Riziko je vo finančnom svete jedným z najnejednoznačnejších pojmov.A aj keď jeho všeobecne uznávaná definícia takmer stále zahŕňa komplexnú matematiku, v poslednom čase pojem riziko získava značne subjektívnejšie významy.
Napríklad, riziko obsiahnuté v dlhopisoch by malo byť – teoreticky – odrazom výnosu do splatosti. Ak investor sčíta všetky jednotlivé riziká spojené s dlhopisom – vrátane tých spojených s likviditou, neschopnosťou splácať záväzky, reinvestíciou, infláciou – pravdepodobne dostane výnos daného dlhopisu.
Je však čoraz očividnejšie, že investori do cenných papierov s fixným výnosom (či už emitovaných podnikmi alebo vládou), sa k týmto typom rizika stavajú čoraz viac laxnejšie. Zlyhanie pri rozpoznaní rizika je takmer identické so zlyhaním, ktoré nastalo pred prasknutím bubliny na realitnom trhu, keď investori nedokázali rozpoznať možnosť zníženia hodnoty majetku, neschopnosť splácať hypotéky, a pod.
Pri pohľade na dnešné trhy môžeme nájsť nespočetné množstvo dlhopisov, ktorých cena len ťažko pokryje mieru rizika, ktorej sa vystavujú investori. A práve to nás viedlo k záveru, že dlhopisy, ktoré sa považujú za najbezpečnejšie investície, patria naopak medzi tie najnebezpečnejšie na trhu.
Vezmime najskôr do úvahy riziko platobnej neschopnosti pre dlhopisy ako z korporátnej, tak aj z vládnej sféry. Napriek tomu, že ceny akcií sa začínajú po vlaňajšom dosiahnutí dna pomaly zotavovať, spoločnosti ešte ani zďaleka nie sú za vodou. Ako už bolo spomínané v predošlých článkoch, zotavenie hospodárstva môže len ťažko odôvodniť terajšie vysoké ceny, ktoré vôbec neodrážajú ťažkosti, s ktorými musia jednotlivé spoločnosti zápasiť, a to ako v USA, tak aj v ostatných krajinách.
Tieto ťažkosti zahŕňajú neisttru týkajúcu sa vládnej regulácie, zhoršené podmienky pri poskytovaní úverov ako následok finančnej krízy, ako aj kritiku verejnosti.
Riziko platobnej neschopnosti spojené s dlhopismi vydanými miestnou správou, samospávou, ako aj suverénnymi štátmi sa celkom určite zvýšilo, keďže tieto subjekty mali ťažkosti so spravovaním svojich dlhov. To je obzvlášť nebezpečné, keďže vládne dlhopisy sa považujú za najbezpečnejšie z najbezpečnejších investícií.
A aj keď u emitenta nemusí nastať platobná neschopnosť, cenné papiere s fixným výnosom stále predstavujú pre portfólio investora značné riziko.
Ako sme už písali niekoľkokrát predtým, úrokové miery sú momentálne na svojich dlhodobých minimách. Aby sme boli presní, v snahe popohnať tok finančných prostriedkov v ekonomike, úroková miera „prime“ pôžičiek (pôžičky s najnižšou možnou úrokovou mierou) bola stlačená na také nízke hodnoty, aké sme za posledné polstoročie ešte nevideli.
V istom období roka 2008 sme dokonca mohli vidieť investorov, ako kupujú krátkodobé pokladničné poukážky a dlhopisy so ZÁPORNÝMI úrokovými mierami. Tieto úbohé duše využívali tieto nástroje podobne ako bezpečnostné schránky, ale s podstatne vyššími obnosmi. Boli ochotní ich kúpiť, aj keď vedeli, že na tom prerobia a boli šťastní, že takto môžu svoju stratu aspoň kontrolovať.
S takto nízkymi úrokovými mierami by sa mal každý racionálne uvažujúci investor pýtať sám seba, ako nízko ešte môžu klesnúť. Výnosy dlhopisov možu klesať iba tak dlho, kým sa dopyt jednoducho nevyčerpá. Nebezpečná časť tejto rovnice spočíva v tom že sa to stane tesne potom, ako úrokové miery narazia na dno.
