Ekonomika hromadného ničenia od “Jeff Harding”

Sila kapitálu.

Najcennejšou ekonomickou substanciou sveta je kapitál. Nie sú to „peniaze“, ak ich definujeme ako tie kúsky zeleného papiera. Vláda nedokáže vyrobiť bohatstvo tlačením nových peňazí. Ak by to dokázala, tak by sme nemuseli pracovať.

Tvorba kapitálu a kultúra podnikavosti sú jedinou cestou k tvorbe ekonomického blahobytu.

Kapitál je nasporené bohatstvo. Keď vyrobíte nejaký produkt a budete mať pri jeho predaji zisk a zisk odložíte, potom ste vytvorili kapitál. To isté platí aj pre vašu prácu. Keď utratíte celú svoju výplatu, neušetríte nič z bohatstva za produkty, ktoré ste vyrobili a tým pádom nemáte žiadny kapitál.

Spoločnosti trvá veľmi dlho kým vytvorí a nazhromaždí kapitál. V USA existuje dynamická finančná infraštruktúra, ktorá vytvára bohatstvo/kapitál. Začalo to právami, ktoré boli garantované ústavou, no trvalo to približne storočie, kým sa vytvorila bohatstvo-generujúca finančná infraštruktúra. Každý ju môže kritizovať koľko len chce, ale ak porovnáme USA s inými krajinami podľa životných štandardov v USA, tak je bohatstvo v USA všeobecne rozložené.

Táto finančná infraštruktúra sa nazýva kapitalizmus.

Súčasná hospodárska politika USA ničí kapitál a blahobyt. Táto politika je teraz globalizovaná. Je to politika „Economics of Mass destruction“ (Ekonomika Hromadného Ničenia).Medzinárodná  koordinácia hospodárskej politiky

Mám zložku nazvanú „Supranational“(Nadnárodný), do ktorej odkladám výsledky týkajúce sa medzinárodnej regulácie svetovej ekonomiky. Ako som predpokladal, po začiatku krízy sa krajiny spojili, aby koordinovali svoje hospodárske politiky a regulácie finančných aktivít.

Zhoda hospodárskych politík bola vcelku automatická. Väčšina ministrov financií, hlavne tých z krajín G-20 , prijala podobné „Neo- Keynesian/Neoclassical“ politiky fiškálnych a monetárnych stimulov. Vo väčšine týchto krajín boli výsledky týchto hospodárskych politík tiež sklamaním rovnako ako v USA.Monetárne stimuly

Pozrime sa na monetárne stimuly. Nie je to žiadna náhoda, že úroky centrálnych bánk, v ekonomicky vyspelých krajinách, sú na historicky najnižších úrovniach; všetky sa snažia vytvoriť masívne monetárne stimuly na oživenie svojich ekonomík. Krajiny s vyššou úrokovou mierou, ako napríklad BRIC krajiny (Brazília, Rusko, India a Čína) a menej stabilnou ekonomikou, majú viac problémov pri predávaní vládnych dlhopisov na medzinárodných trhoch, alebo sa snažia znížiť stúpajúce ceny. (preto vyššie úrokové miery) 

Úrokové miery centrálnych bánk

Fiškálne stimuly

Takmer všetky tieto krajiny sa podieľali aj na fiškálnych stimuloch. Administratíva prezidenta Busha sa zaviazala 700 miliardami dolárov na výkupe akcií a pomoci rôznym spoločnostiam. Potom prišla administratíva Baracka Obamu s masívnym keynesiánskym programom (za 787 miliárd dolárov). Nasledovali ďalšie krajiny:

Graf: Typ stimulu ako percento z HDP

Poznámka: Táto tabuľka dotácií  nezachytáva U.S. TARP a súvisiace dotácie (Troubled Asset Relief Program – USA vykúpili zlé aktíva od finančných inštitúcií, aby zlepšili ich situáciu)

Finančné  regulácie

Posledným kúskom globalizácie hospodárskej politiky bolo zvýšenie regulácie nad finančnými aktivitami. Po začiatku krízy bol nápor na koordináciu finančnej regulácie zjednotený teóriou, že dôvodom krízy bola Wall Street: investičné banky, investičné spoločnosti, hedgové fondy,  „veľkí bankári“ a poisťovacie spoločnosti. Nespomínajúc chamtivých a preplatených manažérov. Keď si vláda vôbec pripustí nejakú chybu, tak jedine, že sa im nepodarilo primerane uplatniť ich už vtedy existujúce regulačné mechanizmy.

