Menové vojny sú zlo…Prečo? Od: “Axel Merk”

Skutoční ľudia môžu zomrieť, keď sa krajiny zapoja do „menových vojen.“ Krajiny znehodnocujúce svoju meny riskujú okrem iného:

• Stratu konkurencieschopnosti
• Sociálny nepokoj
• Vojnu

Rozoberáme nie len prečo veríme, že menové vojny sú  zlo, ale aj to, čo by investori mali byť schopní s nimi urobiť.

Strata konkurencieschopnosti

Klamná výhoda slabšej meny je podpora príjmov firiem, keď  zvýšia export. To môže byť pravda pre správu za nasledujúci štvrťrok, no ignoruje to fakt, že  ich konkurenčná pozícia sa môže oslabovať. Najjasnejším dôkazom je zvýšená zraniteľnosť voči prevzatiu inou zahraničnou firmou. Ako sa, napríklad, narušila hodnota amerického dolára, čínske spoločnosti viac kupujú americké aktíva. Spojené štáty predávajú svoje „rodinné striebro“ v snahe podporiť spotrebu.

Dôležitý bod je, že keď krajina dotuje export s umelo slabou menou, firmám chýba pohnútka inovovať. Najlepším príkladom je Japonsko. Japonský problém nie je slabá mena, ale nedostatok inovácie. Oslabením jenu dostávajú firmy voľnosť a dávanú nabok pohnútku angažovať sa v reforme. Vyspelé ekonomiky, podľa nášho skromného názoru, nemôžu súťažiť cenou, ale musia súťažiť hodnotou. Európske spoločnosti sa to dlho učili, keďže z Nemecka sa exportuje len málo podradných produktov pre finálnych spotrebiteľov. Číňania si tento poznatok tiež všimli, nechajúc podradné odvetvia skrachovať a premiestniť do Vietnamu alebo iných krajín s nízkymi nákladmi. Čína rapídne zvyšuje hodnotový reťazec produktov a služieb. Podobne, Vietnam sa opakovane nechal vtiahnuť do menového znehodnotenia, keďže krajina konkuruje hlavne cenou. Pri nedostatku silného ozdravenia spotrebiteľského správania v USA, vidíme vo Vietname ďalšie znehodnocovanie meny. Aby sme to zhrnuli, tlak trhu na inováciu je najsilnejšia motivácia. Vlády podporujúce chorľavé odvetvia cez znehodnocovanie meny v dlhodobom horizonte ekonomikám len priťažujú.

Sociálny nepokoj

Znehodnotenie meny nie je zlé len pre korporátny svet. Je to špecificky bolestivé pre obyvateľstvo. Len sa opýtajte obyvateľov Venezuely, kde vláda akurát oznámila 32 percentnú devalváciu výmenného kurzu bolívaru k doláru. Náhly  pohyb hodnoty je okamžite spozorovateľný, tak ako aj negatívne dopady na spotrebiteľov. Zatiaľ čo postupné znehodnocovanie mien vyspelých ekonomík je menej viditeľné, napokon má rovnaké dôsledky. Prirodzeným efektom znehodnotenia meny je inflácia, t.j. strata kúpnej sily. Dve sily sa stretávajú na benzínovej pumpe: ako mena stráca hodnotu, komodity- všetko ostatné rovnako- sa pri hodnotení v tejto mene stáva drahším.

Stagnujúce reálne mzdy v USA počas ostatnej dekády môžu byť do veľkej miery prisúdené postupnému znehodnocovaniu dolára, láskavosti fiškálnej a monetárnej politiky. Ľudia, ktorých reálne mzdy sa nikam nepohli počas dekády sa cítia podvedení a pravdepodobnejšie budú hlasovať za populistických politikov sľubujúcich zmenu. Znehodnocovanie v súčasnosti podporuje rastúci príjem, príjmovú nerovnosť a rozdvojené politické reakcie; napr. hnutie Strana čaju na pravej strane politického spektra a hnutie Obsaďte WallStreet naľavo. Nárast populizmu je viditeľný v náraste Twitteru. Občas vtipkujeme, že politici, ktorí dokážu destilovať svoje politické posolstvo do tweetu majú v dnešnej dobe lepšiu šancu byť zvolení. Mimo toho sa mýlime: to nie je vtip.

Na Strednom východe podobný trend spôsobuje revolúcie. Ľudia môžu byť utláčaní dlhý čas, no keď sa nedokážu nakŕmiť, búria sa. V Spojených štátoch nám hovoria,  že jedlo a energia budú odobrané z merania inflácie, ako sa naša ekonomika stáva menej a menej závislá na jedle a energii ( hoci je zaujímavé, že rekordný počet Američanov vlani použil poukážky na nákup potravín).  Akokoľvek, v krajinách, kde rozsiahle skupiny populácie nedokážu zarobiť dosť na to aby sa nakŕmili, znehodnocovanie meny prispieva k revolúciám. Nie len k nárastu populizmu.

