Vladimír Putin sa rýchlo stal jedným z najmocnejších a najobávanejších politikov na svete.
Prešiel si však dlhou cestou. Pred tým, ako sa postavil na čelo krajiny, strávil roky v ruskej tajnej službe a lokálnej politike.
V nasledujúcich rokoch sa Putin môže stať pre Spojené štáty ešte dôležitejším. Mnohí kritizujú prezidenta Donalda Trumpa za vtieranie sa do priazne hlavy štátu, ktorý sa dlhodobo snaží podkopať Západný demokratický svet.
Ponúkame Vám pohľad na Putinovu cestu k moci a dôvody, prečo sa ho niektorá Američania boja.
Putinov vzostup
Ranný život a kariéra v KGB
Putin sa narodil roku 1952 v Leningrade. Jeho rodina patrila do robotníckej triedy. Otec je vyznamenaný vojnový veterán a zamestnanec v továrni. Ako jedináčik vyrastal Putin v byte typickom pre Sovietsky zväz, spolu s dvoma ďalšími rodinami, čo bolo pre danú dobu príznačné.
Počas dospievania mal v obľube špionážne romány a televízne programy. Reportér Ben Judah v knihe „Krehká ríša: Ako sa Rusko zamilovalo a prestalo mať rado Vladimíra Putina“ opisuje, ako Putin už počas školských časov vyhľadal zástupcov tajnej služby KGB s otázkou, ako sa ku nim môže pripojiť.
Na centrále KGB mu vtedy povedali, aby tvrdo pracoval a študoval právo. Putin sa držal cennej rady. Študoval na štátnej univerzite v Leningrade a neskôr pôsobil 17 rokov ako agent zahraničnej rozviedky.
Práve počas tohto obdobia zažil situácie, ktoré sa podľa odborníkov stali podmieňujúcimi pre jeho ďalší život.
V roku 1989 sa pred budovou KGB v Drážďanoch zhromaždil protikomunistický dav. Putin sa neskôr vyjadril, že KGB vo vzniknutej situácii nemohlo bez pokynov z Moskvy nijak zakročiť. A Moskva mlčala.
Súvisiace: 9 vecí, ktoré sme sa práve dozvedeli o živote Putina
Podľa Judahovej knihy Putim povedal: „Ohľadom frázy ´Moskva mlčala´ – mal som pocit, že krajina už neexistuje. Že sa rozplynula. Bolo jasné, že Zväz sa zmieta v kŕči. A že trpí neliečiteľnou smrteľnou chorobou – paralýzou moci.“
Judah ďalej píše: „Pre Putina a jeho generáciu, všetkých, čo nepochádzali z intelektuálnych kruhov, ktorí verili legendám o veľmoci Sovietskeho zväzu, nespochybňovali propagandu a nechceli viac, než to, čo mali – pre nich všetkých boli uvedené udalosti kľúčovou ranou.“
Ako prezident je Putin známy nacionalizmom a patriotizmom – vlastnosťami, ktoré sú ukotvené v jeho mladosti. Podľa profilu uverejneného v denníku Washington post v roku 2000, odmietol Putin čítať knihu autora, ktorý bol sovietskym zbehom, pretože „nečíta knihy od ľudí, ktorí zradili svoju vlasť.“
Začiatky politickej kariéry Putina
Putin v roku 1991 oficiálne odstúpil z aktívnej služby v KGB. Vrátil sa do Leningradu, vtedy už nazývaného Petrohrad a začal pracovať pre prvého demokratického starostu mesta, Anatolija Sobčaka, Putinovho bývalého profesora práva.
Putin pracoval prevažne v zákulisí a držal sa mimo centra pozornosti. Bol „mužom, ktorý sa o všetko postaral“ a „Sobčakova pravá ruka“.
Judah píše, že Putin prevzal svoje politické spôsoby od Sobčaka, ktorý sa vyznačoval autoritatívnymi sklonmi.
Putin prechovával k Sobčakovi silnú lojalitu. Sobčaka už v nasledujúcom období za starostu nezvolili, víťaz volieb však Putinovi ponúkol prácu na úrade. Ten odmietol so slovami: „Je lepšie byť obesený za lojalitu ako odmenený za zradu“.