Keď úrokové miery začnú stúpať, a oni v určitom bode nevyhnutne začnú, investori, ktorí kupovali pri nízkych úrokových mierach zrazu uvidia ako sa zásady investovnia rýchlo menia. Držitelia dlhopisov, ktorý ich predajú ešte pred splatnosťou, no až po zvýšení úrokových mier, budú nútení predávať za veľké zľavy. Tým, ktorí budú držať dlhopisy až do splatnosti, bude vyplatená plná nominálna hodnota, čo nie je na zahodenie.
Avšak, pravdepodobne budú postihnutý značnou stratou kúpnej sily, ako následkom inflácie mezi dneškom a budúcnosťou. A naviac, títo investori budú vystavení riziku pri reinvestovaní, keďže počas doby čakania na splatnosť dlhopisu budú získavať výnos, ktorý bude pod úrovňou trhových výnosov.
Inflácia, aj keď je nepochybne blížiacim sa problémom, bude iba ťažko taká zlá, ako sa vám snaží nahovoriť Glen Beck (americký spisovateľ, politický komentátor, atď). Mnoho katastrofických teórií poukazuje na nedávnu desivú expanziu americkej monetárnej bázy ako na rozsudok smrti podpísaný infláciou. Avšak pre vlády všade na svete stále existuje cesta ako uniknúť hyperinflácii, aj keď si mnohí myslia, že pred ňou niet úniku.
Poďme sa na chvíľku zamyslieť, ako sa zmenia zásady investovania, ak vzrastú úrokové miery. Táto vlastnosť dlhopisov, ktorá sa na školách obyčajne vyučuje iba jeden či dva dni, si môže v blízkej budúcnosti vyslúžiť miesto v politických vedách. Sme presvedčení, že pomocou zrušenia dlhov/ich vyhlásením za neplatné, môže štát úspešne refinancovať veľký podiel svojho dlhu po tom, ako vzrastú úrokové miery (a týmto spôsobom eliminovať veľkú časť štátneho dlhu – prenesením nákladov na držiteľov dlhopisov vo forme zvyšujúcich sa strát).
Všetci vieme, že vláda po vypuknutí finančnej krízy zväčšila monetárnu bázu. Avšak v čase, keď vláda emitovala ďalšie dlhopisy za účelom financovania iných naliehavých otázok, boli úrokové miery na pomerne nízkej úrovni. Ak sa pozrieme na mesačný výpis verejného dlhu USA z konca mája, môžeme vidieť, že drvivá väčšina dlhu má výnos nižší než 5 %.
Keď Úrad federálnych rezerv za čias Jimmiho Cartera (a v menšom rozsahu aj Ronalda Regana) zvýšil monetárnu bázu o 30 %, „prime“ úroková miera (najnižšia úroková miera,za ktorú sa poskytujú pôžičky) sa zastavila na viac než 20 % (keď Paul Volker konečne zastavil infláciu). Dnes sa monetárna báza viac než zdvojnásobila. Ak sa „prime“ úroková miera zastaví „iba“ na hodnote 15 % (a to je podľa nášho názoru iba konzervatívny odhad), pomerne veľká časť dlhopisov vydaných pri nízkych úrokových mierach môže stratiť až 66 % zo svojej nominálnej hodnoty.
Vyzerá to tak, že chlapci vo Washingtone – po rokoch pokusov a omylov – konečne zdokonalili systém splácania štátneho dlhu tak, že obyvatelia USA nebudú platiť nič navyše. Bez zvyšovania daní alebo poplatkov – americkej vláde sa to podarilo prostredníctvom inflácie a zvyšujúcich sa strát pre držiteľov dlhopisov…
Vo svetle týchto odhalení, a pod rúškom tajomstva, ktoré zahaľuje Úrad federálnych rezerv, je pre investorov dôležité myslieť na výrok pochádzajúci od Mayera Amschela Rothschilda (ktorý sa používal v minulosti, a celkom určite sa bude používaž aj v súčasnosti): „Dajte mi pod kontrolu národné peniaze, a je mi jedno, kto určuje právo.“
Zdroj: Treece Investments
Facebook komentár