Najviac porazení…Žeby Švajčiarsko? Od: “Peter Schiff”

Špecialitou Švajčiarska nie sú len hodinky. Za posledné štyri roky švajčiarsky politici a centrálni bankári predviedli nebývalý nákup devízových rezerv. V roku 2012 sa ich hodnota vyšplhala na sumu 420 miliárd dolárov v rôznych menách, hlavne v eure. Toto číslo je sedem krát väčšie, ako bolo v roku 2008 a predstavuje 70% HDP. Táto suma predstavuje 200,000 dolárov na každú 4-člennú rodinu. Vedenie Švajčiarska tvrdí, že to je investícia do budúcnosti, ale ide o ochudobnenie v súčasnosti. Aj keď takéto kroky vyzerajú divne, dávajú zmysel pri dnešnom ekonomickom myslení.

V poslednom období sa vo Švajčiarsku tešili silným ekonomickým ukazovateľom. Krajina dosahovala vysokú mieru šetrenia, nízke dane, silný export, nízky podiel dlhu voči HDP, vyrovnané rozpočty a donedávna jednu z najviac zodpovedných menových politík vo svete. Tieto parametre robili zo švajčiarskeho franku jeden z „bezpečných prístavov“. Ale v dnešnej globálnej ekonomike žiadny dobrý skutok neostane nepotrestaný.

Centrálni bankári po celom svete, hlavne vo Washingtone, Frankfurte a Tokiu boli zapojení do masívnej a koordinovanej kampane na znehodnotenie mien v rámci boja proti recesii. Švajčiari sa ale roky držali bokom tomuto tlačiarenskému žúru. Výsledkom toho bolo, že investori po celom svete ukladali svoje úspory do bezpečného švajčiarskeho franku. Od Decembra 2008 do Augusta 2011 frank získal 59% oproti US doláru a približne 30% oproti japonskému jenu. Oproti euru posilnil o 42%. Keďže Švajčiarsko je v strede Európy, obchod s okolitými krajinami predstavuje veľkú časť jeho medzinárodného obchodu.

Počas tohto výrazného posilňovania meny, švajčiarska ekonomika prosperovala. Mzdy a kúpna sila vzrástla a HDP rastie rýchlejšie ako ostatným krajinám Západnej Európy. Napriek pozitívnym exportným štatistikám, niektorý exportéri sa dostávajú do nevýhodnej pozície oproti svojim súperom z iných krajín. Okrem toho, silnejúca mena udržiava nízko spotrebiteľské ceny, a teda udržuje nízku infláciu prípadne občasnú defláciu. Napriek tomu, že Švajčiarsko je ostrov ekonomického zdravia v mori problémov, predstavitelia krajiny sa domnievajú, že silná mena je skôr problémom. A tak je vláda otvorená vstupu do menovej vojny.

Začiatkom Augusta 2011, urobila švajčiarska Národná  Banka niekoľko krokov proti posilňujúcemu franku. Jednoducho povedané, predali franky a nakúpili zahraničné meny, hlavne euro. Vo svojom vyhlásení banka hovorí o neobmedzených nákupoch cudzej meny na udržanie hladiny 1,20 franku za euro. Týmto vlastne Švajčiarsko presunulo svoju menovú politiku na Eurozónu. Akékoľvek kroky Európskej Centrálnej Banky (ECB) sú nasledované krokmi Švajčiarska. Je iróniou, že práve obavy z krokov ECB boli jedným z hlavných dôvodov neprijatia eura vo Švajčiarsku. Týmto si vlastne euro nepriamo adoptovali. Od tej doby švajčiarsky frank padol o 16% oproti doláru, švajčiarske devízové rezervy vyleteli do výšok, a investori, ktorí nakúpili frank ako bezpečnú investíciu ostali sklamaní.

Produktívne národy vytvárajú  tovary a služby, ktoré môžu byť predávané v zahraničí a ich rast a stabilita láka investície zo zahraničia. Takéto podmienky vytvárajú zvýšený dopyt po národnej mene a teda zvyšujú jej cenu. Silná mena udržiava cenu kapitálu a surovín na nízkych cenách, čo umožňuje výrobcom dosahovať vyššie reálne príjmy. Ale podľa väčšiny súčasných ekonómov, silná mena spomaľuje ekonomiku lebo znižuje konkurencieschopnosť krajiny a môže viesť ku znižovaniu cien (deflácii), ktorá je podľa nich nebezpečná. Tieto obavy sú zdrojom „globálnych menových vojen“, v ktorých krajiny míňajú obrovské množstvá národných úspor v snahe zabezpečiť aby ich mena ostala slabá. Podľa súčasnej ekonomickej logiky je nutné pre úspech padnúť.

