Realistické pochopenie medzinárodných záležitostí je také, že ide o oblasť hospodárskej súťaže.
Táto súťaž sa prelieva do zahraničného devízového trhu. Nezačalo to s neortodoxným výkonom monetárnej politiky v krajinách s vysokým príjmom, sužovanými krízou. Dokonca aj počas Bretton Woods krajiny pre výhody manipulovali. Od začiatku zlatého štandardu v Bretton Woodse bol devízový trh politizovaný. Amerika chcela, aby bola nemecká marka a japonský jen, napríklad, ohodnotený vyššie, ako by mali devalvovať dolár. Pokus o reštart Bretton Woodsu Smithsoniánskou dohodou bol formovaný konfliktom národných záujmov.
Bola to tiež éra pohyblivých sadzieb. Horúce kapitálové toky do Nemecka a Švajčiarska vyústili v 70. rokoch do politických intervencií a negatívnych úrokových sadzieb. Niektorí pozorovatelia čiastočne pripisujú pád trhu z roku 1987 ministrovi financií Jamesovi Bakerovi, ktorý ohrozil dolár, ak by Nemecko svoju domácu politiku nestimulovalo. Neskorší minister financií Lloyd Bentsen ohrozil dolár tým, že ho nechal voči jenu spadnúť, pokiaľ japonská vláda neotvorí pre americký tovar svoj trh viac.
V dobe, kedy krajiny s vysokým príjmom koordinovali intervenciu podľa tzv. Plaza dohody z roku 1985. Inokedy boli krajiny ako Japonsko nútené konať samostatne. Krajiny západnej Európy sa opakovane snažili minimalizovať intraeurópske menové fluktuácie; od tzv. Snake až cez ERM, až sa konečne svojich mien zbavili úplne.
Zdá sa, že veľmi málo krajín sveta bolo úplne spokojných s cenami, aké nadstavil zahraničný devízový trh. Od mexickej Tequillovej krízy v 1995 až po Ázijskú finančnú krízu v roku 1997/98 bolo niekoľko semifixovaných výmenných kurzov po niekoľkých drahých pokusoch uchrániť ich porušených. Obrovské vybudované rezervy v rozvíjajúcich sa krajinách je vo veľkej miere, aj keď nie výlučne, obraz rezistancie menovému zhodnoteniu a výkonu neo-merkantilistických rozvojových stratégií. Väčšina bohatých krajín zo Stredného východu udržiava ustálený menový režim.
V týchto dňoch je v móde hovoriť o tomto uprednostňovaní národných záujmov pred cudzími devízovými cenami ako o „menovej vojne.“ Aj keď sa mnohým zdá, že to začalo s neortodoxnou monetárnou politikou krajín s vysokým príjmom už o začiatku krízy, nemusí to tak byť.
Mnoho pozorovateľov je zmätených touto metaforou. Myslia si, že je reálna. Menová vojna prejde do priameho protekcionizmu a nakoniec do skutočnej vojny.
Centrálne banky chcú externú hodnotu svojich mien presunúť rovnakým smerom ako monetárnu politiku. Vzhľadom na synchronizovaný ekonomický pokles krajín s vyššími príjmami nie je prekvapujúce, že monetárna politika sa zosynchronizovala a že väčšina úradníkov žiada slabšie meny. A to sa dostáva do sporu s väčšinou mien rozvíjajúcich sa trhov, ktoré nechcú akceptovať zhodnotenie svojej meny.
Guvernér Anglickej centrálnej banky King tento týždeň varoval pred konkurenčnou devalváciou a navrhol, že šterlingová relatívna sila neurobila Anglicku žiadnu službu. Bank of Canada, ktorých guvernér čoskoro nahradí Kinga v čele Bank of England, poznamenala, že pretrvávajúca sila kanadského dolára ranila export. Nórsko a Švédsko uviedli, že sila ich mien by mohla ovplyvniť rozhodnutia monetárnej politiky. Švajčiarsko, ktoré má jeden z najväčších účtovných nadbytkov, účinne uzavrelo svoju menu.
