Premýšľam, že by som si mal dopriať viac uštipačného humoru „náhleho“ zistenia západných národov, že im hrozí insolvencia. Koniec-koncov je to téma, ktorej sa spolu s rodičmi venujeme nejaký čas, a žiadne varovania sa neniesli bez žartíkov ohľadom našej budúcnosti.
Vtipkovali sme, že história sa nemusí opakovať, ale to slovné spojenie sa rýmuje. Kto dokáže prečítať nasledujúci úrivok od Andrew White-a, v ktorom autor popisuje hyperinfláciu francúzskeho asignátu v 18. storočí, bez toho, aby si všimol tu nápadnú podobnosť k súčasným udalostiam ?
„Prvý výsledok tohto problému bol očividne tak optimistický, aký si len mohli priať: ministerstvo financií si mohlo uľaviť, verejný dlh bol splatený, veritelia nadobudli ešte väčšiu dôveru, pôžičky boli obnovené, bežné výdaje boli uspokojené, a väčšina papierových peňazí bola z vlády posunutá do rúk ľudí, obchod stúpal, všetky nepríjemnosti sa zdali, akoby zmizli. Proroctvá Maury a Cazalesa sa ukázali ako úplne bezvýznamné. Je dosť pravdepodobné, že ak by národné autority zastavili tlač bankoviek, niekoľko finančných diablov, by nemalo tú silu vyrásť, a padli by. Ale už onedlho sa nám dostalo iného výsledku: nerástli sme tak ľahko. Do konca septembra, čiže do 5-tich mesiacov od vytlačenia 4 miliónov assignátov ich vláda minula, a zrazu nastal problém. Ako riešenie sa okamžite javilo použiť starý liek. Napriek tomu, že v krajine nastal plač…“
Je zrejmé, že úryvok od p. White-a nie je pravdepodobne pre nikoho zábavný, ale dovoľuje mi trošku si zavtipkovať. Pre vás, ktorí nie ste úplne stotožnený s assignátom, alebo európskymi fiat infláciami, tak vedzte, že len samotné Francúzsko a Nemecko prešlo 4 pozoruhodnými a kompletnými infláciami, ktoré boli zapríčinené rozhodnutiami vlády a nekrytou menou.
1. Francúzsko 1916: John Law zaviedol papierové peniaze (livry). Louis XV. požadoval, aby všetky dane boli platené v livrách. Údajne boli bankovky kryté mincovým obeživom. Nech to bola pravda, alebo nie, nová papierová mena bola rýchlo znehodnotená, keď nikto už nechcel prijímať „bezcenné“ bankovky, a požadovali sa mince. Po zakázaní vývozu zlata a striebra, a po neúspešných pokusoch miestnych, vymeniť papierovú menu za čokoľvek so skutočnou hodnotou, livra skolabovala.
2. Francúzsko 1791: V druhej časti 18. Storočia, francúzska vláda skúsila inú nekrytú menu – nazývanú „assignats“. Do roku 1795, inflácia asignátu sa pohybovala okolo 13 000 % ročne.
3. Francúzsko 1930: V 30-tych rokoch prevzala vláda vedenie nad Francúzskou národnou bankou a zaviedla papierový „frank“. Trvalo len 12 rokov, kým stratil 99% svojej pôvodnej hodnoty.
4. Nemecko: Wiermarové Nemecko po 1. Svetovej vojne je jeden z najslávnejších hyper-inflačných príbehov. Versaillská zmluva nariadila Nemecku vysoké reparácie. Vláda Nemecka uznala za vhodné, tieto reparácie splácať peniazmi, ktoré sama vytlačí. Inflácia bola zrazu tak vysoká, že bolo ekonomicky efektívne vytápať dom Nemeckými markami. Uvádzam stručný prehľad vývoja marky voči americkému doláru: apríl 1919: 12 mariek, November 1921: 263 mariek, December 1923: 4,2 bilióna mariek za 1 dolár.
Doteraz stále skúšame osud. Plnú pozornosť venujeme stále tým istým rozhodnutiam, keď sa tvrdohlavo a Keynesiánsky oddane snažíme dodržať rast nominálneho HDP. No neprivolávame si tým, niečo naozaj zlovestné? To všetko pre niekoho prospech? Nech je to akokoľvek, ich vytrvalosť prerástla v ovocie, keď európsky parlament hrdlo vyhlasuje, že vynašli zlatý grál ekonómie a ekonomika funguje ako perpetuum mobile. Takmer zbankrotované národy zachraňujú finančnými injekciami iné takmer zbankrotované národy, atď. Ako je vôbec možné, že nikto na tento geniálny spôsob fungovania ekonomiky neprišiel už skôr?