Vojna

Pre tých, ktorí veria, že menové znehodnotenie je vhodný  spôsob ako uniknúť kríze, zapamätajte si, že Veľká hospodárska kríza priniesla prechod k Druhej svetovej vojne. Menové vojny z prvej polovice dvadsiateho storočia mali tendenciu byť dôsledkom fiškálnej politiky. Napríklad v roku 1925. Spojené kráľovstvo sa vrátilo k zlatému štandardu na úrovni spred Prvej svetovej vojny, hoci si to mohlo len sotva dovoliť. V 1931 bola Británia prinútená opäť opustiť zlatý štandard. Japonsko zlatý štandard suspendovalo v 1917, vrátilo sa k nemu na začiatku roku 1930, aby od neho odstúpilo na konci 1931. V 1934 bol americký dolár devalvovaný o 40% keď bola unca zlata oficiálne ocenená na úrovni $35, čo bol nárast z $20.67 za uncu. Výmenné kurzy dobehli realitu.

V dnešnom svete, v ktorom majú veľké krajiny voľne plávajúce výmenné kurzy, monetárne politiky vyzerajú byť viac proaktívne ako reaktívne. Tak či tak, relevantná fiškálna alebo monetárny politika má vážny dopad na menové hodnoty, tak v reálnom (kúpna sila) ako aj relatívnom (výmenný kurz) meradle.

Dajúc na fiškálnu stranu bezprecedentné úrovne dlhu a rozpočtového schodku a agresívnu súvahovú expanziu na stranu monetárnu, veríme, že pojem „menové vojny“ je viac ako vhodný. Keď vedúci Fed-u Ben Bernanke povedal, že zlatý štandard predĺžil Veľkú hospodársku krízu, mnohí sa cítia akoby bol monetárny aktivizmus skôr požehnaním ako kliatbou. Podľa nášho úsudku, ekonómovia z Ivory Tower sú špecificky vhodní na popletenie príčiny a dôsledku. Koreňové príčiny depresie sú prehnané dlhy. Nie príliš silné meny. Menové znehodnocovanie a expanzívne monetárne politiky sú snahy ako taký dlh socializovať. Sú zachraňovaním tých, ktorí prekročili prehnané dlhové hranice. Sme nútení veriť, že takéto politiky slúžia väčšiemu dobru.

Zdvorilo nesúhlasíme. Menové vojny ničia bohatstvo. Menové  vojny majú neprimeraný dopad na chudobných, keďže oni nedržia aktíva, ktorých hodnota je ovplyvnená infláciou v nominálnych hodnotách a ktorá by mohla vyrovnávať niektoré výpadky. Centrálne banky nespôsobujú reálne vojny. No monetárna politika má významný dopad na sociálnu štruktúru. Abstraktné teórie o tom ako sú agresívne opatrenia monetárnej politiky opravným prostriedkom voči kríze ignorujú ťažkú sociálnu daň, ktorú menové vojny na ľudí prinášajú. Pre tých, ktorí argumentujú, že spoločenská daň krízy je väčšia odpovedáme, že najlepšia krátkodobá politika na zasiahnutie ekonomických chorôb je dobrá dlhodobá politika. Nevidíme spôsob ako by menové vojny mohli byť dobrou dlhodobou politikou.    

Čo robiť s menovými vojnami?

Môžeme lamentovať koľko chceme, no nakoniec, sme skôr pozorovateľmi ako podnecovateľmi. Môžeme byť hráči keď príde na naše vlastné bohatstvo, snažiacimi sa chrániť ho pred dopadmi menových vojen. Veríme, že najlepším miestom na boj s menovými vojnami je možno menový trh samotný, keďže tam môže byť priamy prenos toho, čo voláme mánia tvorcov politiky, na menové trhy. Nie je to hra s nulovým súčtom, lebo rôzne centrálne banky emitujú rôzne množstvá peňazí (to je ak niekto nazve súvahovú expanziu centrálnej banky „tlačením peňazí“ aj keď žiadne peniaze vytlačené neboli, ale centrálna banka nakúpila ničím nekryté aktíva, vytvorené na klávesnici).  Hodnota majetku môže tiež rásť keď je vytlačených dosť peňazí. A to spôsobí , že ceny všetkých aktív vyplávajú vyššie.  No treba zobrať do úvahy trh s majetkovými cennými papiermi. Keď nie je prítomná žiadna záruka, akciové trhy sú podstatne viac nestále ako trhy menové. Niektorí nazývajú menové trhy príliš komplikovanými na porozumenie. Stane sa, že si myslíme, že hlavné meny sú ľahšie zrozumiteľné ako tisíce akcií. Nikto však nepovedal, že je to jednoduché.

Nazývať to jazdou  na dno nepridáva na povesti tomu, čo veríme, že sú dramaticky rozdielne kultúry po celom svete. Zlato môže byť v dlhodobom horizonte víťazom. No pre tých, čo nemajú všetky svoje aktíva v zlate ostáva otázka ako diverzifikovať mimo toho, čo nazývame úplne tvrdá mena. Pre potenciálny profit z menových vojen človek potrebuje projektovať svoj pohľad na to, čo môžu tvorcovia politiky v menovom vesmíre urobiť. A ak existuje jedna dobrá vec, ktorú môžeme povedať o našich tvorcoch politiky, je to, že sú do istej miery predpovedateľní.

Preložil: Tomáš Tyrol

Zdroj: MerkFunds