Jeremy Rifkin dlho zdokonaľoval umenie, tak že spojením dvoch a dvoch dostane päť. V roku 1980 vyhlásil, že entropia znemožnila to, aby existovala slobodná ekonomika, a preto Rifkin dospel k záveru, že štát potrebuje plán a spustiť tieto veci. Akoby štát zvíťazil nad druhým termodynamickým zákonom môžeme len hádať. Neskôr vyhlásil, že nová “vodíková ekonomika” bola hneď za rohom – vláda len potrebovala, aby sa zapojili do centrálneho plánovania a objednali vodík, ktorý by bol našim novým palivom pre výber.
Avšak, v článku v The New York Times, Rifkin robí nemožné: prekonáva sám seba. Rifkin chce, aby sme verili, že zákon o nedostatku v podstate bol zrušený, a že podmienky, ktoré táto situácia vytvára, sú znepokojujúce. Píše:
Začíname byť svedkami paradoxu v srdci kapitalizmu, práve ten, ktorý ho poháňal k veľkosti, teraz ohrozuje jeho budúcnosť: vlastná dynamika konkurenčných trhov stláča ceny dole tak hlboko, že veľa tovarov a služieb sú dostupné takmer zadarmo, a už nie sú predmetom trhových síl. Zatiaľ čo ekonómovia vždy vítali zníženie marginálnych nákladov, no nikdy nepredpokladali možnosť technologickej revolúcie, ktorá by mohla znížiť tieto ceny takmer na nulu.
Pochopiť niečo, čo na samom začiatku hovorí, že to niečo už “nepodlieha trhovým silám” znamená, že ten daný tovar už nie je vzácny, alebo je zadarmo. To znamená, že každý (alebo skoro každý) faktor použitý pri výrobe, už tiež nie je vzácny, a že všetky náklady na spotrebiteľa s použitím takých výrobkov sú tiež nulové. Jediné, čo môžem povedať, je, že toto tvrdenie je absurdné.
Je pravda, že nástup nízkych marginálnych nákladov si vyžiadal nové spôsoby maloobchodu, ale to ekonomický pokrok vždy robil. Napríklad, generáciu pred tým, bol Wal-Mart schopný dosiahnuť obrovské podiely na trhu, pretože firma vyvinula distribučnú a maloobchodnú stratégiu, ktorá vytvorila pre výrobcu oveľa nižšie náklady, než malí ostatní predajcovia, vrátane Sears, JC Penny, a K-Mart. To neznamená, že trhy ustúpia alebo, že už nie sú relevantné; rovnako tak, sa teraz Wal-Mart ocitá pod tlakom iných obchodníkov, rovnako ako pod tlakom internetu. Trhy stále prevažujú, ale v rôznych formách.
Niektoré rakúske ekonomické teórie sú tu v poriadku. Rifkin robi rovnakú chybu aka bola urobená v devätnástom storočí britskými ekonómami, ako je David Ricardo a Johna Stuarta Milla, ktorý verili, že v dlhodobom horizonte hodnota pochádza z jeho výrobných nákladov. Ale Carl Menger v roku 1871 poukázal na to, že hodnota z výrobných faktorov vychádza z hodnoty hotového výrobku, a hodnota tohto tovaru nakoniec príde z rentability, čo je dobré pre podnikateľov, ktorí ju vytvorili.
V Rifkinovej mysli, nulové alebo takmer nulové marginálne náklady znamenajú nulové alebo takmer nulové náklady na výrobu, čo by znamenalo, že tovary sú vyrábané takmer zadarmo. To nie je tak celkom pravda. Marginálne náklady sú náklady na ďalšiu jednotku, čo znamená, že každá nová jednotka určitého tovaru je veľmi lacná na výrobu, a ktorá tiež hovorí o objeme tovaru, ktorý je vytvorený. (Na Rivkinovu obranu, on spomenul prítomnosť vysokých fixných nákladov, ktoré sú potrebné na dosiahnutie výrobného procesu na prvom mieste, ale potom on sám nedokáže pochopiť dôsledky toho, čo sa hovorí.)
Nízke marginálne náklady neznamenajú, že tovar je zadarmo. V skutočnosti, ziskovosť firiem, ktoré vytvárajú tento tovar závisí od objemu vytvoreného a predaného tovaru, a to tiež znamená, že tieto firmy robia obrovské kapitálové investície (ktoré sú sotva zadarmo), s cieľom vyrobiť čo najväčší objem tovaru. Práca použitá v tomto procese je vzácna a nie je zadarmo, a tak ďalej.
Áno, maloobchodné mechanizmy sa radikálne zmenili pre mnohé z týchto nových výrobkov. Napríklad, VHS pásky vytvorili cestu k DVD, a obe sa predávali prostredníctvom firiem, ako je Blockbuster. Avšak, obchodný plán Blockbuster potom vytvoril cestu k Netflix, a tak ďalej. Kľúčom k úspechu je ziskovosť a Netflix bol schopný zabezpečiť, aby ich obchodný plán bol ziskový (aspoň na chvíľu).
Zaujímavé je, že Rifkin uvádza príklad Crony kapitalizmu ako dôkaz nových nulových nákladov. Píše:
Hoci fixné náklady na solárne a veterné technológie sú trochu drahé, náklady na zachytenie každej jednotky energie nad rámec sú nízke. Tento jav dokonca prenikol do výrobného sektoru. Tisíce fanúšikov si už teraz môžu vyrábať svoje vlastné produkty s použitím 3-D tlačiarní, open-source softvérov a recyklovaných plastov ako vstupných surovín, čo spôsobuje, že marginálne náklady sú blízke nule.
Aj keď je pravda, že marginálne náklady na výrobu elektriny pomocou veterných turbín sú veľmi nízke, a tieto veterné farmy môžu byť ziskové, iba ak cena každého kilowatta elektriny, ktoré vyrobia bude výrazne vyššia, než cena elektriny vyrobenej bežnými prostriedkami, napríklad prostredníctvom spaľovania uhlia, ropy, alebo zemného plynu. To je dôvod, prečo sú veterné elektrárne v podstate daňové úverové farmy, a aby zostali v prevádzke, musí vláda tieto farmy uprednostňovať pred ostatnými výrobcami elektriny. Povedané inak, veterná energia by mohla byť “nulovým marginálnym nákladom”, ale to je aj tak stále ešte elektrina za vysoké náklady, čo znamená, že v prípade, ak vláda bude naďalej nútiť spotrebiteľov k nákupu drahých energií, tak budú chudobnejší, a nie bohatší. Rovnako tak, niekto musí vyrábať 3-D tlačiarne a tiež produkovať materiály, z ktorých si ľudia vyrábajú kópie, a to súvisí s investíciami, plánovaním, a tiež použitím vzácnych výrobných faktorov. Tieto veci sa neobjavia len tak z hocikadiaľ.
Rifkin vynecháva ďalšie dôležité ťažisko celého výrobného mechanizmu: podnikateľa. V skutočnosti sa zdá, že on verí, že podnikateľ môže byť nahradený neziskovými korporáciami a “komunitami”. Je to niekto, kto sa domnieva, že výroba funguje samá, a na inštitucionálnom usporiadaní naozaj nezáleží. Ale to nie je jedno, a veľmi na nej záleží. Moderné výrobné metódy, také vynikajúce aké sú, neignorujú „Zákon o nedostatku“ bez ohľadu na to, čo nám NYT môže povedať na ich stránke.
Preložil: Ivan Ihnát
Zdroj: Mises
Facebook komentár