Nanešťastie, vy ani ja nežijeme vo svete nominálneho HDP, ktorý je obývaný politikmi, centrálnymi bankami, a hviezdami keynesiánskych ekonomických teórii. Žijeme vo viac náročnom svete reálneho HDP – viete, vo svete presýteného pre niekoho zbytočnými detailmi ako je cash-flow, aktíva, záväzky, produkty, zákazníci atď. No niekto hovorí, že je nevyhnutné zvýšiť ponuku peňazí v obehu, tým môžeme znížiť úrokové sadzby, stimulovať dopyt a zachrániť ekonomiku.
Možno je to len „nakazenie sa s úzkosti finančnej krízy“, no cítim sa dnes prinútený odvolávať sa na múdrosť iných, pri obhajobe mojich riadkov. Poďme sa odraziť od názoru na spotrebu od francúzskeho ekonóma Jean-Baptistu Say-a:
„Podpora spotreby nie je podporou obchodu, pretože problém leží v ponuke prostriedkov, nie v stimulácii túžby nakupovať, produkcia samá a sebe podporuje spomínané prostriedky. Cieľom múdrej vlády je povzniesť produkciu, cieľom hlúpej vlády je podporovať spotrebu.“
Je komické, no zároveň pohodlné, keď politické triedy a ich Keynesiánsky poradcovia sú posadnutý chybným ekonomickým modelom už takmer 40 rokov. Len nelimitovaná, deficitom sprevádzaná spotreba je podľa nich vhodné riešenie. Podporujeme ju už veľmi dlhú dobu, pomocou ilúzie bohatstva vytváraného stále viac expandujúcimi ničím nekrytými peniazmi. Napokon však prídeme nato, že určite to nie je cesta k dlhotrvajúcej prosperite.
V ako vážnej situácii sa nachádzame? Je ťažké to kvantifikovať pre obmedzenú dĺžku tohto článku. Preto mi prosím dovoľte citovať tento krát ctihodného pána Ludviga von Mises-a. Hoci je úryvok od tohto autora 60 rokov starý, je aktuálny akoby bol písaný dnes.
„Nedáva zmysel vyhýbať sa kolapsu tohto ekonomického rastu, spôsobeného nárastom úverov. Jediná otázka je, či príde kríza skôr a zapríčinená dobrovoľným opustením tejto expanzívnej politiky, alebo neskôr, ako finálna a totálna katastrofa tohto menového systému“
Navzdory všetkému, nehovorme to Nemecku, keď Grécko stále dúfa v príspevok v hodnote 150 miliárd dolárov, alebo snáď stále to môžeme nazvať pôžičkou? Toľko srandy zažívame vďaka politikom a centrálnym bankám, že sa mi ani nechce písať o ďalších dôležitých veciach. Záver. Jadro problému spočíva v otázke, ako je možné napraviť systémovú chybu, v systéme, v ktorom pomocou záchranných balíčkov bol povolený risk a zlyhanie. Snažia sa postupne vychytať chyby? Alebo sa snažia vyvolať kolaps? Nie sú to triviálne otázky, keď sa zameriame na to, ako sa investor môže preniesť cez nadchádzajúce desaťročie. Mám tendenciu chybovať pri náhlych a nesúvislých udalostiach, no ale nechajme sa prekvapiť.
Prečo je náklad na najdôležitejšie komodity v hypoteticky voľnom trhu určovaný vládnymi inštitúciami? Nech komodity sú peniaze a vládne inštitúcie, nech sú centrálne banky. Je správne ponechať niekomu kontrolu nad úrokovými sadzbami ? Nad ukazovateľom, ktorým sú merané všetky ekonomické aktivity? Nechcem tu však robiť žiadne ideologické pozorovania. Dokým nebude tržným silám dovolené, mať znovu slovo na trhu úrokových sadzieb, vlády a ich inštitúcie v bankovom sektore sa budú potácať z jednej krízy do druhej, stále väčšej a menej očakávanej. Najviac alarmujúce je, že ako riešenie sa stále javia rôzne záchranné balíčky, zostavované z úspor miliónov nevinných daňových poplatníkov. Úspor, ktoré tí istý občania nevyhnutne potrebujú na financovanie vlastných dôchodkov.
Zdroj: Petrocapita Income Trust
Facebook komentár