Po tom, čo prezident Nixon v roku 1971 definitívne opustil zlatý štandard, mnoho ľudí obhajovalo návrat k nemu. Stále sa opakoval jeden a ten istý argument: spotrebiteľské ceny rastú. Aj keď je to pravda, tento argument nebol presvedčivý v sedemdesiatych rokoch, a určite ani dnes vďaka nemu nikto nevzplanie hnevom. Zvyšovanie cien – ktoré väčšina ľudí nazýva infláciou – je z politického hľadiska slepá ulička. Ľudí zaujíma rast cien, ale nie príliš.
Je tu však väčšie riziko, ktoré môže fixovanie sa na tento jeden konkrétny argument spôsobiť. Čo ak urobíte naozaj zlú predpoveď? Fed, v rámci reakcií na krízu v roku 2008, masívne zvýšil ponuku peňazí. Veľa zástancov zlata predpovedalo vystrelenie cien do závratných výšok – až hyperinfláciu. Toto očakávanie sa však doposiaľ nesplnilo.
Súvisiace: Rýdzi zlatý štandard a jeho história
Zástancovia okamžitého pádu dolára stratili dôveryhodnosť. A čo je ešte horšie, otrávili prameň. Ľudia, ktorí kedysi verili vo výhody zlata, stratili záujem (ich predaje nielen predĺžili ale aj prehĺbili trend poklesu ceny zlata). A prečo by nemali opustiť zlato? Sú totiž svedkami toho, ako poniektorí zblúdilci riešia konflikt záujmov, keďže sú zároveň dílermi zlatých aj strieborných kovov.
Zlatý štandard nemá nič dočinenia s kupovaním zlata a s vierou, že jeho ceny pôjdu nahor. Má len veľmi málo spoločného s cenou hocičoho – zlata alebo spotrebných tovarov.
Niet pochyby o tom, že dolár ako zákonná mena, nám škodí vo viacerých ohľadoch. Avšak, trvalý rast cien je to posledné, čo spôsobuje. Keď ceny budú rásť sto rokov, tak nie je dôvod na to, aby nemohli rásť ďalšie storočie – alebo milénium. Pre rast cien totiž neexistuje konečná hranica.
Existuje len konečná hranica pre využitie úveru predtým, ako dolár padne. Úroková miera je základným spúšťačom zlyhania systému. Úroky padali 33 rokov, až po vrchol v roku 1981. Čo sa stane, ak by dosiahli nulu? Nemám na mysli úroky Fed, zvýhodnené úroky alebo krátkodobé úroky. Mám na mysli 10 – ročné dlhopisy alebo až 30 – ročné dlhopisy. V USA sú úroky na 10 ročných dlhopisoch 2.3 %. V Nemecku už stihli padnúť na 0.91% (91 bázických bodov). V Japonsku sú na polovici, čiže na 0.5%.
Prirodzene, čím lacnejší (nižší) je úrok, tým je požičiavanie si vyššie. Keď úrok klesá, pôžičky rastú. Nechýba vám náhodou niekde slovíčko dlh?
Ruka v ruke s rastom pôžičiek, nízky a klesajúci úrok odrádza od sporenia. Nie je to trochu perverzné vôbec nesporiť? Čo sa stane ak celá spoločnosť nebude sporiť?
Náš finančný systém utrpel stupňujúcu sa sériu kríz. Každá kríza vznikla ako dôsledok opráv, ktoré zaplátali predošlú krízu.
Kríza v roku 2008 bola iná. Bez ohľadu na to, čo mal Fed v úmysle urobiť, nebol schopný vytvoriť ani náznak dočasného zlepšenia (iný ako v cenách aktív). Nie je to len o tom, že sa spomalí rast alebo že bude nižší ako by bol v nejakom teoreticky ideálnom ekonomickom svete.
Keďže naša monetárna rakovina rastie, a to nekontrolovane, zlepšenie nenastane. Musíme sa vrátiť späť k zlatému štandardu, ktorý je jediným liekom.
Súvisiace:
Zlatý štandard: Všeliek alebo choroba?
Existuje najlepšia cesta ako sa vrátiť k Zlatému Štandardu?
Naši antickí predkovia používali peniaze na koordináciu svojich ekonomických aktivít. Mohli naďalej pokračovať vo výmennom obchode, tzv. barteri, avšak peniaze im uľahčili deľbu práce a špecializáciu. Tam, kde sú hnacím motorom peniaze, tam neexistujú limity ekonomického rastu a vývoja prelomových produktov. Napríklad, dnes máme prístup k internetu a zariadeniam, ktoré sa nám zmestia do vrecka.
Dolár stále túto funkciu peňazí spĺňa, čo je hlavným dôvodom, prečo ešte nepadol, aj keď už pomaly padá. Sme svedkami naozaj perverznej situácie, keď nám dolár ubližuje tým, že nás podporuje v ničení vzácneho kapitálu viacerými spôsobmi.
Preložil: Adriana Boldišová
Zdroj: KeithWeiner.Posterous
Facebook komentár