Ben Bernanke: “Zlatý štandard – koreň všetkého zla v americkej ekonomike” Od: “Axel Merk”

Šéf FED-u, Ben Bernanke, v sérii svojich nových prednášok venoval veľký priestor horlivej diskusií na tému “problémov so zlatým štandardom”. Pre centrálnu banku možno zlatý štandard smelo označiť za jej „konkurenciu“, nakoľko jej vplyv by sa v takomto systéme veľmi výrazne zmenšil. Ako argumentuje Bernanke, FED je riešením problému zlatého štandardu. S týmto tvrdením nemožno inak ako nesúhlasiť – FED by sa mal zamerať na iný problém.

Kľúčovými úlohami FEDu je cenová a finančná stabilita. V kontexte druhej úlohy, FED bol zriadený s cieľom znižiť riziko finančnej paniky. Ako vraví Bernanke: „Finančná panika je možná v situácii, kde dlhodobé nelikvidné aktíva sú financované krátkodobými, likvidnými pasívami; kde krátkodobí veritelia alebo depozitári môžu stratiť dôveru v inštitúcie, ktoré financujú, alebo sa začať obávať, že dôveru stratia ostatní. “

Hlavným vinníkom prejavov takejto paniky je podľa Barnankeho zlatý štandard. V tomto presvedčení nie je sám – áno, šíri ho budúcim generáciam ekonómov na svojich prednáškach na George Washington Univerzity – tu si dovoľujeme zdvihnúť nesúhlasný a varovný prst!

Banky – podľa definície – majú nesúlad v splatnosti, teda poskytovať dlhodobé pôžičky a prijímať krátkodobé vklady. Takto sú náchylné k finančným panikám, ako ich opisuje Bernanke. Na zmiernenie rizika finančnej paniky robia to, čo aj FED, teda sú veriteľmi poslednej inštancie. Alternatívne sa môžu zamerať na koreň problému a to “štrukturálne problémy bankovníctva“. Nasledujúc ale príklad FEDu, vytvára sa problém morálneho hazardu – stimuly pre finančné inštitúcie na zvýšenie špekulácií, aby sa tak stali too-big-to-fail(TBTF), teda príliž veľké na krach. FED rieši paniku zdvojnásobením  likvidity, čo má prirodzene za následok len ďalšie prehlbovanie budúcich paník. Po ďalšej z radu kríz sa opäť predstavia nové pravidlá na regulovanie bánk. Výsledkom bude nie-bezpečnejší finančný systém, ktorý zvýši bariéry vstupu na bankový trh, aby tak len posilnil pozície existujúcich TBTF bánk. V kontexte všemožných vládnych garancií a TBTF obavov budú banky regulované z cieľom pridelenia role akýchsi nástrojov verejného blaha. V konečnom dôsledku by sa tak finančný systém stabilizoval, aj keď za cenu priduseného hospodárskeho rastu. Finančné inštutúcie, nech máme o ich správe akokoľvek zmiešané pocity, sú vitálnym prvkom finančného ekonomického rastu, nakoľko podporujú podnikateľské riskovanie a investovanie.

Problémom všetkých finančných paník nie je zlatý  štandard – v opačnom prípade by sa panika z roku 2008 nestala. Problémom finančných paník je, ešte raz, že „dlhodobé nelikvidné aktíva sú kryté krátkodobými likvidnými pasívami.” V Bernankeho definícií však chýba kľúčový atribút, špekulácia. Nesúlad splatnosti bez špekulácie môže priviesť veriteľa ku krachu, avšak, v našej interpretácií, nezodpovedá definící paniky, ak sa to dotkne len obmedzeného počtu depozitárov. “Panika” a “nákaza” sa môžu vyskytnúť len ak do kontextu pridáme špekuláciu. Tá vytvára nepomerné množstvo veriteľov(vrátane spotrebiteľov s hotovostnými vkladmi).

Existuje lepší spôsob. Aby bolo možné sa vyhnúť situácií, v ktorej finančné inštitúcie stelesňujú inkubátory “paniky”, je potrebné reguláciu adresovať na jadro problému. Bernanke by mal upustiť od predstavy, že zlato je koreňom všetkého zla v americkej ekonomike, len aby obhájil odôvodnenie tlačiť peniaze. Za prvé, zlyhanie musí byť prípustnou možnosťou; jednotlivci a podniky musia mať možnosť robiť chyby a znášať následky. Úlohu regulácie, podľa nášho názoru, je vyhnúť sa situácií, v ktorej chyba jedného potopí celý systém.

