Kto zo známych osobností ruskej modernej histórie povedal vetu: „Chcel som to najlepšie, ale dopadlo to ako zvyčajne“? Existuje celkom dlhý zoznam osôb, ktorý by sa dal s týmto výrokom spojiť, ale v skutočnosti je spojený iba s jedným mužom – Ministrom financií ZSSR, Valentínom Pavlovom, ktorý sa kedysi pokúšal stabilizovať menu v krajine.
Veľa detailov tohto príbehu sa dostalo do zabudnutia, avšak ľudia by mali na takéto situácie myslieť, aby sa neopakovali.
Oficiálnym dôvodom menovej reformy bol boj proti falošným rubľom, ktoré boli do ZSSR údajne dovezené zo zahraničia, aby podkopali sovietsku ekonomiku. V skutočnosti bol však dôvod kolapsu ekonomiky prvej krajiny robotníkov a roľníkov oveľa prozaickejší: nízka produktivita práce v ZSSR. Keď sa Reaganova vláda dohodla so Saudskou Arábiou na deregulácii globálnych cien ropy, situácia sa podstatne zhoršila. Produkcia peňazí rástla, ale nebola krytá priemyselnou produkciou základných komodít. V skratke, zbrane a tanky boli vyrábané v nadbytočných množstvách zatiaľ čo nájsť v obchodoch obyčajné maslo bolo veľmi ťažké.
V týchto podmienkach sa Pavlov rozhodol stabilizovať obeh peňazí v Sovietskom Zväze tým, že zoberie časť peňazí robotníkom, aby tak (čiastočne) vyriešil problém nedostatku tovarov na komoditnom trhu ZSSR. Navyše 14. januára 1991, krátko pred spustením reformy bol Pavlov povýšený a stal sa ministerským predsedom Sovietskeho Zväzu.
Tým sa túžba vlády reformovať finančný a politický systém oficiálne zakotvila na najvyššej úrovni.
22. januára 1991 sovietsky prezident Michail Gorbačov podpísal dekrét o stiahnutí 50 a 100 rubľových bankoviek vydaných v roku 1961 z obehu. Výmena týchto bankoviek bola sprevádzaná množstvom tvrdých reštrikcií.
Obdobie na výmenu bolo veľmi krátke, iba 3 dni, od 23. do 25. januára, t.j. od stredy do piatku. Po druhé, bolo možné zameniť maximálne 1,000 rubľov na osobu, pričom výmena ďalších bankoviek podliehala schváleniu špeciálnou komisiou do konca marca 1991.
Celkovo bolo zamenených 51.5 miliárd rubľov zo 133 miliárd peňazí v hotovosti, respektíve 39 % finančných aktív. Taktiež bol obmedzený výber hotovosti zo ZSSR Savings Bank (Sberbank) – ľudia si mohli zo svojich účtov vybrať maximálne 500 rubľov.
Na vykonanie reformy boli v roku 1991 vytlačené aj nové bankovky v hodnote 50 a 100 rubľov. Bankovky z roku 1991 v hodnote 1, 3, 5, 10, 200, 500 a 1000 rubľov boli vydané čoskoro na to. Staré bankovky v hodnote 1, 3, 5, 10 a 25 rubľov z roku 1961 a všetky sovietske mince zostali v obehu spolu z novými, vytlačenými v roku 1991.
Bohužiaľ „na papieri všetko vyzeralo ideálne, ale zabudli na priepasti, ktoré im stáli v ceste“. Výsledkom bolo, že vládne plány mohli byt realizované iba čiastočne. Konfiškácia umožnila stiahnuť z obehu 14 miliárd rubľov v hotovosti (približne 10.5% z celkového množstva peňazí, respektíve o niečo menej ako 17.1% z plánovaných 81.5 miliárd). Prekvapenie z reformy malo pomôcť v boji proti špekuláciám, podvodným príjmom, falšovaniu, pašovaniu a korupcii. Avšak v skutočnosti hlavným dôsledkom tejto reformy bola strata dôvery občanov voči vláde.
