Zatmenie Eura Od “Adrian Ash”

Nemeckí „škúľaví“ investori do zlata jednoducho preukazali viac predstavivosti ako novinári, politici, či ekonómovia...

PENIAZE su vždy a všade politický fenomén, nikde zretelnejším ako v Nemecku.

Prvý Hitlerov pokus o prevrat, Mníchovský pivný puč, sa uskutočnil v roku 1923 počas ľudových nepokojov kvôli Weimarskej inflácii. Jeho tisícročná Ríša (trvala sotva desaťročie) potom priniesla nové monetárne nočné mory a to nie len „Táborové peniaze“ (Lagergeld), kupóny ktoré boli vydávané väzňom v koncentračných táboroch.

Uprostred strachu z čerstvej hyperinflácie a cigaretovo-barterovej ekonomiky v polovici roku 1948 začala Studená vojna keď Ludwig Erhard, neskôr Riaditeľ ekonomiky pre okupované zóny, v jednu nedeľu vypustil Nemeckú marku, čo znemožnilo Spojencov (ktorých predstavitelia si, samozrejme, užívali deň doma) a tak rozzurilo Sovietov, že zablokovali Západný Berlín. Dokonca aj dnes sa starší politici Bundestagu hádaju o tom aký veľký rozdiel bol medzi Európskou menovou úniou a Francuzskými podmienkami pre prijatie zjednotenia Východného a Západného Nemecka v roku 1989.

Teraz, na konci roka 2010, by možný rozpad Eurozóny „vrátil Európu o 50 rokov späť,“ ako povedal ekonomický historik Barry Eichengreen pre Frankfurtské noviny FAZ.

„Nemôžem uveriť tomu, že sa to stane. Je to nepredstaviteľné.“ tvrdí Eichengreen. Ale to len ukazuje nedostatok jeho predstavivosti. Ako aj množstva Euroúradníkov. Nemecké domácnosti, naopak, poznajú svoju históriu.

Nemecká verejnosť  si už dlho myslí, že projekt Euro sa môže rozpadnúť, dokonca stále drží hotovosť okolo 13 miliárd Nemeckých mariek, čo je skoro 1% zo všetkých bankoviek a mincí v obehu v Eurozóne, ktorá sa skladá zo 16 krajín, a to napriek tomu, že si ich mohla hocikedy v uplynulom desaťročí vymeniť za plnohodnotné Euro. 

Viac vraví, opäť, dopyt po investovaní do zlata, ktorý jednoznačne odmieta politiku centrálnej banky a pokračuje blízko rekordnej úrovne, ako ukazuje táto tabuľka od Wolfganga Wrzesniok-Rossbacha zo skupiny Heraeus. 

Ako môžete vidieť, Nemecko (zelená) bolo a je číslo jedna na trhu so zlatými prútmi medzi rozvinutými krajinami. (Švajčiarska vlajka taktiež ukazuje aký veľký, ale neznámy kus Švajčiarského dopytu po zlatých prútoch v skutočnosti pochádza z Nemecka, ktorého sporitelia chcú držať kov mimo Eurozóny – čo môžu s veľmi nízkymi nákladmi, napríklad, pomocou gold.bullionvault.de.)

V diskusiách na HartGeld.com finančný denník FAZ píše, že nemecké konšpiračné teórie sa chronicky online prehrievajú, hlavne kvoli tomu, že stále predpovedajú Euru apokalypsu. Ale tohtotyždňové rekordy ceny zlata v Eurách na niečo poukazujú a my si myslíme, že poukazujú na niečo strašné, na väčšinu nariadení o nekrytých menách.

Minimálne strojnásobenie ceny zlata od pomerne dlho stabilnej nemeckej ceny okolo 10000 Eur za KG (alebo radšej 20000 Mariek) priťahuje na „Pakt stability“ znova pozornosť. A nemusíte byť ani Jude Wanniski alebo Alan Greenspan aby ste sa zaujímali o to, či cena zlata, ktoré slúžilo ako platidlo 5000 rokov, môže niesť informácie o hodnote toho, čo Európania nazývaju platidlom posledné desaťročie.

Takže od začiatku, v skutočnosti, „duch Marky“ (ako to Robert Mundell, víťaz Nobelovej ceny, ekonóm, „otec Eura“, nazval) sleduje presné pravidla Eura – naučené a aplikované počas 50 rokov Germánskeho vedného odboru – tlačenie navyše pri každej príležitosti.

Vlastný cieľ Európskej Centrálnej Banky, rast zásob peňazí, bol prvýkrát znížený na „referenčnú hodnotu“ a potom aj tak ignorovaný. Nastavený na 4,5% za rok prekračoval 12% na vrchole bankovej bubliny v rokoch 2006-7.

Okrem Luxemburska všetky členské štáty Eurozóny – vrátane Nemecka – porušili výšku vládneho deficitu a strop dlhu, čo viedlo Brussel k zavedeniu „osobitných opatrení“, ktoré sa potom tiež nesplnili.

Priame zamedzenie financovania vládnych deficitov zakladajúcou zmluvou – ECB prvýkrát zabránila krachu komerčných bánk požičaním im oproti vládnym obligaciám ponúkaným ako zaručené a potom porušila spomínané zamedzenie súhlasom, že kúpi a bude držať vládne obligácie bez výhrady – čím slabšie, tým lepšie.

Peňažný systém sa môže zrútiť a aj to urobí a väzby cezhraničného obchodu nemôže garantovať menová dohoda, ktorá je 15 zo 16 členov porušovaná. Žiadne dve krajiny majúce McDonald spolu nikdy nešli do vojny až do roku 1991, kedy sa to stalo na Balkáne. A ak bude posledný „Euro zákon“ nedodržaný, prečo by samotná legálna „nemožnosť“ vystúpenia z Únie mala byť?

Pravdepodobný chaos v nasledovaní, samozrejme, sústreďuje mysle technokratov ako nikdy predtým. Varovanie Barryho Eichengreena – obrovské a zničujúce poplatky za transfer, únik kapitálu zo slabších štátov tlačí každú novú nemeckú menu nahor a tým znevýhodňuje export – to zapríčiňuje závažný fakt, niečo čo Euru vždy chýba:

Jedna suverénna vláda, jedna mena.

Do pekla, Aristoteles a Platón vedeli, že peniaze určuje panovník, tak ako peňažný historik Alexander Del Mar o 24 storočí neskôr. Ale rútiť sa do federalizácie za pochodu – „posledný boj“ paródia od HartGeld.com zo štvrtka s fotkou Hitlera na prehliadke jeho jednotiek, zostavených prevažne z násťročných, v Berlíne v máji 1945… a byť vyzývaní „škúľavými“ skeptikmi ako Angličan Nigel Farage (v Londýne zvykol pracovať ako obchodník s kovmi) – snažiť sa vytvoriť panovníka k predstave o peniazoch, nepoznačiť druhého prvým. Cieľom je superštát ochotný, horlivý a schopný vytlačiť Európu z jej dlhov.

Čo nás privádza, samozrejme, späť k Weimaru.

Zdroj: Bullionvault