Monetárny systém, ktorý poznáme od roku 1971 má s predchádzajúcim jeden základný spoločný rys…
“Dovoľte mi poukázať na posledného strašiaka, ktorý sa volá devalvácia,” Richard Nixon v prehlásení k americkému ľudu 15. augusta 1971.
Tridsiaty-siedmy americký prezident týmto vyjadril, že USA by mali “dočasne ” zatvoriť zlaté okno (koniec konvertability dolára za zlato), ktoré bolo základným pilierom povojnového Bretton Woodského systému.
To čo sa však nezmenilo v roku 1971, bolo rovnako dôležité, ako to čo sa zmenilo. Dolár ostal svetovou rezervnou menou – “privilégium”, ktoré sa o 4 desaťročia neskôr javí skôr ako prekliatie.
Po tomto vyjadrení bol Nixon pripravený zmierňovať obavy, ktoré boli s týmto krokom spojené – hlavne tie apokalyptické scenáre, ktoré boli pretriasané v tlači, aj v Bielom dome.
Nixonove argumenty? “Ak si chcete kúpiť zahraničné auto, alebo ísť mimo USA na dovolenku, trhové podmienky vám dovolia kúpiť si za dolár menej. Ale ak patríte k jasnej väčšine Američanov, ktorí kupujú americké produkty v Amerike, dolár bude mať zajtra rovnakú hodnotu ako dnes.”
Nejaký britský pozorovatelia v ten deň vyhrabali 4 roky starú nostalgickú reč premiéra Harolda Wilsona “Libra v tvojom vrecku”. Nič sa nemení zo základnou monetárnou štruktúrou.
Dnes v roku 2011, je to 40 rokov od “dočasného” prerušenia zmeniteľnosti dolára. Stabilizoval sa dolár? Jasné že, nie. No načom nezáleží je, o koľko rýchlešie padala domáca kúpna sila dolára v posledných 4 desaťročiach. Oslobodený od zlata – presne ako 40 rokov pred Nixonovým prehlásením.
Medzi augustom 1932 a augustom 1971, index spotrebiteľských cien meraný americkým úradom práce šiel hore o 170%. Od roku 1971 CPI vystrelil o 453%.
Samozrejme, Nixon sa pokúšal, točiť sa okolo jeho ekonomickej reformy – zatvorenie zlatého okna však sprevádzalo zamrazenie miezd a cien, a 10% clo na import – ako nevyhnutné faktory pre “budovanie novej prosperity.” Logika bola jasná. Devalvovaný dolár podporovaný importným clom, by mal zvýšiť americkú konkurencieschopnosť, pokým mzdová a cenová kontrola by mohla predchádzať …
Minimálne, taký bol plán. Ako dobre vieme, skrotiť infláciu sa nepodarilo. Avšak inflácia nie je jediný fenomén, ktorí vidíme od začiatku 70-tych rokov. Nixon zatvorením zlatého okna taktiež dúfal vo vyriešenie ďalšieho problému – amerického obchodného deficitu.
“Spojené Štáty vždy boli a budú dynamickým, a dôveryhodným obchodným partnerom,” prehlásil Nixon v ten tragický augustový večer. O pár minút neskôr prišiel na verejnosť s 10% importným clom.
Nixon dúfal v zotavenie obchodnej bilancie. V skutočnosti, toto bol jediný racionálny predpoklad dopadu odtrhnutia dolára od zlata. Ale nefungoval:
USA nemali obchodný prebytok od roku 1974. Neprerušene dovážali viac tovarov a služieb než vyvážali. Mnoho krajín si nemôže dovoliť robiť toto dlho. Potrebujú výnos z exportu aby mohli zaplatiť import.
Spojené Štáty Americké su odlišné, pretože vydávajú jedinú svetovú menu, ktorá sa používa pri uzatváraní väčšiny medzinárodného obchodu. Francúzsky minister financií Valéry Giscard D’Estaing pod vedením prezidenta Charles de Gaulle opísal tento stav v prebiehajúcich 60 rokoch ako americké “prehnané privilégium” – možnosť USA zaplatávať diery v bilancii pomocou vytvárania nových dolárov, ktorými sa násobí hodnota importu.