V roku 1996 sa Putin spolu s rodinou presťahovali do Moskvy. Tam sa rýchlo šplhal kariérnym rebríčkom a v roku 1998 sa postavil na čelo tajnej služby FSB, ktorá bola nástupcom KGB. Do funkcie ho menoval vtedajší prezident Ruska, Boris Jeľcin.
Podľa spravodajských zdrojov to bola funkcia, ktorú by prezident zveril iba najvernejšiemu pobočníkovi.
Vymenovanie Putina za premiéra a 1x prezidentom
V auguste 1999 vymenoval Jeľcin Vladimíra Putina za premiéra krajiny – stal sa tak už piatym človekom v tejto funkcii za menej než dva roky. V Rusku je premiér druhým najvyšším činiteľom a zodpovedá priamo prezidentovi.
A potom – zjavne z ničoho nič – Jeľcin odstúpil z funkcie a na Silvestra 1999 menoval Putina za výkonného prezidenta. V marci následne Putin vyhral prezidentské voľby.
Mnohí verili, že Jeľcin dopomohol Putinovi k postu prezidenta len aby chránil vlastnú osobu. Vyhliadky vojny v Čečensku, kde ruské zložky bojovali proti separatistom snažiacim sa o samostatnosť regiónu, sa kazili. Jeľcinova popularita klesala.
Jedným z prvých Putinových krokov bolo postaranie sa o Jeľcinovu bezpečnosť tým, že mu udelil „imunitu od kriminálneho a administratívneho vyšetrovania, spolu s ochranou dokumentácie, domova a ostatných majetkov pred prehľadávaním a zadržaním“.
Počas svojho prvého volebného obdobia sa Putin zameral hlavne na domáce záležitosti Ruska. Jeho program sa prednostne zaoberal dvoma problémami – vojnou v Čečensku a oligarchami z Jeľcinovej éry.
Putin zdedil Rusko počas obzvlášť krušných časov. Krajina bola uprostred konfliktu s Čečenskom, ktoré oficiálne spadalo pod ruskú správu.
Oligarchovia z Jeľcinovej éry sa navyše čoraz väčšmi usilovali rozpínať svoj politický vplyv. Putin uznal, že majú potenciál zhromaždiť moc väčšiu, akou by disponoval on sám a tak s nimi uzavrel dohodu.
Podľa Rady pre zahraničné vzťahy „v roku 2000 navrhol Putin oligarchom, že nebude zasahovať do ich podnikania a nezačne opätovne znárodňovať štátne prostriedky, ak sa oni budú držať ďalej od politiky. Inými slovami, dohoda platí, kým nebudú napádať alebo kritizovať prezidenta.“
S prehrmením Druhej Čečenskej vojny si Putin natrvalo získal povesť muža činu.
V roku 2002 bolo moskovské divadlo obsadené skupinou 40 čečenských ozbrojencov pod vedením Movsara Barajeva. Behom trojdňového konfliktu zomrelo 129 z 912 rukojemníkov.
Tento okamih sa stal pre Putina kritickým a mnohí očakávali drastický pokles jeho popularity medzi občanmi. No jeho nemilosrdné riešenie situácie a odmietanie vyjednávania s útočníkmi iba potvrdili povesť muža, ktorý sa nebojí konať. Po zažehnaní nepokojov sa jeho obľúbenosť vyšvihla na 83%.
Znovuzvolenie Vladimíra Putina
V roku 2004 bol Putin opätovne zvolený do úradu prezidenta. I naďalej sa zameriaval na domáce záležitosti krajiny, no zožal vlnu tvrdej kritiky za prísne opatrenia proti médiám.
Novinárka Anna Politkovská bola v roku 2006 zavraždená vo svojom byte po tom, ako uverejnila článok o korupcii v ruskej armáde počas konfliktu v Čečensku. Zločin sa stal presne v deň Putinových narodenín. Prezident poprel akúkoľvek účasť s vyjadrením, že pre Rusko by bola väčšou ranou jej smrť ako jej články.
