Čo sa zmenilo na švajčiarskom zlatom bankovníctve. Od:“Adrian Ash“

Predstavte si, že by ste mohli niekomu niečo predať tak, aby to zostalo vo vašom vlastníctve, a mohli ste to neskôr použiť pre seba, píše Adrian Ash pre BullionVault.

Mohli by ste to požičiavať  povedzme za úrok, alebo to použiť ako kolaterál pri úvere. Alebo to dokonca predať s cieľom zarobiť, ak sa veci vyvinú dobre. A ak vaša firma úplne zlyhá, majiteľovi tohto aktíva nezostane nič iné ako postaviť sa do rady veriteľov a dúfať, že mu súdy pridelia aspoň niečo z jeho hodnoty.

To je dôvodom toho, prečo veľké banky unikajú od zlata. Švajčiarsky bankoví giganti ako Credit Suisse a UBS menia poplatky na zlatých účtoch pre inštitucionálnych klientov. Cieľom je odradenie ďalších inštitúcií od držby nealokovaného zlata (poznámka: za nealokované zlato je považovaná určitá forma bankového depozita, za alokované zlato autor považuje fyzické zlato, napr. zlaté tehly) . Vyzerá to podobne ako uloženie hotovosti na bežnom účte.   Banka ju dostane k vlastnej dispozícii, a tak túto hodnotu dostane do bankovníctva. Ale v súčasnej dobe už prestáva platiť obchodovanie so zlatom bez toho, aby sa čokoľvek predalo.

A ak na tom nemôžete zarobiť vy, aká je tu nádej pre veľké bankové bonusy v roku 2013?

Možno sa čudujete, ako som sa čudoval aj ja, ale táto správa má niečo dočinenia s kolapsom úrokových sadzieb na zlate…

…ako môžete vidieť, na požičiavaní zlata sa nedalo veľmi zarobiť takmer desať rokov – či už vám patrilo alebo nie. A kolaps úrokových sadzieb na peňažnom trhu zohral tiež svoju úlohu. (Vyššie uvedená tabuľka ukazuje, aké výnosy dosiahne veriteľ za to, že si dlžník vezme zlato k sebe oproti vyplateniu jeho hodnoty v hotovosti, a potom bude tieto peniaze požičiavať namiesto zlata. Toto je len jedna z ďalších zvláštnosti trhu so zlatom). Prepad týchto sadzieb nastal po tom, čo majitelia zlatých baní zastavili požičiavanie a predaj zlata kvôli obavám z poklesu cien, a naopak začali očakávať ceny zlata na vyšších úrovniach. A požičiavanie zlata nebolo nikdy primárnym cieľom veľkých bánk.

Namiesto toho, čo nám povedali naši priatelia zo zlatého bankovníctva  a švajčiarsky skladovatelia fyzického zlata, snažia sa veľké banky získať hromady tohto lesklého kovu aby ho potom mohli prezentovať regulátorom. Aby mohli povedať: „pozrite sa, toto všetko patrí nám a nie klientom“, pred tým než s ním začnú obchodovať – investovať a požičiavať kapitál krytý a ohodnotený týmto zlatom. Alebo aspoň s podstatnou časťou jeho hodnoty.

Predovšetkým vo Švajčiarsku zhromaždili veľké banky zlato od svojich menších konkurentov  – malých súkromných privátnych bánk starajúcich sa o veľmi bohatú klientelu. Nie však na toľko bezpečných, ako by títo klienti čakali. Mohli by v tomto pomôcť veľké banky? Samozrejme, že mohli. Ale iba ak by klientske zlato nepriviedlo ich bankové súvahy do napätia.

Akýkoľvek je pomer alokovaného a nealokovaného zlata, predstavuje to zmätok pre tých klientov malých privátnych bánk, ktorí chcú svoje zlato vlastniť fyzicky. Vzhľadom k tomu, že zlaté tehly sa teraz rozdelili medzi bankové súvahy a účty malých privátnych bánk u nich, konečný zákazník je od nich veľmi ďaleko. Vezmite si bankovú krízu – niežeby sa niečo takéto už stalo, až kým on alebo ona nebudú vystavený jednej, ale voči dvom švajčiarskym inštitúciám.

Ak by teraz táto cestička nealokovaného zlata neexistovala, neexistovala by ani burza BullionVault. Paul Tuistan ju založil v roku 2003 práve kvôli zmätku a rizikám s ktorými sa osobne stretol rok pred tým pri nákupe zlata. Financial Times vysvetľuje pozadie tohto pohybu:

„Pri bežných zlatých nealokovaných účtoch, sa zlato týchto klientov objaví v súvahách bánk. [Ale keď sa zmení legislatíva, budú banky nútené zvýšiť svoje kapitálové rezervy].“

Rovnako ako ku akémukoľvek úveru musia banky – vrátane vkladov domácnosti a podnikateľov – držať hotovosť zodpovedajúcu týmto dlhom, resp. držať v centrálnej banke rezervy.  Takto to bolo do teraz. Ale s novou reguláciu známou ako Bazilej III. prichádzajú od roku 2013 vyššie kapitálové požiadavky, v snahe pokúsiť sa vyhnúť zopakovaniu situácie z roku 2007. Pred tým ponúkanie nealokovaného zlata aspoň pridalo zlatú „hotovosť“ do bankovej súvahy. Ale pri týchto nových nariadeniach a s nimi spojenými nákladmi (pamätajte si, že nepožičané peniaze sú pre banku mŕtvymi peniazmi), sa nealokované zlato stalo pre banky prehrou.

To znamená veľký  posun v zásobách zlata v bankách. A je toho viac, o čom niet pochýb. Švajčiarsky giganti teraz napríklad zvyšujú privátnym bankám poplatky za nealokované zlato o 20%, ale aj tlačové správy, že nealokované zlato by vás nemalo stáť ďalšie poplatky. Prečo by ste mali platiť za niečo, čo nie je vaše? Na druhej strane, podľa správy spoločnosti Dow Jones, banky aktívne znižujú poplatky za uloženie alokovaného – fyzického zlata. Naznačuje to, že sa možno budú snažiť dostať ku klientom privátnych bánk priamo. Alebo majú oveľa väčšiu kapacitu ako hovorili predchádzajúce tlačové správy.

Či tak alebo onak, pri snahe súkromných sporiteľov o úschovu zlata, nie je zvykom vidieť pokles v poplatkoch. Švajčiarske privátne banky ročne svojím klientom účtujú 1% a viac, pričom nie je pravdepodobné, že sa jedna stotina poklesu ich nákladov prejaví v ich cenníkoch. (BullionVault je celosvetovo najlacnejší, keď pre nebankových špecialistov ponúka skladovacie miesta v Zürichu, New Yorku alebo Londýne za 0,12% ročne.)

Takže nateraz predstavuje táto zmena ďalšie kľúčové fázy ohľadom zlata a bankovníctva. Jedni sa snažia o dlhodobú návratnosť z vlastníctva tohto hlavného aktíva. Druhí sa snažia zlízať smotanu, ktorá je tak dobre zaplatená.

Ďalší ČLÁNOK od Nás: Čo je za prechodom klientov švajčiarskej banky od nealokovaných k „alokovaným“ zlatým účtom?

Preložil: Radoslav Lenárt

Zdroj: BullionVault