Rétorika japonskej vlády, viac ako ich činy, explicitne oslabiť jen, nahnevala mnohých. Bývalá hlava Euroskupiny Juncker nedávno označil euro za nebezpečne vysoké. Nemeckí úradníci to rýchlo ujasnili. Najprv to bol francúzsky Minister financií Schaeuble, ktorý kritizoval „falošné porozumenie“ monetárnej politiky, potom Weidmann z Bundesbanky, ktorý varoval pred rizikami politizácie výmenného kurzu. To bolo nasledované Merkelovej CDU, ktorý vyjadril znepokojenie nie len nad japonskou devalváciou, tiež však aj nad tým, že ak ju budú nasledovať aj ďalší, môže to viesť do klesajúcej špirály.
Rusko nedávno urobilo výnimku a pohrozilo. Takisto aj Južná Kórea. Priemyselné združenia amerických automobiliek protestovali(čo robia, odkedy je dolár viac ako 300 jenov). Pre úradníkov z Fedu je neobvyklé, že komentujú zahraničný devízový trh, avšak prezident pobočky v St. Louis Bullard vyjadril svoje znepokojenie.
Vďaka metafore s vojnou sme zistili, že je užitočné pochopiť intervenciu ako eskalačný rebrík. Na nižších priečkach môžu byť rozličné spôsoby, ako verbálne vyjadriť nespokojnosť s trhovými cenami. Väčšina času úradníci ostávajú na nižších priečkach. Aj napriek túžbe o slabšej mene, ani Kanada ani Anglicko nebudú materiálne intervenovať na zahraničných devízových trhoch. A ak niektoré krajiny orežú úrokové sadzby na vyrovnanie svojej sily, nuž, tak by mal proces prispôsobenia fungovať.
Svetová obchodná organizácia je ako vypínač-istič. Ponúka mechanizmus riešenia konfliktov, aby predišla obchodným sporom, ktoré by viedli do klesajúcej špirály, ktorej sa pozorovatelia právoplatne boja. Nič tomu nenasvedčuje, že tento firewall bol ohrozený.
Keď úradníci hovoria o menách, ktoré odrážajú fundamenty, často myslia externé saldá zahraničného obchodu. Japonsko sa hojdalo od obchodného prebytku k obchodnému deficitu. V skutočnosti však nezaznamenával mesačný obchodný prebytok od februáru 2011. Export sa v medziročnej báze od mája 2012 prepadol.
Popri relatívnych veľkostiach ekonomík nie je jasné, prečo Švajčiarsko „utlmením“ svojej meny nestiahlo na seba rovnakú zlosť, ako to bolo u Japonska. Mohli by sme argumentovať, že krok Švajčiarska odchýlil tlak na Japonsko a ak by Švajčiarska národná banka neustálila svoju menu, japonská vláda by svoj jen neoslabila.
Aj keď si myslíme, že Japonci jen oslabia, v rétorike vidíme pokus o zníženie obáv, že sa pokúšajú o nekonečný alebo dokonca úmyselne zadržiavaný pokles. Nadchádzajúce stretnutie G20 môže potvrdiť záväzok voči trhovo orientovaným devízovým mieram.
Skutočná menová vojna ostáva vzdialenou možnosťou. Nedávny konflikt je skôr v teoretickej rovine a podstatne sa nelíši od toho, čo sme videli v nedávnej minulosti. Synchronizovaná kríza a ekonomické oslabenie vyprodukovalo synchronizované uvoľňovanie menovej politiky. Úradníci zvyčajne chcú menu podporovať, nie ísť proti monetárnym signálom. Napokon je dôležité spomenúť, že najväčší obchodný partner Japonska a regionálny rival Čína, sa zdá, že verejne proti jenu neprotestoval.
Zdroj: Brown Brothers Harriman
Facebook komentár