Bankový systém čelí vážnej hrozbe – a nie je to bitcoin

Diania v Európe vyžaduje aby banky úplne vrátili vklady.

Vianoce nepriniesli veľmi veľa radosti svetovým bankárom, ktorý dostávajú jeden kopanec za druhým od roku 2008 kedy vypukla finančná kríza.

Najnovšie sa Švajčiarsko podujalo usporiadať referendum o prísnom návrhu, ktorý by zbavil komerčné banky možnosti vytvárať si bankové peniaze a tak ich pripravil o podstatnú časť ich schopností vykonávať zárobkovú činnosť. Ak by sa vo svete švajčiarsky návrh ujal, mohlo by to zničiť podstatné podnikateľské predpoklady zakotvené v modeloch bankového systému už viac ako tri storočia.

Súvisiace: Štátny dlh sveta o objeme $ 60 biliónov v jednom obrázku

Od Babylonu k centrálnej banke

Úplne prvé banky, o ktorých existencii vieme, vznikli v starovekom Babylóne a boli to vlastne chrámy, ktoré slúžili ako úschovne, kde si ľudia mohli uschovať svoje bohatstvo. Až neskôr si strážcovia odložených pokladov začali uvedomovať ako by mohli nahromadené bohatstvo spravovať a tak banky začali požičiavať kapitál. Dlžníci platili úroky podľa toho, čo si požičali a zisk si napokon našiel cestu späť k veriteľovi, hneď potom, čo si banky vybrali svoj podiel. Banky sa stali dôveryhodnými sprostredkovateľmi, ktorý spájali veriteľov a dlžníkov a zaisťovali aby ani jedna strana nebola podvedená. Papierové peniaze sa objavili až potom, čo ľudia zistili, že na kúpu vecí by bolo jednoduchšie použiť depozitný lístok zo svojej banky než sa potulovať so zlatom vo vreckách.

Ďalší rozvoj nastal v čase, keď sa bankári zamysleli nad tým, že vkladatelia si skoro nikdy nevyberú svoje peniaze naraz, a preto môžu banky požičiavať väčší kapitál než ako bol vložený. Toto umožnilo bankám vytvárať bankové peniaze v tom zmysle, že bankári môžu poskytovať pôžičky, ktoré nemusia mať nutne v rezerve peniaze v hotovosti. Tvorba výnosov týmto spôsobom sa osvedčila ako výnosná ale banky to zároveň uviedlo do konfliktu s panovníkmi, ktorý mali na starosti štátne peňažné prostriedky a všetky zisky, ktoré z nich plynuli. V Anglicku, kde je finančný systém v kažedom smere predchodcom dnešného globálneho systému, sa tento boj odohrával medzi bankármi a panovníkmi v 16. a 17. storočí.

Spôsob, akým vykoreniť nestabilitu spočívajúcu v systéme, je žiadať aby banky zabezpečili svoje pôžičky stopercentnými rezervami.

Napokon v roku 1666 Karol II., vediac kde sa končí jeho moc aj vďaka poprave vlastného otca o sedemnásť rokov skôr, zveril peniaze štátu do súkromných rúk. Privatizácia procesu tvorby peňazí viedla k zavedieniu systému, aký poznáme dnes, v ktorom pôžičky od súkromných alebo aj komerčných bánk zodpovedajú 97% všetkých peňazí, ktoré kolujú v súčasných globálnych hospodárskych systémoch. O 28 rokov neskôr, po reforme Karola II., skupinka odvážnych podnikateľov ponúkla vláde lacnejšie pôžičky výmenou za privilégia ako napríklad monopol na vydávanie hotovostných peňazí. Takto vznikla Anglická banka.

Výhody nového systému boli hneď zjavné. Úrokové sadzby na štátne pôžičky klesli z 10% – 14% v devedesiatych rokoch sedemnásteho storočia na 5% – 6% na začiatku roka 1700. To poskytlo Británii veľké množstvo priestoru keď prišlo na vojenské výdavky, ktoré hneď aj použila. Avšak privatizácia tvorby peňazí priniesla aj nevýhody, najmä cyklus rozmachov a bankrotov. Prenechanie právomoci bankám, aby mohli rozhodovať o peňažných pôžičkách a zároveň aj uskutočňovať svoje zámery, vyústilo do extrémov. Bankéri, v dobe keď všetko šlo ako po masle, vytvárali špekulačné bubliny vďaka obrovskému množstvu úverov a peňazí a neskôr, v čase vzniku špekulačných bublín, odmietali poskytovať pôžičky a tak v istom slova zmysle ničili peniaze.

