Európa nemôže poraziť bublinu, hriechy minulosti a budúce dlhy

PROBLÉM BUBLINY

Nebojte sa bubliny, hovorí Paul Krugman a jeho prívrženci, no Európa sa zaoberá iným druhom bubliny. Nazvime to Bublinová Politika. Nepoužiteľná Federálna Európa s jednotnými peniazmi, ktoré nikto nechce.

Bublináči hovoria, že záplava peňazí, ktorá sa nalieva do globálnej ekonomiky svetovými centrálnymi bankami je dobrá, vyskúšaná cenami aktív niekoľkých druhov, najmä akciami a podielmi čerpanými ďaleko za hranicami základných oceňovaní. Keď (nie Ak) sa tieto oceňovania vrátia k rozumu a spôsobia, aby bublina praskla, mohlo by to byť katastrofálne v najrôznejších nepredvídateľných spôsoboch. Takže, čo je logickejšie než ďalej pumpovať a takto udržať párty v behu?

Oficiálne médiá v Európe (ako aj v USA alebo v Japonsku) dnes hovoria, že QE funguje a triezvosť funguje, preukázané finančnými trhmi v historických výškach. Zostali iba “prechodné problémy” ako 55% miera nezamestnanosti mladých ľudí v niekoľkých obetovaných “Club Med” (dovolenkových) krajinách.

Prieskumy verejnej mienky hovoria iné veci. Európa desí ľudí, keď ich práve nenudí. Každý sa chce dostať von z Európy, ale nikto nevie ako. Ľudia v eurozóne chcú udržať euro – ale len preto, že sú vydesení z toho, čo by sa môže stať, keď sa ho vzdajú. Extrémne ľavicové a extrémne pravicové strany a anarchisti hovoria, že vedia, ako ukončiť túto frašku. Protestom na ulici – alebo občianskou vojnou.

ZVLÁŠTNA LOGIKA BUBLINOVEJ POLITIKY
Toto je predpoveď, ktorá je až príliš jednoduchá, v neposlednom rade nie preto, že “hotová vec” povahy Žiadna Alternatíva Federalizačného Projektu v Európe nemá časové označenie s ním spojené. V súčasnej dobe.

Kvôli tomu, momentálne narušené hospodárstvo, sociálne, politické a ľudské podmienky, ktoré panujú v Európe pretrvajú, kým nebudú zastavené. Pravdepodobne s násilím. Divoko skreslená logika typu používaného Paulom Krugmanom nezmení názor priemerných osôb v Európe – oprávnene obávajúcich sa, že ich úspory budú ukradnuté prekvapivou “kauciou”, ak ich vnútroštátni politici priznajú a oznámia, že to bolo oveľa horšie, než povedali a odovzdajú národný bankový systém Troike (3 organizácie ovládajúce finančnú budúcnosť Grécka). Obávanej Troike. Krugman hovorí, s nevýraznou nevinnosťou, že: “dlhodobé sadzby sú tak nízke, pretože ľudia oprávnene očakávajú, že krátkodobé sadzby zostanú nízke dlhú dobu.” Sporiace účty môžu byť zdanené kedykoľvek, nezaplatili ani symbolické úrokové sadzby, ECB oficiálne varovala.

Pre režim zastávajúcich ekonómov ako Krugman a jeho prívržencov, nízke úrokové sadzby “pozdĺž krivky” sú príčinou zvýšenia cien aktív po celom svete. Potom sa dostávame k logickému seknutiu. Úradní ekonómovia hovoria, že úloha finančných trhov je previesť budúce peňažné toky do dnešnej paušálnej čiastky a že paušálna suma samozrejme bude vyššia, keď úrokové sadzby budú nízke. A tu neexistuje Žiadna Alternatíva.

V prípade Európy, tieto podivné a pohnuté “logické deriváty” Keynesianizmu, družiace sa s kamarátom kapitalizmom, majú priamy a súvislý politický program – Väčšia Únia – ale ustavičné pokusy Európskej únie federalizovať kontinent, zatiaľ čo tempo európskeho rozpadu pokračuje v zrýchľovaní, sú prinajmenšom paradoxné, ak nie úbohé. Tento extrémny kontext má za následok násilnú a totálnu horskú dráhu v politike ako 22.mája na zasadnutí Rady Európy. To rozhodlo, že fracking bridlicovým plynom je teraz OK. Predtým to bolo škodlivé a pekelne horiace. Tiež rozhodla, že daňové úľavy a daňové raje budú zrovnané so zemou. Predtým, tucet alebo viac európskych domácich “finančných platforiem” daňových rajov bolo zásadných a hlavných pre voľný tok financií, to bola mantra.

