Konfiškácia zlata a ako fungoval monetárny systém do roku 1933

Je dobre známe, že v roku 1933, skonfiškoval prezident Roosevelt zlato občanov USA a vlastníctvo zlata urobil protizákonným. Majiteľom zlata dal približne $20 za uncu a následne nato zdvihol cenu zlata na $35. Z bežného rozprávania tohto príbehu to vyzerá ako jednoduchý prípad lúpeže. Ľudí však zaujíma, či je rok 1933 precedens a či môže vláda skonfiškovať zlato aj v blízkej budúcnosti.

Nemyslím si, že to bolo také jednoduché.

Poďme sa pozrieť ako fungoval monetárny systém do roku 1933. USA mala centrálnu banku, ale tá nemala nelimitovanú a absolútnu moc, akú uplatňuje FED v súčasnosti. Zlato vykonávalo dôležitú úlohu v ekonomike, regulácii dlhov a úrokov.

V tom čase sa pod „cenou“ zlata nemyslelo to, čo dnes. Pôžičky a iné dlhy boli poskytované vo forme zlata a splatenie alebo spätné odkúpenie bolo v zlate (aj keď väčšina ľudí spätné odkupenie nežiadala). Dlhy, vrátane hotovostných, boli vyplatené kurzom jednej unce na úrovni okolo $20. Dolár mal v tom čase skôr hodnotu zlata ako samotných peňazí v pravom zmysle slova.

Čo znamená spätné odkúpenie dlhov? Jedným spôsobom ako sa pozerať na spätné odkúpenie dlhov je, že sa vyrovná dlh. Ak je dlh splatený v zlate, dlžník sa dostane z dlhov. A taktiež dlh prestane existovať. Čiže dlh sa limituje. V zlatom štandarde, ako aj v centrálne plánovanom, centrálnom zmiešanom falošnom zlatom štandarde, ktorý existoval do roku 1933, sa dlh mohol zmenšiť ako aj rozšíriť. A to je to, čo vláda vtedy (ako aj teraz) nechcela. Pozrime sa na príklad úverového limitu.

Sporiteľ s netermínovaným účtom mohol požiadať banku o vyplatenie zlata. Ak bola banka zásadová, čo sa týka bilančného pravidla, na svoje krytie musela vlastniť zlato a nehnuteľné aktíva. Spätným odkúpením tak nedošlo k stratám. Predsa len jedným z faktorov ekonomického rozmachu v 20. rokoch 20. storočia, bola časová disproporcia (t.j. požičiavanie si na krátko a požičiavanie na dlho). Mohli by sme o tom veľa hovoriť, ale sústreďme sa na fakt, že banky zväčšovali úvery, ktoré majitelia kapitálu – vkladatelia – nemali záujem zväčšovať. Sporiteľ vypovedal zlatom nanútenú úverovú zmluvu a toto limitovanie zapríčinilo pre banky problémy. Nútené limitovanie úverov [2] je moje vysvetlenie pre defláciu.

Ak vkladateľ požaduje svoje zlato, ťahá to drahocennú likviditu z banky. V roku 1933 bolo niekoľko runov na banky a veľa bánk vyhlásilo platobnú neschopnosť, keďže nedokázali dodržať zmluvné podmienky. Spätné odkúpenie tak donútilo banky predávať dlhopisy. Predaj dlhopisov zapríčinil pád cien. Keďže úroková miera je inverzná voči cene dlhopisu, úroky rástli.

Niekto niekde v ekonomike je náhle hladný po úvere, možno niekde uprostred dlhodobého projektu. Voláme ho „okrajový podnikateľ“. Musí likvidovať aktíva. Rovnako musí prepustiť pracovníkov, pretože zredukovaná kapitálová základňa nemôže vyživiť rovnakú pracovnú silu.

Prezident Roosevelt mal brilantného (ak nie diabolského) poradcu, Johna Maynarda Keynesa. Keynes by určite pochopil podstatu mechanizmu ako som ho opísal vyššie. Roosevelt predsedal celosvetovej zmene ekonomiky voľného trhu na centrálne plánovanú s reguláciami, daňami, príkazmi, cenovými dnami, cenovými stropmi, kontrolnými bodmi, clami, poplatkami a tarifami. Centrálni plánovači považujú trh za iracionálny, chaotický a sebadeštrukčný. Nevidia žiaden dôvod nechať trh dominovať.

V roku 1933 chceli zastaviť “runy na banky” a stlačiť dolu úrokovú mieru. Druhým cieľom bolo začať pomalý proces premeny verejnej mienky vnímania zlata ako peňazí. Vládne nariadenie prezidenta Roosevelta č. 6102 dokončilo všetky tieto ciele (minimálne runy na banky z dôvodu nedostatku zlata – nemal moc zastaviť aj runy z iných dôvodov).

Dnes je narozdiel toho dolár nenahraditeľný. Dolár je dlhový cenný  papier našej centrálnej banky. Ak splácate dlh inou formou dlhu, osobne sa dostávate z dlhovej slučky, ale dlh v skutočnosti nezmizne. Iba sa presunie k Fedu. Neexistuje žiadne tlmenie dlhu. Neexistuje spôsob ako splatiť a vymazať dlhy a spôsob ako by vkladateľ  odkúpil svoj vklad v zlate. Toto je fatálny štrukturálny problém nášho menového systému.

Rovnako zo znamená, že sporiteľ nevie vynútiť limitovanie úverov alebo rast úrokovej miery. Namiesto toho je úroková miera hračkou v rukách centrálnych bánk (no nie tak celkom ako to tvrdím v mojej pokračujucej sérií o teórií úrokov a cien). Sporiteľ je totálne bezprávny.

A ako vníma zlato a peniaze verejnosť? Dnes dokonca aj zástancovia zlata myslia pod hodnotou zlata to, koľko dolárov “stojí” jedna unca. Ale pre jedincov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, ktorí udržiavali ostatným ľuďom na pamäti ozajstnú cenu zlata počas temných čias, ale aj pre viacerých obhajcov zlata a pre Inštitút zlatého štandardu by sa víťazstvo centrálnych plánovačov dalo pokladať za koniec

Mohla by americká vláda zhrabnúť zlato, ako to urobila v roku 1933? Všetko je možné. Nerobím žiadne politické predpovede. Jedna vec je istá. Ak by dnes zhabali zlato, nebolo by to pre dôvody, ktoré mali v roku 1933. Tieto dôvody už nie sú použiteľné.

Preložil: Tomáš Bugeľ

Zdroj: KeithWeiner.Posterous.com