Vlády, ktoré sa kedysi pohoršovali nad mocou centrálnych bánk sú dnes rady, že ich môžu kompenzovať za ich vlastné ekonomicko-administratívne nedostatky.
Dejiny sú plné ľudí a inštitúcií, ktorí sa dostali na pozície nadradenosti a potom sa jednoducho zrútili. Vo väčšine prípadov arogancia a pocit nepremožiteľnosti kŕmený nespornou mocou boli ich skazou. V ostatných prípadoch však tak vzostup ako aj pád vychádzali skôr z neistých očakávaní ľudí okolo nich.
Počas niekoľkých posledných rokov sa centrálne banky najväčších vyspelých ekonomík dostali do pozícií, kedy sa predpokladá, že zaujmú dominantné postavenie v strategických zámeroch. V roku 2008 boli vyzvané, aby odstránili dysfunkciu na finančnom trhu skôr, než sa svet môže dostať do ďalšej veľkej depresie. Za päť rokov od tejto doby banky prevzali väčšiu zodpovednosť za doručenie rastúceho zoznamu hospodárskych a finančných výsledkov.
Čím viac zodpovednosti centrálne banky získali, tým sú väčšie očakávania, čo môžu dosiahnuť, a to najmä s prihliadnutím na veľmi diskutovanú trojicu cieľov: väčšia finančná stabilita, rýchlejší hospodársky rast a viac pracovných miest. A vlády, ktoré sa kedysi pohoršovali nad mocou centrálnych bánk sú dnes rady, že ich môžu kompenzovať za ich vlastné ekonomicko-administratívne nedostatkov – a to natoľko, že niektorí zákonodarcovia sa zrejme cítia oprávnení za opakované omyly a nezodpovedné správanie sa.
Centrálnej banky rozvinutých krajín sa nikdy neusilovali o to, aby sa dostali do ich aktuálnej pozície, pretože v každom štádiu by znamenali tieto alternatívy horší výsledok pre spoločnosť. Skutočne, predpoklad centrálnych bánk o ďalších povinnostiach bol motivovaný menšou túžbou po väčšej moci, a pocitom väčšej morálnej povinnosti a mnoho centrálnych bankárov len veľmi váhavo prijíma svoju novú úlohu a vízie.
Pri ostatných politických subjektov neobvykle spojených s domácou a regionálnou politickou polarizáciou a takisto v rozvinutých krajinách sa centrálne banky cítili povinné rokovať o ich väčšej operačnej autonómii a relatívnej politickej nezávislosti. V každej fáze bolo ich nádejou získať čas pre iné politické subjekty, aby sa dali dohromady, len aby našli silu a prinútili sa hľadať spôsoby, ako získať ešte viac času.
Centrálne banky boli medzi prvými, ktoré varovali, že ich schopnosť kompenzovať nečinnosť druhých nie je nekonečná a ani bez rizika. Uznali, že na začiatku využívali nedokonalé a nevyskúšané nástrojov. A opakovane varovali, že čím dlhšie zostávajú vo svojej súčasnej pozícii, tým väčšie je riziko, že ich dobrá práca časom prinesie vedľajšie škody a nezamýšľané dôsledky.
Problémom je, že len málo zainteresovaných ľudí si to uvedomuje, nie to sa ešte chystá čeliť prípadnej obmedzenej efektivite centrálnych bánk. Ako výsledok riskujú vznik potenciálnych problémov.
To platí najmä o tých politických subjektoch, ktoré disponujú oveľa lepšími nástrojmi pre riešenie rastu vyspelých ekonomík a problémov zamestnanosti. Radšej než by využili príležitosti poskytované centrálnymi bankami ako reakciu účinnej menovej politiky, príliš veľa z nich vkĺzlo do v podstate pohotovostného režimu nečinnosti a popretia.
V Spojených štátoch amerických, už piaty rok po sebe, kongres schválil stále vyšší rozpočet, namiesto toho aby riešil rast ekonomiky a zamestnanosť. V eurozóne sa fiškálna integrácia a prorastovo-regionálna iniciatíva v podstate zastavila, keďže sú to bankové iniciatívy, ktoré sú mimo priamej kompetencie Európskej centrálnej banky. Dokonca aj Japonsko je otáznik, aj keď tam bola zmena vlády, ktorá zatlačila na centrálnu banku, aby prevýšila (v relatívnom vyjadrení) Federálny rezervný systém, čo sa týka vlastných nekonvenčných operácii v súvahe.
Trhy tiež upadli do stavu relatívnej spokojnosti.
Potešení pojmom “centrálne banky pracujú” si boli mnohí investori ochotní prezrieť nevyvážené hospodárske politiky krajín, ako aj závažné politické polarizácie, ktoré teraz panujú v niektorých z nich. Výsledkom je finančné riskovanie, ktoré prekračuje to, čo by bolo zaručené presne podľa základných fundamentov – jav, ktorý bol známy krátkodobým charakterom motivačných štruktúr a lukratívny trh príležitostí, ktorý až doteraz zabezpečoval centrálnym bankám veľkorysé podmienky likvidity.
Naopak, zdá sa, že nefinančné podniky majú odstupňovaný prístup k úlohe centrálnych bánk. Tajomnosť centrálnych bánk, záhadné politické nástroje a prakticky neobmedzený prístup k tlačeniu nepochybne zaujme. Iní, najmä veľké korporácie sú skeptickejší. Spochybňujúc viacročnú udržateľnosť súčasnej hospodárskej politiky, sa držia ďalej od dlhodobých investícii a namiesto toho sa rozhodli pre vyššie seba poistenie.
Samozrejme, že všetky problémy rýchlo zmiznú, ak centrálne banky uspejú pri dosahovaní trvalo hospodárskeho oživenia: sústavný rýchly rast, silné vytváranie pracovných miest, stabilné finančné podmienky, väčšia prosperita. Ale centrálne banky to nemôžu urobiť samé. Ich nutné opatrenia musia byť doplnené aj o ďalšie včasné a komplexné reakcie iných politických subjektov – a to zas vyžaduje oveľa viac konštruktívnej národnej, regionálnej a globálnej politickej paradigmy (postupný vývoj).
Potom, čo boli centrálne banky zatlačené do abnormálnej pozície nadradenosti v politike a tí, ktorí sa stali závislí na svojom ultra-aktivizačnom pláne politiky by mali dobre zvážiť, čo môžu nechať tak a čo robiť, aby sa minimalizovali súvisiace riziká. Na základe súčasných trendov, povesť centrálnych bánk bude stále v rukách “cudzincov” – znepriatelení politici, ostatné (menej zodpovedné) politické subjekty a trhy, ktoré preceňujú silu menových orgánov.
Zatlačené do nezávideniahodnej situácie centrálne banky vyspelých krajín riskujú viac, než len ich postavenie v spoločnosti. Majú svoju vlastnú politickú nezávislosť a ťažko získanú dôveryhodnosť potrebnú k ovplyvneniu správania sa v súkromnom sektore. Nie je teda v nikoho záujme vidieť ako sa začínajú tieto dôležité inštitúcie rozpadať.
Preložil: Miroslav Lukáč
Zdroj: MoneyNews
Facebook komentár