Japonsko vstupuje do neznáma Od: “Peter Schiff”

V rokoch po globálnej finančnej kríze sa ekonómovia a investori uspokojili s veľmi vysokým a zdanlivo trvalým vládnym dlhom. Táto ľahostajnosť môže byť podmienená predpokladom, že celosvetovo významné krajiny, ktoré tlačia svoje vlastné peniaze, sa nemôžu chytiť do dlhovej pacse. No napriek tomu sa teraz zdá, že Japonsko sa pripravuje otestovať túto dôveru rozhodujúcim záťažovým testom.

Počas lepších častí posledných 20 rokov sa následné Japonské vlády a centrálni bankéri neúspešne snažili použiť stratégie kvantitatívneho uvoľňovania na nafúknutie spľasnutej bubliny s aktívami. Ekonomika ako celok nereagovala. Trvalý a pôsobivý rast , ktorý Japonko dosiahlo počas tých 45 rokov po druhej svetovej vojne (ktorá z krajiny urobila jednej z najúspešnejších príbehov v celej histórii ľudstva), sa nikdy nevrátil. Počas posledných 20 rokov ponáklo Japonsko „zombie“ ekonomiku, charakteristickú nízkym rastom, stagnáciou a explodujúcim vládnym dlhom. Japonská vláda v súčasnosti dlhuje približne $12 biliónov, sumu, ktorá predstavuje viac než 200% HDP. MMF očakáva, že koncom roka sa táto suma vyšplhá až na 245%. To dáva Japonsku neuveriteľné celosvetové prvenstvo s najvyšším vládnym dlhom k HDP. No Shinzo Abe, novozvolený japonský premiér a Haruhiko Kuroda, jeho novo-menovaný guvernér Bank of Japan (BOJ), cítia, že na otočenie ekonomiky je potrebný vyšší dlh.

Viera, že Abe bude tým typom premiéra s odvážnou ekonomickou formulkou, pomohla oživiť dlhodobo mŕtvu Japonskú burzu. Medzi májom a novembrom 2012 sa Nikkei obchodoval v rozhraní 8200-9400. Keď už bolo Abe-ovo víťaztvo takmer isté, Nikkei začal rásť a dosiahol 10.000 26. decembra minulého roku, keď skladal prísahu. Eufória pokračova skrz jar a okolo 2. apríla stál Nikkei na 12.003 bodoch. Potom, 4. apríla, BOJ guvernér Kuroda nadviazal na Abe-ovu holubičiu rétoriku a oznámil plán na ukončenie roky klesajúcich cien prísľubom, že urobí všetko potrebné na vytvorenie 2% inflácie (v skutočnosti boli klesajúce ceny jedinou útechou pre japonských konzumentov). Na dosiahnutie svojho cieľa, vláda oznámila pripravenosť zdvojnásobiť množstvo Yenov v obehu. Akcie okamžite vystrelili nahor a za menej než týždeň prekonal Nikkei 13.000 bodov, jeho 4,5 ročné maximum. Je raritou, aby niektorá z hlavných búrz dosiahla 50% nárast za menej než rok. No tento nárast bude drahý.

Japonská vláda už míňa 25% z ďaňových príjmov na obsluhu dlhu (v porovní so 6% v USA). Tieto náklady sú dokonca udivujúcejšie, keď sa zamyslíme nad extrémne nízkymi sadzbami, ktoré Japonsko platí. Výnos z 10 ročných japonských vládnych dlhopisov je menej než 0,6% a výnos 5 ročných je momentálne o niečo viac než 0,20%. O koľko teda porastú náklady na obsluhu dlhu, ak sa Abe-ovi podarí pretlačiť infláciu na 2,0%? Dvojpercentné sadzby by strojnásobili náklady pre dlhodobé pôžičky. Vzhľadom na veľkosť ich dlhu, zvýšenie takéhoto rozsahu by mohlo Japonsko zasiahnuť silou 10 godzíl.

Japonsko má starnúcu populáciu a zatiaľ čo čas ide ďalej, množstvo potenciálnych dlhopisových kupcov sa zmenšuje. Na rozdiel od Spojených Štátov, kde sú individuálny sporitelia pre trh s národným dlhom bezvýznamní, si japonský investori trh vo svojej krajine vo veľkej miere stanovili sami. Sú dôkazy o tom, že japonský sporitelia  uvažujú vo väčšej miere nad zahraničnými výnosmi, kvôli ochrane pred infláciou, ktorú je Abe tak odhodlaný vytvoriť.