To znamená, že väčšina zákonov schválených v USA je veľmi podobných alebo ešte len budú veľmi podobné s tými schválenými v ďalších významnejších krajinách. Napríklad „Dodd-Frank“1, zákon finančnej generálnej opravy, obsahuje mnoho nariadení, ktoré boli diskutované s krajinami G-20. Politika typu „Forum shopping“2 alebo „môžeš utekať ale neschováš sa“ boli hlavnou zložkou týchto zákonov. Nové pravidlá pre kapitalizáciu bánk, Basel III, sú priamym dôsledkom krízy. Na dosiahnutie zhody v zákonoch nie sú potrebné žiadne medzinárodné dohody; stretnutia medzi ministrami financií a ich regulačnými oddeleniami sú všetko, čo bolo potrebné a jednotlivé vlády urobili zvyšok.

Zlyhanie regulácie

Nanešťastie naše nové zákony (Dodd-Frank) sa nevenujú hlavnému dôvodu krízy: FEDu (centrálnej banke USA). Sú to roky politiky lacných peňazí, ktorá spustila obrovskú úverovú expanziu, ktorá doľahla na obchod s nehnuteľnosťami, lebo vláda USA svojou politikou podporovala tok kapitálu do obytných nehnuteľností. Boom sa skončil keď FED znova zdvihol úrokovú mieru. Nemienim ušetriť Wall Street od kritiky; zlyhali z mnohých hľadísk a hlavne zlyhali ich chybné modely na oceňovanie rizík. Aj keď tomu dosť pomohli, tak oni nespôsobili boom ani pokles. História nám ukazuje, že lacné peniaze od centrálnych bánk, alebo od bánk a panovníkov predchádzajúcich centrálnym bankám, vždy spôsobili cyklus boom-pokles. To, že agendu centrálnej banky prebral FED, ale neznamená, že zlé bankovnícke teórie sa zmenili.

Globalizácia chybnej hospodárskej politiky

Cieľom tohto článku nie je odhaliť  medzinárodné sprisahanie alebo tajný spolok na kontrolu sveta. Dnešná politika je logickým vyústením teórií, ktoré  sa učili na našich univerzitách ešte pred tým ako naši najstarší občania boli mladými študentmi. Niektoré z týchto myšlienok majú pôvod ešte v starovekom Ríme. Sub sole nihil novi est.3 Tieto idey boli vyvinuté v Európe, no zakorenili sa a prekvitali na najlepších univerzitách v USA. Vďaka významu Amerických akademických inštitúcií, ktorých význam je postavený na kapitalistickej prosperite, nie je žiadnym prekvapením, že sa tieto Neo-Keynesiánske idey rozšírili po celom svete.

Môžete veriť, že táto regulačná  štruktúra a koordinácia je dobrá vec, lebo dáva podnikaniu stabilnejší regulačný základ, na ktorom môže pôsobiť. Alebo si môžete myslieť, že je to nevyhnutné na vyhnutie sa ďalšej kríze. Alebo si môžete myslieť, že regulátori majú najlepšie vedomosti a môžeme im veriť, že správne povedú ekonomiky. Ale toto nie je ten prípad.

Vážne ekonomické problémy, ktoré teraz máme sú priamym dôsledkom hlavného prúdu ekonomických myšlienok. Teraz tieto myšlienky pôsobia v celom svete. Ak niekto študuje ekonómiu v Londýne, Paríži, Ríme, či Pekingu, lekcie sú veľmi podobné. Ak niekto preskúma politiku EÚ a jej členských štátov alebo politiku Číny, či Japonska, sú si pozoruhodne podobné.

Možno že výraz “Economics of Mass Destruction” je trochu prehnaný, ale dostačujúco upozorňujem, že USA, najdynamickejšia kapitalistická krajina a hlavný ťahúň svetovej ekonomiky, smeruje do dlhodobej ekonomickej recesie, ak budeme aj naďalej pokračovať v tejto keynesiánskej doktríne, ktorá nás dostala do tohto aktuálneho historicky veľkého chaosu.

Aj keď je pekné veriť,  že rozvojové ekonomiky ako Brazília, Rusko, India a Čína opäť rozhýbu lenivú ekonomiku, nie som presvedčený, že už majú dostatok kultúrnych a finančných zdrojov, ktoré urobili USA svetovým lídrom.

Vďaka globalizácií týchto myšlienok sa teraz zdá, že celý svet sa buď postaví na nohy alebo celý svet padne.