Toto všetko viedlo ku kríze likvidity spolu s Tichomorskou bublinou, ktorá vznikla roku 1720 a poskytla prvé svedectvo o funkčnosti tejto mašinérie. Fakt, že banky požiačiavali viac ako mali v rezerve, ich vystavoval masovému výberu bankových vkladov vždy keď im verejnosť prestala dôverovať. Pomer rezerv, ktoré by si mali banky udržať, tvorí len zlomok ich pôžičiek. Rezervy pozostávajú z bezpečných aktív ako sú napríklad vládne dlhy alebo peniaze centrálnej banky a pomáhajú znižovať riziko na minimum. Základným znakom takzvaného bankovníctva čiastočných rezerv je, že riziku masového výberu vkladov z bánk sa v konečnom dôsledku nedá vyhnúť.

Británia spolu s ostatnými krajinami, ktoré si tiež osvojili tento systém, si už zvykli na pravidelný nárasť a pokles peňažnej zásoby a na následné výkyvy v národnom hospodárstve. Našli sa aj riešenia brániace tomuto kolobehu za pomoci Anglickej banky, ktorá sa postupne prepracovala až k stabilnej jednotke, ktorou je dodnes. Počas krízy mala Anglická banka znížiť úrokové sadzby a zaplaviť trh peňažnými prostriedkami a takisto sa zaručiť za solventné ale nie likvidné banky za účelom fungovania systému a prečkania najhorších výkyvov v peňažnej zásobe.

Súvisiace: Prečo je zlatý štandard nevyhnutný?

Po rozšírení britského a následnej aj amerického vplyvu aj v bankovej sfére, sa kapitál vo svete pohyboval ešte voľnejšie a domáce vklady sa používali na financovanie medzinárodných projektov. Systém sa zrútil do priepasti keď prvá svetová vojna spôsobila obrovskú ekonomickú nerovnováhu medzi Európou a Spojenými štátmi.

V dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa Federálny rezervný systém pokúsil obnoviť predvojnovú menovú rovnováhu umelým znižovaním úrokových sadzieb. Tento krok však prispel k prílevu špekulatívneho kapitálu zo Spojených štátov najmä do Nemecka. Nakoniec aj táto bublina praskla a zapríčinila dramatický nedostatok likvidity počas Veľkej hospodárskej krízy a urýchlila vypnuknutie druhej svetovej vojny. Predchádzajúca skúsenosť prispela k aspoň čiastočnému obmedzeniu bánk zúčasťovať sa špekulatívnych investícii prostredníctvom Glass-Steagallovho zákona, ktorý bol prijatý v Spojených štátoch začiatkom tridsiatych rokov.

Čas si nájde spôsob ako obmedziť zavedené opatrenia a banky predsa len pustupne prekonali všetky prekážky a znovu nastal celosvetovo voľný pohyb kapitálu. Čoraz viac krajín si zvykalo na vznik a zánik tzv. bublín ako aj rôznych kríz, hoci tieto krízy vznikali zvyčajne iba v určitých regiónoch (napríklad Latinská Amerika, Ázia alebo Škandinávia).

Keď v roku 2008 znovu vypukla svetová finančná kríza líšila sa od tej z roku 1929 v tom zmysle, že tu nebola žiadna svetová vojna, ktorá by niesla vinu za ekonomickú nerovnováhu. Táto kríza sprevádzala banky dlhšiu dobu, a banky sa všemožne pokúšali vyriešiť ju po svojom. Napriek tomu to vlastne bola obdoba bežnej krízy, ktorá tkvela v systéme. Začali sa objavovať názory, že v skutočnosti sú to banky a nimi vytvorený systém čo potrebuje zmenu. O osem rokov neskôr sa konečne kúsok po kúsku podarilo uskutočniť zmeny v bankovom sektore. 

Smerovanie v Európe bude vyžadovať od bánk úplné krytie vkladov.

Radikálna reforma

Vo svetle nedávnych udalostí vošiel do platnosti nápad zbaviť banky ich schopnosti tvoby peňazí (v skutočnosti sa tento nápad objavil už okolo roku 1930). Navrhovatelia tejto myšlienky zastávajú názor, že jediný spôsob akým možno vykoreniť nestálosť systému je vyžadovať od bánk aby zaviedli stopercentné rezervné krytie. V zásade by to mal byť krok späť a banky by mali znova fungovať ako skôr ako sprostredkovatelia než tvorcovia kapitálu.

