Buďte opatrní: Rusko je opäť na Blízkom Východe na dlhý čas

Rusko je späť. Prezident Vladimír Putin chce, aby svet uznal, že Rusko zostáva svetovou mocnosťou. Svoje stanovisko dáva najavo v Sýrii.

Sovietsky Zväz získal prístav Tardus Naval v Sýrii v roku 1971 bez akéhokoľvek praktického využitia tohto prístavu. Keďže ich lode boli vítané v Alžírsku, na Kube alebo vo Vietname, Tardus bol príliš bezvýznamný na jeho rozvoj. Po páde Sovietske Zväzu, Rusku chýbali zdroje pre túto základňu a akýkoľvek dôvod doň investovať.

Ruský návrat na stredný východ viedol najprv tam, kde mal Sovietskz Zväz najbližšie väzby. Líbiya bola hlavným nákupcom zbraní a množstvo vojenských dôstojníkov študovalo v Sovietskom Zväze. Rusko už nebolo svetovou mocnosťou, no mohlo byť Líbyjcami použité ako proti sila na zablokovanie dominancie Spojených Štátov a Európanov.

Keď Kaddáfi padol, Tardus bola jediná Ruská prítomnosť v regióne. To a objavenie veľkých ložísk plynu pri pobreží, zmenilo tento bezvýznamný prístav na strategickú nevyhnutnosť.

Predtým, na zasadnutí OSN, si Rusko neuvedomilo, že Rezolúcia Bezpečnostnej Rady z roku 1973, ktorá mala zaviesť novú politiku „zodpovednosť za ochranu,“ maskovala skrytú agendu. Malo dôjsť k zmene z bezletovej zóny na palebnú zónu pre NATO. Tento strategický omyl nevetovania rezolúcie viedol k pádu Kaddáfiho režimu a stál Rusko stavebné zmluvy a investície do Líbiyského plynu a ropy o hodnote 10 miliárd dolárov.

To bol ďalší v sérii ponižujúcich porážok a niečo, čoho opakovanie Putin nedopustí, kým bude prezident. Od jeho pôsobenia ako dôstojník KGB, Sovietske impérium stratilo polovicu obyvateľstva, štrvtinu rozlohy a väčšinu svojho globálneho vplyvu. Putin opísal pád Sovietskeho Zväzu ako „geopolitickú katastrofu.“

Napriek všetkému tlaku z Washington-u a odinakiaľ presvedčiť Bashar Al-Assad-a o vzdaní sa moci, Putin zostáva verný izolovanému režimu. Kalkuluje s tým, že Rusko si môže dovoliť stratiť aj to málo prestíže medzi Arabmi a získať významné politické a ekonomické výhody v južnej Európe a východnom Stredomorí.

Čo Rusko stratilo skrz alianciu proti-Al-Assad-ovi bola možnosť kontrolovať celoeurópsky trh so zemným plynom a možnosti formovania udalostí na kontinente. V júly 2011, Irán, Iraq a Sýria súhlasili s vybudovaním plynovodu z plynových polí v južnom Fars-e v Iráne do Libanonu a cez Stredomorie do Európy. Plynovod, ktorý by riadil Gazprom, by dopravil 110 miliónov kubických metrov plynu. Štvrtinu plynu by spotrebovali tranzitné krajiny, ponechajúc okolo sedemdesiat miliónov kubíkov na predaj do Európy.

Násilie v Iraqu a Sýrska občianska vojna ukončili akékoľvek nádeje o postavení plynovodu, no nie všetko je stratené. Jedna možnosť je stiahnutie Al-Assada do tradičnej pobrežnej enklávy Alawite pre začatie rozdelenia Sýrie na tri alebo viac samostatných zón – Alawitská, Kurdská a Sunnská. Al-Assad-ov starý otec v roku 1936 požiadal Francúzskych správcov Sýrie o vytvorenie samostatného Alawitského teritória, aby sa zabránilo práve takémuto typu etnického násilia.

Čo Francúzi neboli ochotný urobiť, to môžu okolnosti prinútiť akceptovať vnuka ako jeho jedinú možnosť prežiť. Jeho stotisícová, ťažko ozbrojená armáda by bola schopná ubrániť enklávu.

Štyri alebo päť miliónov Alawitov, Kresťanov a Drúzov by malo poľnohospodársku pôdu, vodu, prístav a medzinárodné letisko. Veľmi dôležité je, že by mali stále nerozvinuté pobrežné polia zemného plynu, ktoré sa tiahnu od Izraela, Libanonu a Cypru. Alawitská republika by mohla byť energeticky nezávislá a dokonca exportovať. Samozrejme, že Ruský Gazprom, v ktorom má Putin významný podiel, by získal privilegovanú pozíciu pri rozvoji týchto zásob.