Logika eurozóny a eura peňazí bola podobná – pokrivená. Úplne odlišné európske krajiny s rôznymi ekonomikami boli spojené dohromady. Ktokoľvek si mohol požičať čokoľvek, najmä ak to bola banka. V krajinách, ako je Španielsko a Írsko, bubliny na trhu nehnuteľností, ktoré plávali na ich chrbte boli úžasné. Ľudia kúpili trojdom na papieri a obchodovali s 2 z nich, zatiaľ čo oni žili v v rezervných domoch či bytoch svojich známych. Mohli kúpiť dom z radovej výstavby bez ďalších nákladov, zdržať sa tam na pár mesiacov, a potom ich vložiť na trh so značným príplatkom – bez dlhodobého zámeru  v ňom žiť.

Dnes máme novú domácku výrobu bublinových pesimistov v Európe, ustarostených o Úniu, ako aj o hospodárstvo. Európsky voľný trh morálky, ešte horší ako v americkej verzii, rozhodol, že tempo vytvárajúce obrovské nerovnosti príjmov a nezamestnanosti v Európe nebolo dosť rýchle, takže ECB musí hrať svoju vlastnú verziu Bena Bernakeho (guvernér FEDu) dávaním peňazí a obedov zadarmo už aj tak bohatým. Keď došlo na kozmickú karmu všade tam, kde bola párty, tam musí dostať opicu, tam bola potrebná “nezmieriteľná tvrdosť” úsporných opatrení pre nebohatých.

HRIECHY MINULOSTI A BUDÚCE DLHY

Názor, že “musíme zaplatiť za hriechy minulosti” je udomácnený a kresťanský, dokonca aj “liberálny”, ale fakt je, že recesia sa v 17-člennej eurozóne prehlbuje, bez ohľadu na oduševnelé reči o “oživení” a akciové trhy zalomené na hrozivých vrcholoch kriviek. Nekonečná “oživovacia” propaganda je samozrejme len nekonečná, bezduchá a klamlivá, pretože v skutočnosti sa Európa utápa vo svojej najdlhšej recesii odkedy “jednotná mena” bol zahájená v roku 1999. Nemálo osôb schopných úplne ignorovať Krugmana a spol., určuje ako hlavnú príčinu toho – nie riešenie, jednotnú menu a Federalizačné naliehanie euroúradníkov.

Mladí ľudia v Európe – vrátane väčšiny nemeckej mládeže – odmietajú myšlienku, že majú platiť po zvyšok ich života za dlhy nahromadené ľuďmi s veľmi veľa deťmi a politikov, ktorých volili. V prípade mládeže Nemecka, prieskumy verejnej mienky ukazujú, že tiež nemajú v úmysle alebo nechcú platiť za výpomoc Club Med v Európe, a to buď bez ohľadu na čo môžu “prekvapujúce škrty” ukradnúť v prípade úspor miestnych občanov.

Toto generačné rozdelenie ide oveľa ďalej, než európske stavanie rozdelenia medzi chudobnými a bohatými a severom a juhom a ich tvorenie európskeho politického prelievania.

Riešenie pre Európu je menej Európy a môžeme dúfať v lepšiu Európu. Európania vedia všetko o svojich národných politikoch, čoraz viac im nedôverujú, ale poznajú ich. Poznajú svoje národné politické strany a politikov. Poznajú ich triky a ich cnosti a všetky ich chyby. Ale presun moci do Bruselu a Štrasburgu bol neúspešný. Nejedná sa o oceňovanú novú vec. Európsky parlament existuje, iste, ale pre každého normálneho Európana to je tak ďaleko, ako Washington alebo Pchjongjang. Komisia a jej hubárske agentúry – mnoho z nich úplne neznáme priemernými ľuďom, ako je CEER alebo ENTSO alebo Acer (a desiatky ďalších) – sú úplne vzdialené, neschopné urobiť žiadne zmysluplné rozhodnutie o tom, ako riadiť hospodárstvo, organizovať spoločnosť a používať peniaze z daní, ktoré občania platia.

Európsky paradox je jednoduché určiť. Nekonečné diskusie s cieľom vytvoriť integrovanejšiu Európu majú dlhú minulosť – ale žiadnu budúcnosť. Zmluvy sú zoskupené a zlepené dohromady, ale znamenajú menej a menej pre obyčajných ľudí. V januári 2013, správa Reuters povedala toto: “Keď bola v roku 2012 udelená Nobelova cena mieru pre Európsku úniu, sánky padali od Belfastu až po Belehrad. Citácia hovorila, že EÚ pomohla premeniť Európu z kontinentu vojny na kontinent mieru….. Mnohí si myslia, že je to zvláštny spôsob interpretácie posledných 100 rokov .” Vytvorenie zničeného hospodárstva a masívnej nezamestnanosti sa môže zdať, že si zaslúži Cenu za Mier, pre Nórov, ktorí dali túto cenu – a sami nemajú v úmysle vstup do EÚ – ale pre priemerného Európana je táto cena zlý vtip.

