Najnovšia práca Reinhartovej a Rogoffa varuje pred finančnou represiou

Dvojica z Harvardu tvrdí, že rozvinuté krajiny nebudú schopné vrátiť sa k udržateľnejším úrovniam dlhu pomocou úsporných opatrení a rastu

Bitka o Britániu, rok 1940. Po druhej svetovej vojne bola finančná represia zbraňou, ktorú si vybrali veľmi zadlžené krajiny

Pre Carmen Reinhartovú a Kena Rogoffa bol rok 2013 rokom, na ktorý treba zabudnúť. Veľkou novinkou vo svete akademickej ekonómie bolo, že oslavované periodikum dvojice z Harvardu s obrovským vplyvom sa vo veci prepojenia medzi štátnym dlhom a rastom mýlilo. Periodikum, ktoré pravidelne citovali podporovatelia programov úsporných opatrení, tvrdilo, že krajiny, v ktorých je štátny dlh vyšší ako 90 % hrubého domáceho produktu (HDP), môžu očakávať výrazný pokles rastu. Pri preskúmaní sa ukázalo, že údaje, ktoré použili Reinhartová a Rogoff, nevykazovali takéto prepojenie, pričom (mnohí) kritici tohto páru tvrdili, že smer príčinnosti je presne opačný: nízky rast vedie k vysokým mieram zadlženia, a nie, že vysoké zadlženie vedie k nízkemu rastu.

Reinhartová a Rogoff naďalej čeria hladinu periodík vo svojom vybranom poli, najnovší z článkov bol práve uverejnený v Centre for Economic Policy Research v Londýne. Štúdia s názvom Finančná kríza a kríza štátneho dlhu: poučenia, ktoré sme si vzali a na ktoré sme zabudli, nevyvoláva o nič menšie vášne ako ich teraz neslávne známy Rast v čase zadlženia.

Prečo? Pretože Reinhartová a Rogoff hovoria, že ak história slúži ako vôdzka, krajiny nebudú schopné vrátiť sa k udržateľnejším úrovniam verejného dlhu kombináciou úsporných opatrení a rastu. Uvádzajú Európu, v ktorej je predpoklad, že „štandardný stav“ možno obnoviť kombináciou uťahovania opaskov, odkladom splatností a zvyšovaním výstupov, ako príklad myslenia s ružovými okuliarmi.

„Tvrdí sa, že nie je potrebné, aby rozvinuté krajiny používali štandardný balík nástrojov využívaných na rýchlo sa rozvíjajúcich trhoch vrátane reštrukturalizácií dlhov, vyššej inflácie, kapitálových kontrol a významnej finančnej represie. Politickí činitelia hovoria, že rozvinuté krajiny sa neuchyľujú k takýmto manévrom.“

Z historického hľadiska ide podľa Reinhartovej a Rogoffa o pekný nezmysel. Keď bohaté čelili v minulosti vysokým úrovniam dlhu, s najväčšou radosťou vyhlásili bankrot, odplavili dlhy pomocou inflácie alebo si vychutnali finančnú represiu (zavedením stropu na úrokové sadzby alebo vyvinutím tlaku na sporiteľov, aby požičali vláde).

Práca sa tu a tam približuje k spornej oblasti práce „Rast v čase zadlženia“, keď sa v nej uvádza, že dlh, ktorý ako ťažoba visí nad rozvinutými krajinami tak, že sa ich dotýka, je zvyčajne spojený s pretrvávajúcim obdobím podpriemerného rastu, ktoré trvá dve desaťročia alebo dlhšie. Určite to tak bolo v období po prvej svetovej vojne, keď boli úsporné opatrenia veľmi v móde, ale už nie po druhej svetovej vojne, po ktorej nasledovalo najdlhšie neprerušené obdobie rastu, aké kedy západ zažil.

Je však pravda, že mnohé rozvinuté krajiny – vrátane Británie a Francúzska – sa počas Veľkej depresie vykrúcali zo splácania svojich dlhov voči Spojeným štátom, ktoré vznikli v období od roku 1914 do roku 1918. Po druhej svetovej vojne bola finančná represia zbraňou, ktorú si zvolili veľmi zadlžené krajiny. Obmedzili platby úrokov tak, že udržali úrokové sadzby na nízkej úrovni, a používali kapitálové kontroly, aby zabránili odlivu peňazí z krajiny. Vzhľadom na krátke opraty na kapitáli nie je zhoda náhod, že obdobie „finančnej represie“ v rokoch 1945 – 1979 bolo charakterizované menším počtom kríz ako obdobia kedykoľvek predtým alebo potom.

Reinhartová a Rogoff tvrdia, že dlh ústrednej vlády v rozvinutých krajinách sa „približuje k dvojstoročnému maximu“ – dokonca aj keď sa nezohľadnia podsúvahové záväzky, ako sú náklady na starnúce obyvateľstvo – a je nepravdepodobné, že sa dá vyliečiť samotným rastom. Tvrdia, že môže byť potrebné, aby vlády zmenili prístupy, „ktoré sa dlhodobo spájajú s rýchlo sa rozvíjajúcimi trhmi a ktoré rozvinuté krajiny niekedy samy uplatňovali, a to ani nie tak dávno.“

Skutočnosť je taká, že presne to už mnohé vlády robia. Finančná represia je veľmi v kurze v Spojenom kráľovstve a v USA, kde sa využíva kvantitatívne uvoľňovanie na znižovanie dlhodobých úrokových sadzieb a regulácie bánk sa sprísnili. Japonská vláda sa aktívne snaží o vyššiu infláciu, zatiaľ čo Európska centrálna banka znížila úrokové sadzby tento mesiac v pokuse o zastavenie skĺzavania smerom k deflácii v eurozóne. Nemoderné vyhlásenie platobnej neschopnosti zostáva naďalej tabu, hoci vzhľadom na úrovne pomeru dlhu k HDP v Japonsku, Taliansku alebo Grécku by sa len najodvážnejší stavili, že k nemu nikdy nedôjde.

Preložila: Stanislava Ondrovičová

Zdroj: ThinkAdvisor