Prečo by banky nemali obchodovať Od: “FeIlix Salmon”

Mark Gongloff objavil nový pracovný dokument Medzinárodného menového fondu od Amounda Boota a Leva Ratnovskiho, ktorý vo svojom závere tvrdí, že banky by nemali obchodovať na finančných trhoch. K tomuto záveru dospeli už viacerí – prominentnejší, a to americký Volcker Rule, ako aj britský Vickers Report. Oba apelujú na zaradenie tohto faktu do legislatívy a tvrdia, že je to pre banky dobré preto, aby sa vyhli riskantným trhovým aktivitám, ale aj preto, že v prípade neúspechu ich nebude musieť zachraňovať vláda.

Dokument MMF sa na tento problém pozerá z iného uhla. Vyzerá to tak, že banky pracujú na základe niekoľkých jednoduchých predpokladov. Napríklad bankovníctvo – požičiavanie peňazí stálym zákazníkom- je výnosný obchod. A povedzme, že prevažná časť bankových aktivít spočíva v ponúkaní úverových liniek. V každom časovom úseku, bude mať banka veľké množstvo nevyčerpaných úverových liniek. Preto je veľmi ľahké sledovať pokušenie banky zobrať si peniaze predtým, než ich vyčerpajú zákazníci, aby s nimi mohla uskutočniť krátkodobé trhové operácie. Ak sa obchodná kniha banky uzatvára každý deň, je jednoduché poskytnúť zákazníkovi peniaze hneď, ako o ne požiada. A medzičasom banka zarobí peniaze navyše.

Dokonca aj keď je obchodovanie menej výhodné  ako bankovníctvo, stále má význam obchodovať – použiť  prebytočné peniaze, ktoré akoby čakali na výhodné využitie.

Navyše, obchodovanie je spôsob, akým dať akcionárom zisk zbavený nadmerného rizika. Zostaňme vo svete, kde je bankovníctvo stále výhodné- ak udržíte svoje dlhy do splatnosti, a vytvoríte si zdravé vzťahy s rozličnými skupinami zákazníkov, získate hodnotnú a dlhodobú výsadu, pri ktorej akcionári na seba berú určité riziko a dostávajú primeraný zisk. Medzitým banky lacno požičiavajú na veľkoobchodnom trhu iba preto, že je to bezpečné.

A teda, má zmysel vložiť malé množstvo peňazí do obchodu. Cena bankových fondov je nízka z určitého dôvodu. A z iného dôvodu sú riziká obchodovania asymetrické. Ak všetko funguje, akcionári zarábajú. Ak to však nefunguje, straty môžu byť také obrovské, že celá inštitúcia skolabuje – to znamená, že o peniaze prídu nie len akcionári, ale aj držitelia dlhopisov. To, prekvapivo, je dobrá správa z pohľadu akcionárov, pretože nemusia znášať plné náklady obchodného kolapsu. A s vidnou, že v prípade kolapsu nemusíte znášať všetky riziká, sa všetko stáva atraktívnejším.

Takže banky majú dva veľké dôvody zapojiť sa do obchodu: dokument MMF prvý nazýva “časový nesúlad” a druhý “prechod risku”. Problém je, že oba majú iba obmedzený, okrajový zmysel v malom význame. Vo veľkom význame tu uniká zisk – to dokazuje fakt, že banky vykonávajúce veľké obchodné investície na burzách cenných papierov, obchodujú pri veľmi nízkych hodnotách zisku alebo účtovných hodnotách. Problémom je neúprosná logika krajného myslenia: všade kde banka môže obchodovať, je väčší biznis vnímaný viac ako dobá než zlá vec. A preto je množstvo peňazí ktoré banka investuje stále vyššie a vyššie, dávno presahujúce bod, v ktorom je to dobrá vec.   

Dokument MMF spísal zoznam dôsledkov. UBS, Barrings, Citi, Bear Stearns, Lehman Brothers, Merrill Lynch, Washington Mutual, Wachovia, dokonca aj JP Morgan s jeho smutne známym Whale obchodom. Nie všetky tieto inštitúcie boli komerčnými bankami, ale všetky boli nadmerne vystavené trhovým nástrojom a výsledkom boli obrovské škody.

Problém v tomto prípade vidím v tom, že pre banky je takmer nemožné nebyť vystavené nástrojom obchodných trhov. Nazvime to preklatím swapu úverového zlyhania: od doby čo JP Morgan vynašiel syntetické CDO, sú bankoví manažéri schopní označiť svoje kreditné portfóliá na trhu a zaistiť ich použitím derivátov.

Mal by som túto príležitosť využiť  a nie po prvý krát spomenúť úžasnú knihu Nicka Dunbara o finančných krízach s názvom Diablove derivácie. Kniha je bohatá v mnohých ohľadoch, ale Dunbarovo vysvetlenie, prečo by banky nemali označovať svoje portfólia na trhu, je najlepšie aké som kedy čítal.

Ešte raz, logika je nenávidená: ak žiadna banka nebude na trhu označovať svoje portfólio, zrazu nejaká z nich príde a označí ho, získa nesmiernu výhodu oproti ostatným. Takto sa banka dostane do systému mark-to-market a zvyšné banky ju v rámci zachovania konkurencieschopnosti budú nasledovať. Výsledkom bude, že všetci aktéri skončia v situácii keď oľutujú, že sa do niečoho takého zapojili. 

Podľa Gongloffa dokument MMF hovorí, že “bankám by malo byť umožnené zaistiť svoje stávky pred stratami na burze” s “malými obchodnými pozíciami”. Ale zaistenie je obchodovanie – ako sme jasne videli v investičnej kancelárií JP Morgan. A obchodovanie je rovnako nebezpečné keď je vykonávanie s cieľom zaistenia, ako keď je vykonávané s cieľom dosiahnutia zisku.

V dokonalom svete by teda bolo obchodovanie bankám  úplne zakázané. Dokonca, by v tomto svete zarobili viac peňazí, ako v tom dnešnom. Pre dosiahnutie tohto stavu by však boli potrebné globálne regulácie a to sa jednoducho nestane. Výsledkom sú pokračujúce krachy obchodov – a regulácie sa pri snahe vyhnúť sa im, otáčajú chrbtom. 

Preložil: Jana Petríková, Maroš Molnár

Zdroj: Reuters