Následky ekonomickej konformity

Logickým vyústením týchto chybných politík je ekonomická stagnácia. Tu je ukážka toho, čo spravili masívne vládne výdavky a zdanenie našej ekonomike:

• Celkový vládny podiel USA (federálny, štátny a miestny) na ekonomike presiahol bod zvratu, ktorý je odhadovaný medzi 15% až 20%, čo je miera, ktorá prekáža ďalšiemu ekonomickému rastu. V súčasnosti sú naplánované celkové vládne výdavky odhadované v hodnote 47% z ekonomiky USA.   
• Dane musia podstatne vzrásť, aby bolo možné platiť za vládny dlh, zdravotné a sociálne nároky a ďalšie fixné vládne výdavky. Odhad celkových daní (federálne, štátne a miestne) na rok 2010 sa pohybuje okolo 30,4% HDP (okolo 4.480 trilióna dolárov)   
• Celkový vládny dlh USA (opäť federálny, štátny a miestny) je odhadovaný na 16.635 trilióna dolárov na rok 2010, teda približne 114% HDP USA. Z tohto celkového vládneho dlhu tvorí podľa odhadov federálny dlh 13.787 triliónov dolárov.

Graf: 1902-2014 Celkové výdavky USA na % HPD – f=federálna vláda; s=štátna vláda; l=miestna vláda

Graf: 1902-2014 Celkové príjmy USA na % HDP – f=federálna vláda; s=štátna vláda; l=miestna vláda

Čím väčší je podiel, ktorý odoberie z kapitálu vláda, tým menej ho zostane dostupného pre podnikanie a spotrebiteľov. Čím menej je dostupného kapitálu pre súkromnú sféru ekonomiky, tým menej sa rozvíja a dôsledkom je pokles HDP.

Zatiaľ čo progresívny utopisti veria, že zdaňovanie „bohatých“ je prípustné na financovanie sociálnych výhod, matematici, demografi a zákony ekonómie im dokazujú opak. Ľudia podporujúci progresívne zdaňovanie musia pochopiť, že vláda nič neprodukuje.

Nasledujúca tabuľka zobrazuje daňové  zaťaženie v mnohých významných ekonomikách ako podiel na ich HDP. Sociálne štáty majú daňové zaťaženie približujúce sa 50% ich ekonomík, s mediánom vysoko v 30. percente. Daňové zaťaženie v USA s 30,4% je nižšie ako vo väčšine týchto krajín. Zatiaľ čo USA zväčšuje svoj sociálny štát, čo zaručuje vyššie dane, v Európe služby sociálne štátu upadajú a krajiny čelia drastickým schodkom verejných financií po poklese DPH, ale aj vďaka stárnutiu populácie a tomu, že si veľké firmy z Európy dokážu nájsť lepšie podmienky pre podnikanie v zahraničí.

Ekonomika hromadného ničenia

Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj OECD je ekonomický inštitút zložený z 33 krajín a USA je jedným z členov. Väčšina krajín sú ekonomicky silné krajiny. Čína a India nie sú členmi. OECD generuje veľa dát, no len málo užitočného výskumu. Hlavné sídlo sa nachádza v Paríži a má 2500 medzinárodných zamestnancov. Uplatňujú v celku tvrdý keynesiánky prístup. Stačí len jeden pohľad na ich logo a je jasné na ktorej strane stoja:

OECD vydalo svoje Interim Economic Assessment (Predbežné Hospodárske Vyhodnotenie – odhady rastu pre jednotlivé členské krajiny OECD na najbližšie obdobie) s nadpisom „Oživenie spomaľuje kvôli zvýšenej neistote“. Uvedomili si, ako aj Obamova administratíva, že keynesiánska politika zlyháva.

Podľa tejto správy môže oživenie svetového hospodárstva spomaľovať ešte rýchlejšie ako sa pôvodne predpokladalo. Rast v skupine siedmich krajín môže byť len 1,5% ročne v druhej polovici 2010, v porovnaní s ich predošlým odhadom 2,5% z májového ekonomického výhľadu OECD.

    OECD sa vyjadrilo: „Strata rýchlosti oživenia je dočasná, hoci neistota sa zvýšila.“

„Ak sa spomalenie odrazí aj na dlhšie-trvajúcich silách a prejaví sa aj na znížení aktivity, mali by byť zaručené nové monetárne stimuly vo forme kvantitatívneho uvoľňovania a záväzok ku blízko-nule politike úrokových sadzieb na dlhé obdobie.“

„Kde to verejné financie dovolia, plánovaná fiškálna konsolidácia môže byť odložená.“  [toto zdôrazňujem]

Je jasné, že OECD nerozumie tomu, čo sa deje. Inak by nenavrhovali viac fiškálnych a monetárnych stimulov, ak by ozaj verili, že „strata rýchlosti oživenia“ je iba „dočasná“ .

