Eurozóna sa míňa svojmu účelu – neúspešné úsporné opatrenia, nesprávne smerovanie

Od roku 2010 sa pokles v Európe zrýchlil. Aj priaznivé scenáre jej vývoja predpokladajú, že v priebehu rokov 1980 a 2017 sa podiel Európy na svetovej ekonomike rapídne zníži, z pôvodných viac ako 32 percent na menej ako 20 percent.

Najhoršie dni krízy eurozóny nie sú za nami, ale

ešte nás len čakajú – a tu sú dôvody prečo.

Ako zlyhala politika úsporných opatrení

Pred Vianocami 2012, Európsky komisár pre ekonomiku a finančné záležitosti, Olli Rehn, oznámil, že to najhoršie z krízy eurozóny  máme za sebou. Na oplátku, predseda Európskej komisie, Jose Manuel Barroso, vyhlásil nasledovné: „ vnímanie rizika v eurozóne vytratilo.“

Počas posledných štyroch mesiacov pokračoval Brusel v apelovaní na vedúcich predstaviteľov Európskej únie, vytrvať v zámeroch znižovania dlhu a ekonomickej obnovy, aj napriek tomu, že táto politika naprieč Európou zlyhala. Nezamestnanosť prudko stúpla na 12,1 percenta, zatiaľ čo inflácia sa prepadla na trojročné minimum – 1,2 percenta.

Až donedávna Brusel podporoval priame úsporné  opatrenia, len s malým ohľadom na rast a zamestnanosť. Podobnú politiku v 30. rokoch minulého storočia zaviedol Prezident Herbert Hoover v Amerike, kde práve takéto opatrenia prispeli k tomu, aby ťažká recesia prerástla do devastujúcej Veľkej hospodárskej krízy. Od roku 2010 jeho činy Európa nasleduje.

Prchavá dôvera v európskych lídrov je založená len na jednom opatrení, ktorého ani sami nie sú tvorcami : v injekciách likvidity Európskej centrálnej banky.

V júli 2012 sa prezident ECB, Mario Draghi zaviazal urobiť pre zachovanie eura „čokoľvek bude potrebné“. Od minulého septembra je jeho rétorika podporovaná Outright monetary transactions (OMT), programom nakúpu štátnych dlhopisov a zabezpečenia likvidity zadĺžených trhov, ktoré sa ocitli na periférii. Nechceným dôsledkom tohto opatrenia je však obrovský morálny hazard.

Draghiho finančné injekcie likvidity boli vytvorené s cieľom naštartovania euro ekonomík, čo by následne poslúžilo ako katalyzátor zvyšujúcej sa politickej integrácie. V praxi kolosálne injekcie vo forme finančných prostriedkov vytvorili de facto závislosť a dokázali, že monetárna politika nemôže slúžiť ako záplata na trhliny fiškálnej politiky.

Prečo Rast nevystrieda Úsporné opatrenia

Prednedávnom francúzsky minister financií,  Pierre Moscovici povedal : „Sme svedkami konca dogmy úsporných opatrení.“

V skutočnosti nevytvára blahobyt armáda, ale trhy. A v eurozóne, vďaka „vláčnemu“ prístupu, je prakticky zabezpečené, že trhy nie sú schopné plne využívať svoj ekonomický potenciál.

Reálna politika rastu by vyžadovala od Paríža reformovanie oblasti ochrany zamestnancov, posilnenie aktívnej politiky trhu práce a pokračovanie v znižovaní odvodov. Socialisti by taktiež mohli zredukovať regulatórne obmedzenia konkurencie  a napomôcť k zlepšeniu kvality  a efektívnosti tretieho stupňa vzdelávania.

Socialistická vláda Francoise Hollanda nie je zameraná na masívne experimenty v prorastovej politike. Elizejský palác radšej lobuje za dvojročné predĺženie lehoty na splnenie deficitných kritérií EÚ. Takéto úsilie má za následok nielen spomalenie úsporných opatrení, ale následne aj ekonomického rastu.

Francúzsko sa nachádza uprostred predlžujúceho sa zostupu. Ak bude hnané vpred fiškálnou konsolidáciou, jeho ročný rast v roku 2013 zostane pod úrovňou nula percent. Pri najlepšom, môže Paríž dúfať, že sa štvrťročný rast bude približovať k nula percentám v druhom kvartáli roka a k nule v roku 2014. Francúzsky zostup nie je hnaný vpred len fiškálnou reštrikciou, ale aj klesajúcou priemyselnou produkciou , stagnujúcou dôverou spotrebiteľov a obchodníkov, spojenou s oslabením verejného sektora.

Aj keby Paríž získal ďalší rok na splnenie 3 percentného kritéria pre deficit, stagnácia by narušila nové  úsporné opatrenia  – ktoré, ako sa zdá držia Paríž vo svojej sieti, rozdeľujú socialistov a podporujú nestabilitu.