Veľmi tým utrpel aj medzinárodný obraz o ZSSR. Napríklad v tom čase státisíce obchodníkov obchodovalo s Čínou a Číňania s radosťou akceptovali 50 a 100 rubľové bankovky ako formu platidla. Je jasné, že Číňania si ich kapitál nemali šancu vymeniť do troch dní a stratili kvôli reforme množstvo peňazí. Autobusy, ktorými sa obchodníci vozili do Číny by boli absolútne zaplnené bankovkami. Zároveň je dôležité povedať, že všetky ceny čínskych tovarov pre sovietskych nákupcov okamžite vzrástli. Prístup k obchodníkom zo Sovietskeho Zväzu bolo podobný aj v Poľsku a ďalších krajinách.
Keď si Pavlov uvedomil obrovský neúspech svojej reformy, vyriekol svoju známu vetu. Napriek tomu v Sovietskom Zväze pod jeho vedením pokračovali „šokové“ reformy. Rovnako neočakávane boli 2. apríla nastavené v krajine nové ceny, ktoré boli približne tri krát také vysoké ako pôvodné. Miera inflácie bola 12-35% mesačne.
Následne sa v auguste 1991 odohral pokus o prevrat. Pavlov bol jeho súčasťou – bol jedným z organizátorov. Na margo tohto pokusu generál Valentin Varennikov napísal: “V noci 18. augusta bolo vzhľadom na Gorbačovovu pozíciu vedenie krajiny donútené vytvoriť Národný Krízový Štáb. Tento typ vládnych agentúr bolo možné vytvoriť dvoma orgánmi: buď prezidentom ZSSR alebo predsedom vlády ZSSR. Predseda vlády ZSSR, Pavlov, sa prihlásil k zodpovednosti, založil štáb a stal sa jedným z jeho členov.“
Stal sa členom výboru, ale nikdy nie aktívnym.
Podľa potvrdenia z nemocnice Central Clinical Hospital rady ministrov ZSSR, č. 200703/218 z 19. augusta 1991, Pavlovovi bola ráno 19. augusta diagnostikovaná otrava alkoholom. Nasledujúci deň, 20. augusta, bol hospitalizovaný v nemocnici Central Clinical Hospital v dôsledku „hypertenznej krízy“.
29. augusta previezli bývalého ministerského predsedu do väzenia Sailor’s Silence Prison (Matrosskaya Tishina), kde už boli umiestnený aj ostatný členovia krízového štábu. Pavlov bol neskôr z väzenia prepustený a omilostený vo februári 1994 Štátnou Dumou. Následne jeden rok pôsobil ako prezident Chasprombanky. Túto pozíciu opustil 31. Augusta 1995. Zaujímavé je, že 13. februára 1996 prišla banka o svoju licenciu.
V rokoch 1996 – 1997 pracoval ako poradca v Promstroibanke, neskôr ako člen mnohých ekonomických inštitúcií. Následne utrpel infarkt, neskôr mŕtvicu a 30. marca 2003 Valentin Pavlov zomrel. Je pochovaný na cintoríne Pyatnitskoye v Moskve, pri svojich príbuzných.
Mnoho politikov a historikov sa zhoduje, že Pavlovove reformy kompletne podkopali dôveru ľudí voči ruskej vláde. Tieto notoricky známe reformy mali výrazný vplyv na priebeh ďalších udalostí v krajine. Pavlovove reformy sa považujú za jeden z hlavných dôvodov rastu politického separatizmu v roku 1991 medzi vedúcimi osobnosťami sovietskych republík. Viedli k posilňovaniu odstredivých pocitov medzi nimi, čo napokon viedlo ku rozpadu Sovietskeho Zväzu.
Pravda.ru
Preložila: Martina Bimanova
Zdroj: Pravda.ru
Facebook komentár