Pri poslednej snahe priviesť skoro dva roky trvajúcu občiansku vojnu ku koncu, ruský minister zahraničných vecí Sergei Lavrov koncom decembra naliehal na Bashar Al-Assad-a, aby začal diskutovať so Sýrskou opozíciou v súlade s dohodou o ukonční bojov z 30. Júna zo Ženevy. Rusi taktiež ponúkli pozvanie hlave sýrskej opozičnej strany Národná Koalícia, Ahmed-ovi Moaz al-Khatib-ovi. Národná Koalícia odmieta vyjednávať s Al-Assad-om a Al-Assad sa moci dobrovoľne nevzdá.

Pritvrdená pozícia oboch strán nedáva veľké  nádeje na dohodu. Minister zahraničných vecí Sergei Lavrov sa jasne vyjadril, že iba pri dosiahnutí dohody medzi Sýrčanmi bude Rusko akceptovať odvolanie Al-Assad-a. Nevidia dohodu cez bojové víťazstvá, takže ostáva iba rozdelenie, ktoré umožní ukončiť občiansku vojnu, keďže všetky strany budú vyčerpané.

Rusi sú ustarostení pozorovaním rastúceho trendu medzi západnými mocnosťami odstraňovať vlády v suverénnych krajinách, s ktorými nesúhlasia a programom na izoláciu Ruska. Videli Americké angažovanie sa na Ukrajine a v Gruzínsku. Odtrhnutie Kosova od Srbska nastalo napriek námietkam Ruska. Rožšírenie NATO o Pobaltské štáty prebehlo po prísľube o nerozširovaní organizácie po ruské hranice.

Opäť, Rusko vidí Washington-skú ruku v Sýrii v konflikte s Iránom. Spojené štáty organizujú vojenské operácie v Sýrii spolu s Tureckom, Katarom a Saudskou Arábiou v kontrolnom centre v meste Adana, asi 60 míľ od Sýrskej hranice, ktoré je taktiež domovom pre Americkú leteckú základňu v Incirlik. Program prezidenta Obamu, v ktorom CIA získava a posiela ťažké zbrane zo zariadenia v Benghazi do Turecka a následne do Sýrie, je nová výzva, ktorú Putin nemože nechaž nezodpovedanú. Bolo to zapletenie ambasádora Chris-a Stevens-a do obchodu so zbraňami, ktoré mohlo prispieť k jeho vražde. Rusi neváhajú pripomínať Američanom a Európanom, že obchod s moslimskými extrémistami je veľmi nebezpečná hra.

Rusi podporujú svoje odhodlanie zabrániť  ďalšej zmene režimu umiestňovaním a osadzovaním pokročilého systému vzdušnej obrany, z čoho sa stáva stredovýchodné kasíno. Putin stavia na to, že NATO nebude riskovať výdavky spojené so zahájením vzdušnej operácie v Sýrii, podobnej ako v Líbyi. Pre prípad, že by bolo Ruské odhodlanie vnímané ľahostajne a Putinove kroky vnímané ako bluf, balistické rakety Iskander boli umisetnené pozdĺž Jordánskych a Tureckých hraníc. Sú namierené na základňu v Jordánsku, riadenú Spojenými Štátmi na výcvik rebelov a na stanovisko striel Patriot a iné vojenské zariadenia v Turecku.

Putin si je istý, že práve on drží v rukách tromfy v tejto hre pokru s vysokými stávkami. Pobrežné námorné komando, prítomnosť ruských vzdušných síl, elektronické spravodajské centrum v meste Latakia a prístavné zariadenia  v Tardus-e budú garantovať nezávislosť enklávy. Ako zásobovateľ šesťdesiatich percent zemného plynu v Turecku má Moskva vplyv, ktorý Ankara nebude schopná ignorovať. Ankara dobre vie, že plyn je jedným z Putinových diplomatických zbraní.

Až Turci a Američania zistia, že existuje len malá šanca na odstránenie Al-Assad-a, nebudú mať na výber nič iné, než s ním uzatvoriť dohodu a to bude zahŕňať Rusko ako ochrancu a sprostredkovateľa. To by oživilo Ruské postavenie ako Stredomorská mocnosť a Putin by mohol sebavedome vyhlásiť „Rusko je späť.“ Potom sa Rusi môžu sústrediť na ich pravé záujmy v regióne.

A aké sú pravé záujemy Ruska? Samozrejme, že to je ropa a plyn a moc, ktorú im ich kontrola môže priniesť. 

Preložil: Lukáš Jevčík

Zdroj: OilPrice