Ako Nikkei stúpal nahor, zaujal japonský Yen opačnú trajektóriu, klesajúc o viac než 20% oproti americkému doláru od začiatku roku 2012 a skoro 12% od začiatku tohto roka (pokles bol dokonca vyšší v porovnaní s mnohými inými menami). Tento prudký pokles, ktorý so sebou zobral veľkú časť nominálnych výnosov japonských akcií, je na devízových trhoch neobvyklý a pohrozil destabilizáciou už aj tak slabého globálneho finančného systému.

Začiatkom tohto roka, klesajúci Yen vyvolal plne-rozvinutú vojnu titulkov. 16. februára vydali zúčastnení členovia G20 varovné prehlásenie proti konkurenčnej devalvácii a menovým vojnám, jasne smerované Japonsku. Deň nato, japonský minister financií rezolútne prehlásil, že Japonsko sa nepokúša manipulovať svoju menu. Po krátkom váhaní sa zdalo, že G20 toto prehlásenie akceptuje. Nateraz to vyzerá, že medzinárodné mocnosti stoja za Japonskom. Šéfka MMF Christine Lagarde a Ben Bernanke chválili Abe-ovu politiku. Prevažujúci názor, zdá sa, je, že oslabovanie meny by sa nemalo považovať za manipuláciu, pokiaľ ide o oživenie domácej ekonomiky a nie o výhradné uškodenie konkurencii. Takýto názor sa kvalifikuje za veľký okamih v rétorickej trúfalosti.

Naviac sa Abe, k plánu inflančnej monetárnej politiky, taktiež snaží viesť vojnu z fiškálnej strany. Jeho Liberálna demokratická strana sa dožadovala $2,4 biliónových stimulov pre verejné práce na 10 nadchádzajúcich rokov. Takéto míňanie predstavuje približne 40% Japonského súčasného HDP a, upravené o populáciu, v USA by predstavovalo ekvivalent takmer $600 miliárd ročne.

Každému, s aspoň polovicou mozgu, by malo zrejmé , že predchádzajúce japonské experimenty, so stále vyššími dávkami kvantitatívneho uvoľňovania, zlyhali. Napriek tomu, vodcovia v Japonsku a Spojených Štátoch nasledujú túto cestu s bezohľadnou bezstarosnosťou. Podľa Abe-a sa všetka vina za Japonské ekonomické problémy dá zvaliť na fakt, že spotrebiteľské ceny klesali o jednu desatinu percenta ročne. Ak by japonský spotrebitelia boli nútení platiť za veci, ktoré potrebujú a po ktorých túžia, o dve percentá ročne viac, všetko by bolo vporiadku.

Abe-ovo želanie sa možno stáva skutočnosťou. McDonald’s dnes ráno oznámil, že prvýkrát za 5 rokov sa cena hamburgerov a cheeseburgerov v Japonsku zvýši o 20% a 25%. Bezpochyby budú Japonci týmto vývojom takí nadšení, až sa naženú do obchodov a skonzumujú všetky hamburgery, ktoré plánovali zjesť v 2014, než sa ich ceny opäť zvýšia. Samozrejme, že neexistuje žiadne oficiálne znepokojenie nad nízkopríjmovými rodinami, ktoré si budú musieť priplatiť za nízkonákladové jedlo.

Myšlienka, ktorá formuje Abe-ov plán, kde rastúce ceny prilákajú konzumentov k nákupu ešte pred zvýšením cien, je nepochybne podozrivá, keďže ekonomický zákon hovorí o rastúcom dopyte pri cenách, ktoré klesajú. Každý majiteľ obchodu vám povie, že znižovanie cien je najlepším spôsobom ako rozhýbať tovar. Okrem tohto problému, ako môže Abe od spotrebiteľov očakávať, že budú kupovať viac, keď ich mena stráca na kúpnej sile a väčšie množstvo ich príjmov bude potrebné na splácanie úrokov ich národného dlhu?

Abe-ov trúfalý plán by mal poskytnúť zvyšku sveta intenzívny kurz o schopnosti akumulovať dlh pre naštartovanie ekonomiky. Dobré správy sú, že výsledky na seba nenechajú dlho čakať. Verím, že získame prísne ponaučenie o nedostatkoch inflácie ako ekonomického všelieku.

Dúfajme, že zlyhanie tohto najnovšieho japonského experimentu pomôže presvedčiť amerických a japonských vodcov na jedinú správnu cestu k prosperite a to kapitalizmu voľného trhu. Namiesto pokusov o nafúknutie prasknutých bublín a o keynesiánske mikro-riadenie zotavovania, by politici a centrálni bankári mali uznať svoje patričné úlohy pri tvorbe problémov a pratať sa z cesty.

Preložil: Lukáš Jevčík

Zdroj: Euro Pacific Capital