V novom zreformovanom systéme by mala byť tvorba nových peňazí privilégiom iba  centrálnych bánk a štátov. Teoreticky by sa štátne inštitúcie nemali zameriavať len na tvorbu krátkodobého profitu ale mali by podporovať rast peňažnej zásoby s pevnou sadzbou a odstrániť veľké cyklické výkyvy vo finančných kruhoch. (Jedna z výziev bude prekonať politické pokusy prevziať peňažnú zásobu s krátkodobými ziskami).

Pre banky nie je táto perspektíva nič viac ako nočná mora na vrchole celého ich trápenia.

Zástancovia návrhu však poukazujú na niekoľko výhod ako napríklad odstránenie masových výberov vkladov alebo to, že výnosy z tvorby peňazí pôjdu rovno štátu a daňovým poplatníkom a nie bankovej elite, vládny dlh sa stane vecou minulosti a súkromný dlh sa bude takisto zmenšovať. (V skutočnosti prevaha dlhu v dnešnom svete je čiastočne výsledkom toho, že sa dlh pri procese tvorby peňazí vyžaduje.)

Na druhej strane to bude zahŕňať aj riziká a najväčšie z nich je strach z neznámeho. Hoci ekonomická nestabilita počas uplynulých tristo rokov vyplynula hlavne zo systému čiastočných rezerv je otázkou či bola zodpovedná aj za krkolomný rast počas rovnakého obdobia. Okrem toho prechod z jedného systému do druhého je extrémne zložitý a od centrálnej banky vyžaduje tlač peňazí a odkúpenie dlhov. Toto by mohol byť návod na zvládnutie ťažkej situácie počas obdobia zlého hospodárania. Popravde by ďalšia finančná kríza mohla nastať ešte predtým, ako sa nová zmena stihne globálne zaviesť.

Súvisiace: Bankári ako Amschel Bauer Rothschild a J.P.Morgan vs. FED a tlačenie peňazí

Ale teoretické výhody sú skvelé a nápad nabral rýchly spád. V roku 2012 Medzinárodný menový fond uverejnil vážne dôvody na zavedenie navrhovaného systému a v roku 2015 si islandská vláda vyžiadala posudok na zavedenie potrebných zmien. Vo Švajčiarsku sa zo zákona najprv musí získať stotisíc podpisov aby sa mohlo uskutočniť referendum, ktoré by krajinu zaradilo medzi prvých odvážlicov, ktorý uskutočnia tento experiment.

Prekvapivo, obrat sa očakáva na oboch frontoch: Island sa nedávno prejavil ako dobrodružný hráč na svetovej ekonomickej scéne, zatiaľ čo Švajčiarsko prestalo byť jednou z najviac konzervatívnych krajín sveta. Berúc do úvahy všetky riziká, prijatie návrhu v menších krajinách ako je Island alebo Švajčiarsko poslúži ako test  z hľadiska funkčnosti. Ukáže to cenu prípadného neúspechu a pomôže zaviesť najlepší možný spôsob prijatia potrebných zmien aby reformy fungovali.

Pre banky tento návrh predstavuje ten najhorší možný scenár aký môže nastať. Zahŕňa nielen zvyšovanie kontroly, ale aj hrozby zo strany nových technológií, ktoré by mohli podkopať základný model vo forme Bitcoinu – novej elektronickej meny, ktorá vznikla hneď po vypuknutí finančnej krízy. Zatiaľ čo si Bitcoin za posledných osem rokov od svojho vzniku pretrpel svoje vlastné ekonomické výkyvy, Blockchain technológia, ktorá podporuje Bitcoin má svoj historický potenciál.

Projektanti vytvorili elektronický systém, kde obaja účastníci obchodu môžu jednať bez sprostredkovateľa, aj keď hrozí riziko pre platiteľa pretože stornovanie transakcií je o niečo zložitejšie ako pri bežných bankových obchodoch.

Svetové banky preto musia čeliť jednak možnosti straty privilégii na tvorbu peňazí a jednak aj potenciálnym uchvatiteľom, ktorý ohrozujú ich zavedenú pozíciu sprostredkovateľa, cez ktorého musí kapitál prejsť. A keďže sa rok 2015 preklopil do ďalšieho roka, je o to zložitejšie myslieť na časy vzdialené tristo rokov dozadu keď pozícia bánk bola v spoločnosti oveľa viac ohrozená.

Preložila: Katarína Macejková

Zdroj: MarketWatch, The Wall Street Journal