Nedávny prieskum Európskej rady pre zahraničné vzťahy (EFCR), neznámy, ale Euroúradnícky mysliacej nádrže, ukazuje, že odkedy eurozóna a európska kríza začala v roku 2008, “dôvera v Európskej únii” klesla z viac ako 10% oslovených osôb, ktorí “aktívne dôverujú”, v priemere na 22%, ktorí “aktívne nedôverujú” v krajinách eurozóny, z toho 29% v Nemecku nedôverčivých k Európskej únii, 52% v Španielsku, 23% v Taliansku a 49% vo Veľkej Británii. Pre EFCR je to “test vôľe” preložený v hotovosti do severských krajín, ktorí nechcú platiť suverénne dlhy Club Med bez prísnej kontroly a pohoršujúce rýchlo stúpajúce snahy južných krajín o centrálne riadenie rozpočtov, daní, dôchodkov, vnútornej migrácie a trhu práce.

 Veľkolepý paradoxný záver, vynesený EFCR je, že “nikto v Európe, sa nemôže spoľahnúť na iných, aby tak vyriešili svoje lokálne problémy”. Únia za čo?

VÝMENA PEŇAŽENIEK ZA PRASACIE UŠI

Európska reverzná logika jednoducho vychádza z akéhokoľvek porovnania so skutočnosťou v reálnom svete, a imaginárne krmivo prichádzajúce z Bruselu a Štrasburgu, a hlavné mestá, kde sa nachádzajú nové agentúry ako huby po daždi. Stále viac a viac Európanov sa prebúdza k jednoduchej skutočnosti. Jednotná mena menovej únie, konečný Elitný Euroúradnícky Projekt, predaný dôverčivým Európanom ako významný úspech, sa premenil z najväčšej inovácie Únie na najväčšie bremeno. Dokonca aj zbežný pohľad na plány a politiky Európskej centrálnej banky je nočnou morou dlhových scenárov, usadených v nepreniknuteľnej techno-próze, ale ohrozujúcich viac a viac na štýl “škrtov” Cypru.

Nikoho peniaze nie sú v bezpečí! Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že aj po viac ako 10 rokoch po zavedení eura, väčšina názorov vo všetkých krajinách eurozóny považuje euro za “nie naše národné peniaze”. Nikoho peniaze.

Dokonca aj elity si postupne uvedomujú, že aj cez všetky ich úsilia, sa prerátali vo veľkom. Závratné tempo písania Európskej Zmluvy od roku 1990 je jednoduchý dôkaz. Tieto podivné dokumenty, už dnes sa zdajú byť výstredné, pretože sú nepoužiteľné – pre tých, ktorí sa dokážu brodiť tisíckami stránok. Z improvizovanej poézie slnečného dňa, môžeme povedať, že Euroúradnícky prejav sa premenil na výkrikom do tmy.

Základná elitná psychológie je všetko, čo je potrebné na vysvetlenie fantastického tempa možnej “integrácie”, a to najmä od 90-tych rokov. Veľký strach z elít bol, ten, že “zmeškali vlak opúšťajúci stanicu”. Museli sa pohybovať rýchlejšie, potom ešte rýchlejšie. Zaslepení aroganciou, euroúradníci a ich bežiace psy z médií (alebo kňučavé pudlíky) jednoducho nemohli spomaliť. Elitná téma sa potom zmenila na “nezmieriteľnú tvrdosť “, keď svetlá zhasli a Európa sa vrhla do nekonečnej hospodárskej krízy.

Teraz sú tam náznaky ľútosti kvôli takému rýchlemu a arogantnému činu. Jedinou možnosťou je urobiť krok späť, ale to sa nebude prijaté ako jediné riešenie, alebo až vtedy, kým sa oveľa viac červeného atramente nerozleje v celom hospodárstve so skutočným rizikom, že sa premení na červenú krv v uliciach. Pokorne priznať chybu a chyba nie je, keď sa nad tým zamyslíte, normálny spôsob ako elitám vyfučia ich egá.

Neupodozrievané po dlhú dobu, ale žiadny zákon tomu nebráni, budú protieurópske nálady čoskoro zmenené na pouličné nepokoje – Britský Vicepremiér Nick Clegg, samozrejme zastávajúci EÚ, varoval, že “Ak eurozóna nepríde s komplexnou víziou svojej vlastnej budúcnosti, bude mať celý rad nacionalistických, xenofóbnych a extrémnych udalostí rastúcich v celej Európskej únii. “

Extrémna arogancia má svoj prirodzený protipól – extrémne pouličné nepokoje. Už teraz v Club Med krajinách aj mimo nich, veľa osôb a anti-európskych strán porovnáva rok 2013 s tým, čo sa stalo v Nemecku po roku 1919 a so zmluvou Versailles. Hyperinflácia a sparťanské udalosti – a desaťtisíce mŕtvych v pouličných vojnách – bol pochmúrny výsledok v Nemecku. Vyhodenie obyčajných ľudí do odpadkového koša dejín, pretože oni “nesedeli veľkému projektu” konečne má svoje limity, a politici zastávajúci Európsku úniu sa musia prebudiť, kdekoľvek ich zavedie takzvaný Veľký Projekt – ako farmársky dobytok s krúžkom v nose.

Preložil: Mária Ištočková

Zdroj: FT