Týmto “privilégiom”, zrušením naviazania dolára na zlato sa riskovalo vyprázdnenie rezerv monetárnych kovov. Nie je dnes toto privilégium akýmsi prekliatím?
USA boli v komplikovanej situácii počas celej Bretton Woodskej éry. Celý problém bol zosumarizovaný a pomenovaný ako Triffinova Dilema, podľa belgického ekonóma Roberta Triffina. Hovorí o tom, že ako globálna ekonomika expanduje, je treba stále viac a viac dolárovej likvidity na premastenie kolies medzinárodnému obchodu. A USA bol výhradný vydávateľ dolárov. Takže jediná cesta pre zvyšok sveta na získanie dolára bolo exportovať do Ameriky viac, ako importovať – všetko, ale uisťovalo USA, že si môže dovoliť obchodný deficit.
Samozrejme, USA sa mohlo snažiť mať vyrovnanú obchodnú bilanciu – ale, tým by riskovali zamrazenie globálneho obchodu, ak by zahraničie nedostalo dostatok dolárov na uzatváranie ich obchodov s inými, nie americkými partnermi.
To bola prvá časť Triffinovej dilemi. Tá druhá sa týka fixnej naviazanosti na zlato na úrovni 35 dolárov/unca. Tak ako stále viac dolárov bolo pumpovaných do systému, pomer dolárov na zlato rástol, takže vznikal tlak na dolárovú cenu zlata.
The London Gold Pool – kedy centrálne banky rozbehli spoluprácu a koordinovali predaj zlata, aby ceny zlata ostali dole – dialo sa to od roku 1961, no tento systém sa rozpadol po tom, čo Francúzsko odskočilo – De Gaulle uprednostňoval vymieňanie dolára za zlato pred touto “vice versa” cestou.
Trhová cena zlata rástla, a akcelerovala vytekanie amerických zlatých rezerv. Špekulanti si uvedomili, že môžu nakúpiť od vlády uncu za 35 dolárov, a predať inde za vyššiu cenu.
Bretton Woodsky režim fixného výmenného systému, stanovený na 35 dolárov za uncu zlata, bol vo svete, stále sa zvyšujúcej dolárovej likvidity dlhšie neudržateľný. Nixon mal tri možnosti – zatvoriť zlaté okno, riskovať vzniknutie globálnej deflačnej špirály, alebo zničiť zostávajúce zásoby drahých kovov USA. Rozhodol sa pre zatvorenie zlatého okna.
Dolár ostal svetovou rezervnou menou. To znamenalo, že USA bolo teraz doma aj v zahraničí v pozícii, skutočne začat vykorisťovať a využívať D’Estaingovo “prehanané privilégium”. Keď sa pozrieme na posledných 40 rokov, tak to je presne to, čo všetky po sebe idúce vládne kabinety robili.
Počúvame mnoho o “nerovnováhe” v globálnej ekonomike. Jedna z najväčších nerovnováh je, že monetárna jednotka medzinárodného obchodu je vydávaná jediným národom. Zlato dávalo jasný signál nerovnováhy, už takmer pol storočia dozadu. Akokoľvek, Nixon tento signál prehliadol, alebo zámerne ignoroval. Namiesto toho zvalil vinu dolárového trápenia na “medzinárodných menových špekulantov”.
Svojim počinom posunul svet na nový monetárny sytém, ktorý spočíva na “plnej dôvere a kredite”vo vládu Spojených Štátov Amerických – a na ničom inom. Je to asi irónia, že takýto systém založený práve na týchto princípoch bol pretlačený práve človekom, zodpovedným za Watergate. (Watergate-politický škandál úplatkárstva a nečistej hry v súdnictve, kauza viedla k rezignácii Richarda Nixona v roku 1974 – pozn. prekl.)
Zdroj: BullionVault
Facebook komentár