila Juan. Čína odolala, a Japonsko robí všetko čo môže aby potopilo Jen.

Je trh dlhopisov na pokraji zrútenia?

Pento je autor knihy „Prichádzajúci kolaps trhu s dlhopismi“.

V závislosti na definícii, rovnako ako na navrhovanej časovej osi, možno by som dokonca súhlasil s myšlienkou „kolapsu dlhopisov“. Avšak Pento zreteľne pominul významné faktory, a zdá sa byť príliš USA-centricky zameraný.

Podľa môjho názoru, kolaps dlhopisového trhu v Japonsku, Indii, Indonézii, Argentívne, Británii a Eurzóne je oveľa pravdepodobnejší.

Prosím, myslite na definíciu „kolapsu“  vo vašej časovej osi. V závislosti od definície, kolaps môže byť oveľa ďalej ako si mnohí myslia.

Preložil: Matej Švec

Zdroj: SitkaPacific