Ale je veľmi ľahké mať slabú menu. Stačí tlačiť neobmedzené množstvo peňazí. Silná mena vyžaduje skutočnú fiškálnu disciplínu a reálnu produkciu. Napriek tomu, podobne ako v TV show o chudnutí, víťaz je ten čo stratí najviac. Vyhráte nie kvôli tomu, že porazíte konkurenciu, ale že zničíte sami seba. Je to ako keď študent presviedča rodičov že známka „F“ je lepšia ako „A“. A ak ten výsledok rodičia akceptujú, nebude mať žiadny dôvod na zlepšenie. Podobne, ak krajiny ako Švajčiarsko budú znižovať svoju hodnotu, národ bude mať tiež menšiu motiváciu meniť svoje návyky. Bez vonkajšej pomoci, potom národy s kolabujúcou menou uvidia rýchlo rastúce ceny. Klesajúca životná úroveň potom ovplyvní aj produktivitu.

Zastávam momentálne menšinový názor, že tak, ako je lepšie byť bohatý ako chudobný, silná mena je lepšia ako slabá. Aj keď mnoho ekonómov tvrdí opak, pravdu možno nájsť v extrémoch. Ak je slabšia mena lepšia ako silná, potom logicky mena s nulovou hodnotou bude lepšia ako tá s obrovskou hodnotou. Ale ako by ekonomiky s takými rozdielmi fungovali?

Krajiny s menou nulovej hodnoty budú mať tendenciu na plnú zamestnanosť a silný export. Relatívne nízka cena práce bude znamenať, že obyvatelia môžu byť ľahko zamestnaný aj na okrajové práce. Ale kým držitelia cudzích mien budú ochotný platiť viac ako domáci, tak celá produkcia pôjde na export. Import bude nulový, keďže domáci nebudú schopný kupovať nič, čo je vyrobené v krajinách s hodnotnejšou menou. V dôsledku toho bude domáca spotreba extrémne nízka. Tím sa dostane na úroveň chudoby krajín ako Bolívia, Zimbabwe, a Haiti.

Naopak krajina s extrémne silnou menou si bude môcť dovoliť všetko. Aj malá suma peňazí dovolí obyvateľom kúpiť väčšie množstvo tovarov zo zahraničia. Večerná brigáda tak môže vygenerovať väčšiu hodnotu ako ťažká celodenná práca v krajine so slabou menou. Silná mena bude znamenať, že spotreba bude stúpať, aj keby počet odpracovaných hodín klesal. Zvýši sa hodnota úspor, a ľudia budú mať viac možností na cestovanie a trávenie voľného času. V podstate opisujeme bohatú ekonomiku.

V tomto kontexte je preferovaná voľba asi dosť jasná. Tí, čo veria vo výhody slabej meny, nepovedali kedy sa padajúca mena už stáva problémom, teda bod zvratu. Musí byť jasná hranica, kedy strata kúpnej sily prekonáva predpokladané zisky z rastu. O tomto mlčia. Môj názor je, že silnejúca mena je vždy dobrá. Žiadny bod zvratu nie je potrebné definovať.

Problémom je, že v súčasnosti si ekonómovia myslia, že úlohou ekonomiky je vytvárať zamestnanosť, a nie tovary a služby. Vidia prácu ako cieľ, a nie spôsob ako sa dostať ku veciam ktoré ľudia naozaj chcú. Ale ak by sme mali všetko čo chceme bez potreby pracovať, koho by to trápilo? Silná mena nás posúva k tomuto bodu. Toto je dôkazom toho, ako hlboko „veda“ ekonomiky klesla, keď zabudla na svoj zmysel.

Práve tieto omyly zabíjajú rast. Kým toto presvedčenie, že „čierna je biela“ bude existovať, najväčší tlačitelia peňazí budú najviac porazenými. 

Preložil: Vladimír Strenk, Stanislav Srnka

Zdroj: Euro Pacific Capital