Najľahším spôsobom ako dosiahnuť stabilnejśí finančný systém je zmierniť stimuly pre špekulácie. Priamočiarou metódou je tzv. Mark-to-market účtovníctvo a podmienka záruk na špekulatívne transakcie. Finančný sektor lobbuje proti takýmto opatreniam. Argumentom je fakt, že držanie pozície do splatnosti činí mark-to-market účtovníctvo zbytočným. Predstavme si nasledujúci príklad, ktorý túto implikáciu ilustruje: povedzme, že špekulant pred finančnou krízou uzavrel špekulatívnu stávku na ceny ropy – v tom čase obchodovanej na 80 USD za barrel, ktorá klesla na 40 USD za barrel. V podľa bánk „ideálnom svete“ by špekulátor nemusel prikladať zaistenie a bolo by mu dané za pravdu, ak by sa cena ropy po finančnej kríze na krátko znížila na 40 USD za barrel. V skutočnosti však so zvýšením cien ropy až na 140 USD za barrel pred ich znížením by bežní špekulant bol nútený priložiť ešte vyššie zaistenie; pravdepodobne by jeho brokerská firma uzavrela pozíciu, keďźe by týmto pádom špekulátorovi došli peniaze. Špekulátor stratil peniaze pretože nebol schopný uradiť tzv. Margin call, alebo dodatočnú úhradu; čo je však dôležité, systému by sa to nedotklo. Špekulátor by sa mohol sťažovať, že nakoniec cena aj tak spadla až na 40 USD za barrel, ale takéto nariekanie by bolo márne pretože pravidiel by si bol vedomý už pred tým. Tým pádomm by šiel no nižšej, alebo žiadnej špekulácie. Prístup bánk je v skutočnosti až kontrastne protichodný, keďže je priamo inkubátorom paník. V tomto príklade regulácia obchodu existuje. Ale aj v bez regulácie obchodu alebo ľahko ocenených akcií sa možno dopracovať k podobným konceptom.

Ďalším spôsobom ako spôsobiť, že finančné spoločnosti budú náchylné k panike, je žiadať od nich emitovanie rozloženého podriadeného dlhu. Namiesto opierania sa o krátkodobé financovanie(maloobchodné vklady alebo medzibankové trhy financovania), banky by mali mať povinnosť rozložiť splatnost zdrojov svojho financovania na niekoľko rokov. Napríklad, podmienka raz ročne refinancovanť 10% úverového portfólia, by sa v časoch finančných turbulencií mohla zdať nesplniteľná. Banke by malo byť umožnené v priebehu 1 roka znížiť svoje úverové portfolio o 10% a to usporiadane a bez rizika ohrozenia existencia spoločnosti, alebo šírenia tohto rizika finančným systémom. Poznamenávame, že toto je trhový mechanizmus kontroly finančného systému.

Tieto koncepty znižujú objem špekulácií  v systéme. A to je hlavnou pointou, keďže špekulácia je matkou všetkých paník. Vyššie uvedené koncepty samozrejme nevyriešia všetky výzvy v bankovníctve, ale viniť “problém zlatého štandardu” za finančné paniky je, podľa našej analýzy, detinské.

Moderné centrálne bankovníctvo nie je odpoveďou na zmiernenie rizík finančnej paniky, pretože cena za jeho opatrenia je nevyčísliteľná. Výsledkom tlmenia každej ďalšej paniky zvyšovaním “likvidity”, je vážne ohrozenie vlád v prípade, že prepukne ďalšia kríza.

Okrem toho centrálne banky odviedly diletantskú prácu v prípade stabilizácie miery inflácie. Podľa centrálneho bankovníctva ročná miera rastu inflácie 2% reprezentuje stabilné cenové prostredie. Avšak pri tejto hodnote sa kúpna sila 100 USD počas 30 rokov zcvrkne na 55 USD. A nie je nič viac než krutá daň. Naviac, krajiny s FIAT menami vo všeobecnosti nie sú schopné dlhodobo stabilizovať mieru inflácie pod úroveň 2%.

Bernanke varuje pred defláciou. Pre sporiteľa je deflácia dar. Nie však pre dlžníka. Vo svete poháňanom dlhom deflácie škrtí ekonomiku. Vlády nemajú defláciu v obľube, pretože to znižuje dane z príjmu a dane z kapitálových výnosov. Vo svete deflácie by sa vlády museli vo väčšej miere spoliehať na dane z obratu(alebo DPH); postupne znižované výnosy v prostredí deflácie by nebolo problémom, keďže kúpyschopnosť daňových výnosov by stúpala. To však samozrejme za predpokladu, že vláda nenesie bremeno obrovského dlhu – v tomto kontexte by bola deflácia dobrým stimulom k obmedzeniu výdavkov. Už schápete prečo vlády nemajú rady defláciu?

Inflacia núti ľudí pracovať viac, aby sa popasovali s krízou a zachovali si svoju kúpnu silu, svoj status quo. Ale čo tzv. Pursuit of happiness? Teda predstava, že jedného dňa môžu spokojne odísť do dôchodku a žiť zo svojich úspor? Fakt, že nevolení funkcionári majú tak výraznú moc nad bežnými životmi, považujeme za podvod.

Zdroj: MerkFunds