Príliš veľké na to, aby zlyhali – Domino Efekt

V rokoch 2010 – 2011, boli všetky problémy eurozóny zamerané na malé ekonomiky ( Grécko, Írsko, Portugalsko, aj Cyprus), z ktorých ani jedna nevytvára viac ako 3 percentá  hrubého domáceho produktu eurozóny.

Všetko sa zmenilo neskôr v roku 2011, keď sa riziko premiestnilo do Španielska a Talianska. Tieto dve krajiny tvoria takmer 30 percent z HDP regiónu. Tieto dve krajiny sú jednoducho príliš veľké na to, aby zlyhali.

Minulú jeseň, sa nemecká kancelárka  Angela Merkelová a francúzsky prezident Francois Hollande dohodli na tom, že Španielsko a Taliansko bezpochybne potrebujú čas na to, aby sa ich ekonomické domy dostali do poriadku. Ak by pod vplyvom týchto okolností Grécko vyhlásilo default, v Európe by to malo bezpochybne za následok šírenie efektu nákazy. Práve v dôsledku toho Merkelová  a Hollande cítia, že pomoc pre Grécko bude v ďalších dvoch rokoch nevyhnutná.

Merkelová a Hollande  spoločne s Bruselom predpokladali, že reformy, ktoré nastolil technokratický režim Maria Montiho si získajú pozitívny ohlas širokej verejnosti v jarných voľbách v Taliansku. V skutočnosti, však deväť z desiatich voličov volilo proti Montiho úsporným opatreniam. Čo je ešte horšie, politická moc sa rozdelila medzi stredoľavicového politika Piera Luigi Bersaniho ( 30 percent); stredopravého Berlusconiho (29 percent) a komika Beppa Grilla (26 percent), ktorý bol proti založeniu koalície.

Vedená Enricom Lettom, je nová centristická vláda Ríma reprezentovaná skôr starými veteránmi ako novými reformátormi.  Je pravdepodobné, že strnulosť zvíťazí nad politickým systémom, čo úplne zastaví program reforiem. Doposiaľ sa hrubý domáci produkt Talianska prepadol sedem krát za sebou a je predpoklad, že jeho pokles bude na kvartálnej báze pokračovať až do konca roka 2013.

V Španielsku prispeli agresívne úsporné opatrenia vlády Mariana Rajoya k prepadu investícii, spotreby a verejných výdavkov. Aj v prípade priaznivého scenára vývoja, je možné, že prepad donúti Madrid požiadať o oficiálnu pomoc.

Čistý multiplikačný efekt : So zhoršovaním výsledkov Francúzska má Taliansko potenciál spadnúť do ešte väčšej pasce sprevádzanej nenaplnenými fiškálnymi cieľmi  a úpadkom.

Zatiaľ čo Taliansko a Španielsko boli dočasne izolované od Grécka, Taliansko nemôže byť izolované od Španielska.  A čo sa stane v Španielsku, nezostane iba v Španielsku. Keď sa Madrid obráti so žiadosťou o pomoc na Brusel, Taliansko ho bude pravdepodobne nesledovať.

Zoči – voči prehlbovaniu krízy v rokoch 2013-2014

Ekonomická expanzia Nemecka je závislá  na raste v USA a v Číne. Ak by USA postihla v lete ďalšia dlhová kríza , prípadne by Čína bojovala s vyhliadkami na spomalenie ekonomického rastu, odolnosť nemeckých vývozcov by bola nalomená.

Politicky je Nemecko momentálne rozdelené, nakoľko  konzervatívne CDU kancelárky Merkelovej a sociálno- demokratické SDP  nie sú v názoroch na úsporné opatrenia a politiku rastu jednotní. Medzičasom sa ozýva aj rastúca podpora kritických a euroskeptických názorov. Ak sa pozeráme na Nemecko optikou priaznivého scenára, rast Nemecka zostane na úrovni 0,2 percenta až 0,5 percenta v nasledujúcich kvartáloch  a  v roku 2014 sa priblíži k nule.

Môžeme konštatovať, že európsku dlhovú krízu je možné prekonať  iba prostredníctvom kombinácie tak fiškálnych opatrení, ako aj prorastovej politiky. V prípade absencie významných politických zmien, bude súčasný systém úsporných opatrení viesť od roku 2014 len k strmému útesu, ale nie cez útes.

Mladí nezamestnaní v Európe nebudú ticho sedieť a pozerať sa na stratené desaťročie. Chcú vidieť nádej. V prípade absencie závažných politických zmien je možné, že sa kríza eurozóny v nasledujúcich mesiacoch dramaticky prehĺbi.

Dr. Dan Steinbock je riaditeľ výskumu na International Business at India China and America Institute (USA) a hosťujúci vedecký pracovník na Shanghai Institutes for International Studies (China) a the EU Center (Singapore).

Preložil: Adriana Boldišová

Zdroj: ForeignPolicy