Oznámenie tejto správy vyznelo skoro akoby ju napísal FED. Tu je to, čo povedal súčasný predseda FEDu Ben S. Bernanke 27. augusta 2010.

„Prichádzajúce dáta naznačujú, že oživenie outputu (výstupu z ekonomiky) a zamestnanosti v USA za posledné mesiace spomalilo, na nižšie tempo , ako predtým predpokladala väčšina členov FOMC4.“

„Budeme pokračovať v pozornom sledovaní ekonomického vývoja. Stanovenie hodnoty akéhokoľvek ďalšieho uvoľnenia monetárnej politiky by bolo prospešné. Výbor je pripravený poskytnúť ďalšiu monetárnu akomodáciu (peňažné zaopatrenie/uspokojenie – viac peňazí) cez nekonvenčné nástroje, ak sa to ukáže byť nevyhnutné, špeciálne ak sa ekonomický výhľad značne zhorší.“

Obamova administratíva navrhuje ďalšie vládne fiškálne stimuly vo formou výdavkov na podporu ekonomiky.

Jedinou vecou, ktorú tieto politiky priniesli, je ničenie kapitálu.

FED a ďalšie centrálne banky tlačia peniaze, aby ich mohli napumpovať do svojich ekonomík likviditu. No tieto politiky nefungujú. Úvery klesajú, peňažná zásoba klesá a tvorba fiat peňazí ničí kapitál devalváciou mien.

Masívne vládne výdavky na politicky privilegované projekty neprinášajú nič do ekonomiky a ničia kapitál. Stačí len jeden pohľad na náklady za vládne stimuly na stránke www.Recovery.gov, aby sme videli kam idú miliardy. Keby to fungovalo, ekonomika by rástla a nezamestnanosť by klesala. Opak je pravdou.

Ako povedie oprava diaľnice v štáte Ohio k ekonomickému rastu? Odpoveď je, že nepovedie; ako náhle sa oprava dokončí, súvisiace „opravovacie“ miesta zmiznú a kapitál je stratený.

Je možné, že by súkromná  sféra našla pre tento kapitál lepšie uplatnenie? Musíme sa spýtať, ako by osoba, ktorej bol kapitál daňami odobraný, chcela s týmto kapitálom naložiť. Som si istý, že by bol buď uchovaný, alebo využitý na nové životaschopné podnikanie. Iba úspory, nie výdavky, vytvárajú kapitál pre obnovený rast v súkromnom podnikaní.

Ak budú vlády hlavnou zložkou svojich ekonomík dostatočne dlho, časom im dôjde kapitál. Vysoké dane a sociálny štát vedú k nižšej motivácií k produkcii a k nižšej motivácií sporiť. Väčšina týchto krajín ešte stále spotrebováva kapitál zarobený v predošlom období voľnejšej trhovej ekonomiky. Ak zničia dostatočné množstvo kapitálu, tak zbankrotujú a strhnú so sebou svoje ekonomiky do vážnych kríz.

Dôsledky politík, ktoré ničia kapitál, sa budú líšiť u každej krajiny, no žiadny z nich nebude dobrý. USA sa môže tešiť na stagfláciu: roky vysokej nezamestnanosti, nízkej produktivity a stúpajúcej inflácie. Japonsko bude pokračovať vo svojej 20 ročnej nízkej produktivite a deflácii. Čína si vyskúša kapitál ničiace boom-pokles cykly. Nemecko môže byť najrozumnejšie zo všetkých, keď ignoruje konvenčné keynesiánske znalosti, znižovaním vládnych výdavkov.

Triezvo uvažujúcemu človeku je jasné,  že tieto kapitál ničiace politiky budú exportované aj do rozvojových krajín. Keď sa tieto ekonomiky vyvinú z kontrolovaných ekonomík na voľnejšie systémy, budú potrebovať čas na zhromaždenie kapitálu na pohon ich rastu. Najvyspelejšie ekonomiky zažili  storočie alebo aj viac zásadne sa nestarajúceho kapitalizmu pred tým, ako sa zmenili na sociálne štáty a regulované ekonomiky. Čína sa nemôže premeniť na dynamickú kapitalistickú ekonomiku spaľovaním kapitálu svojich podnikateľov na úplatkárstve, nehospodárnom míňaní a krutých reguláciách.

Nie je žiadne útočisko pred svetom potápajúcim sa do hromadnej deštrukcie kapitálu. V jednom okamihu histórie ste mohli utiecť do krajín so slobodou a slobodnými trhmi, ako bola Amerika. No s globalizáciou neo-keynesiánskej ekonomiky, už nie je žiadny úkryt. Majte sa na pozore pred EMD: economics of mass destruction je tu.

Zdroj: The Daily Capitalist