Čo nás môžu Vlci z Wall Streetu naučiť o riziku v investovaní

Zjednodušenie finančného systému je jediným trvalým spôsobom minimalizácie rizika

„Čo dodať k stave kapitalizmu dvadsiateho storočia,“ zamyslel sa motivačný rečník Jordan Belfort, keď sa pozrel naspäť na svoj život plný podvodu, sexu a drog. Ako riaditeľ maklérskej spoločnosti Stratton Oakmont obral investorov o stovky miliónov dolárov na začiatku 90-tych rokov. Videl som film Vlci z Wall Streetu od Martina Scorsesa, ktorý ma dostatočne zaujal, aby som si prečítal Belfortovu monografiu, podľa ktorej bol napísaný scenár. Naučil som sa veľa.

Napríklad podvod známy ako pump and dump, ktorý priniesol Belfortovi a Strattonovcom zisky, je jasnejšie popísaný v monografii ako zobrazený vo filme. Technika spočíva v tom, že skupujú akcie bezcenných firiem prostredníctvom nominantov a predávajú ich na rastúcom trhu skutočným investorom.

Súvisiace: “Vlk z Wall Street” je ďalším ukazovateľom Hollywoodu. POZOR na prepad !

Nezničili iba drobných investorov. Vyniká tu chamtivosť a naivita bohatých, ktorí kúpili rovnaký odpad od „mladého a hlúpeho“ predajcu Belforta, ktorý bol (je) zrejme super obchodník, geniálny v tom, čo robil, kým mu drogy nezničili úsudok.

Belfort, opäť predávajúci elixír úspechu po krátkom pobyte vo väzení priznáva, že sa hanbí za svoje správanie, ale mám podozrenie, že v hĺbke jeho duše pohŕdanie voči tým, ktorých podviedol, preváži akýkoľvek pocit ľútosti. V knihe Kapitál v 21. storočí, ekonóm Thomas Piketty opisuje Stratton Oakmont ako príklad meritokratického extrémizmu – vyvrcholenie storočného obdobia starej nerovnosti, – ktorá sa vyznačuje zdedeným bohatstvom a diskrétnym životným štýlom –  k novej nerovnosti s malými bonusmi a okázalou spotrebou.

Belfort bol charakterizovaný ako perverzný Robin Hood, ktorý okráda bohatých, aby si vylepšil on sám a jeho kamaráti. Bohatí boli protestanti, ktorého členovia stratili svoje schopnosti, aby si ochránili svoje bohatstvo, ktoré bolo oprávnene prepadnuté hlavne Židmi, ktorí boli dosť amorálni, aby si pomohli sami. Ale sprenevera Stratton Oakmontu nebola výnimkou na Wall Streete. Môj dobrý kamarát, ktorí bol 20 rokov regulátorom v Komisii pre cenné papiere, po mojej otázke mi povedal o rozsahu podvodov toľko: „Zistil som, že je všadeprítomný. Systém to robí jednoduchým, a ľudská prirodzenosť hrá na obe strany. Chamtivosť je zdrojom všetkých záporov.“

Vlk z Wall Streetu bol dravec, ale všetky renomované investičné banky a retailové banky, ktoré ponúkali hypotéky neperspektívnym dlžníkom, ktoré potom mohli pretransformovať a predávať ako kvalitné cenné papiere. Títo všetci boli vlci v rúchu baránka.

Súvisiace: Vyzerá to na Wall Street, ako vo filme Vlk z Wall Street?

Slušný bankový systém má dve funkcie: starať sa o peniaze vkladateľov a združovať sporiteľov a investorov vo vzájomne ziskových obchodoch. Úspory sú uložené v bankách, pretože ľudia veria, že ich neukradnú a má to svoju cenu. Dohody, ktoré banky zriadia medzi dlžníkmi a veriteľmi sú hnacím motorom moderných ekonomík – a riskantnou prácou, za ktorú by si bankári zaslúžili odmenu. Ale peniaze, ktoré bankári zarobia ako zisk za poskytovanie základnej služby predstavuje „sociálny odpad“ (ako to nazval bývalý britský regulátor Adair Turner) alebo ako tomu hovoríme „úžera“.

Nás by nemal upozorniť rozsah finančného systému, ale jeho koncentrácia a prepojenie. Stále rastúci podiel bankových aktív v Spojenom kráľovstve bol sústredený v piatich najväčších bankách. Štandardná ekonomická teória nám hovorí, že nadmerné zisky sú priamym dôsledkom koncentrovaného vlastníctva.

Prepojenie je súvislosť medzi bankami. Tieto prepojenia môžu byť lokálne ako na Wall Streete alebo v Londýne. Ale stali sa globálnymi cez rozvoj derivátov, ktoré mali zvýšiť stabilitu bankového systému ako celku rozložením rizika. Namiesto toho zvýšili zraniteľnosť systému tým, že prispôsobili riziko oveľa väčšiemu priestoru.

Súvisiace: Ako znížiť finančné riziko pri investovaní

Podľa práce Andrewa Haldana z Bank of England a zoológa Roberta Maya deriváty boli ako vírusy. Finanční inžinieri a obchodníci majú rovnaké predpoklady o rizikách. Keď tieto predpoklady sa ukázali ako nepravdivé, celý finančný systém bol vystavený infekcii.

Koncentrácia a prepojenie sa navzájom posilňujú. Dve tretiny nedávneho rastu súvah bánk vo Veľkej Británii predstavuje skôr vnútorné pohľadávky medzi bankami ako pohľadávky medzi bankami a nefinančnými spoločnosťami – jasný prípad ako peniaze „chovajú“ peniaze.

Reformátori chcú zavŕšiť bonusy bankárov, vytvoriť firewally medzi bankovými oddeleniami alebo (radikálnejšie) obmedziť podiel jednej banky na celkových bankových aktívach. Ale jediným trvalým riešením je zjednodušenie finančného systému. Ako Haldane a May dodali: „Nadmerná homogenita v rámci finančného systému – keď všetky banky robia to isté – môže minimalizovať riziko pre jednotlivé banky, ale maximalizovať možnosť kolapsu celého systému.“ Kým banky môžu profitovať z obchodovania, budú naďalej rozširovať deriváty viac než akékoľvek iné oprávnené zaisťovacie pohľadávky z nebankových inštitúcií, vytváraním prebytočných výrobkov, ktorých jedinou funkciou je vytvárať zisk pre svojich investorov a predajcov.

Súvisiace: Mena: Riziko skryté vo vašom portfóliu 

Najdôležitejšou témou bankovej reformy v súčasnosti je nájsť cestu ako obmedziť deriváty a pri hľadaní riešení by sme nemali zabudnúť na to, že ekonómia nie je prírodná veda. Ako hovorí May: „Šanca na 100 ročnú búrku sa nezmení len preto, lebo ľudia si myslia, že možnosť takejto búrky je vyššia.“

Na finančných trhoch záleží na tom, čo si ľudia myslia. Čím menej rozmýšľajú, tým lepšie. Jordan Belfort mal čiastočne pravdu: ľudia, ktorí začnú s finančníctvom nemali by byť príliš múdri.

Robert Skidelsky je členom britskej Snemovne a emeritným profesorom politickej ekonómie na Univerzite vo Warwicku. 

Zdroj: TheGuardian