Mnohí Putina kritizovali za zlyhanie pri ochrane médií.
Iba niekoľko týždňov po vražde Politkovskej bol v Londýne otrávený bývalý člen tajnej služby FSB.
Napriek tomu sa naďalej zdalo, že Putin ostáva medzi občanmi obľúbený.
Počas jeho prvých dvoch volebných období vzrástlo HDP o 70%, investície stúpli o 125%. Pre Putinove Rusko bolo šťastím, že sa vo veľkej miere spoliehalo na ropu. (Neskoršie poklesy ceny ropy ukazujú, aký silný vplyv majú na ekonomiku krajiny.)
Putin druhýkrát premiérom
V roku 2008 bol za prezidenta zvolený Dmitrij Medvedev. O deň neskôr spravil z Putina svojho premiéra. A potom prišla svetová finančná kríza.
Ruská ekonomika utrpela obzvlášť ťažkú ranu, pretože sa vo veľkej miere spoliehala na investície zo Západu.
Podľa agentúry Brookings navyše kríza ukázala, nakoľko sa ruská ekonomika spoliehala na ropu a ako veľmi bol priemysel prepojený s politickou ekonomikou krajiny.
V tom istom roku sa Rusko zúčastnilo päťdňového medzinárodného konfliktu, Rusko-Gruzínskej vojny. Išlo o spor s Gruzínska s Južným Osetskom a Abcházskom.
Spomenuté regióny sa už od 90-tych rokov snažili dosiahnuť autonómiu – a uznanie ich nezávislosti Ruskou vládou bolo odsudzované Západnými národmi. Južné Osetsko je stále „oficiálne považované za súčasť Gruzínska“ a Gruzínsko stále považuje Abcházsko „odtrhnutým“ územím.
Súčasné prezidentské obdobie
V roku 2012 vyhral Putin svoje tretie prezidentské voľby a započal tak šesťročné funkčné obdobie.
Tieto voľby boli značne kontroverzné. Spochybnená bola povaha tretieho volebného obdobia v súlade s ústavným právom a kritici hovorili o volebnom podvode. Oficiálne však Putin získal takmer 64% hlasov.
V marci 2014 si Putin získal pozornosť svetových médií, keď inicioval anexiu Krymu v rámci jedného z najkomplikovanejších a najkontroverznejších geopolitických ťahov roka.
Vyhnaný pro-ruský prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč poslal Putinovi list, v ktorom ho žiada, aby využil ruské ozbrojené sily na „obnovu práva a poriadku v Ukrajine“.
Podľa denníka New York Times „ruský parlament odobril Putinovi použitie ozbrojených zložiek pri odpovedi na politický prevrat na Ukrajine, ktorý oslabil spojenca Kremľu a na jeho miesto dosadil oddanú Západne orientovanú vládu. Ukrajinská vláda v Kyjeve hrozí vojnou, ak sa ruské zložky presunú hlbšie na územie krajiny.“
2. marca získalo Rusko nad Krymom úplnú kontrolu.
V poslednej dobe vyhľadáva Rusko nové vzťahy s Čínou – hlavne kvôli potrebe nových obchodných partnerov. Vzťahy so Západom totiž naštrbili sankcie uvalené na krajinu po krymskom konflikte.
Putinova hrozba pre Západ
Liberálny svetový poriadok
Experti sa obávajú, že liberálny svetový poriadok – princíp, podľa ktorého by mali krajiny zasiahnuť v ohrození liberálnych hodnôt v susedných štátoch – je ohrozený. Trump sa prikláňa k Putinovým názorom ohľadom NATO, alianciu dokonca nazýva „zastaranou“.
Rozpad NATO by bol Putinovou výhrou. Expanduje moc Ruska naprieč celým svetom, vrátane Stredného Východu. NATO pre Putina predstavuje jedinú prekážku pri rozširovaní svojho vplyvu skrz východnou Európou.
A Rusko v posledných rokoch nebolo Spojeným štátom priateľsky naklonené.
Bývalý ruský generálmajor Jevgenij Buzhinsky sa minulý rok pre BBC vyjadril, že Rusko vidí Západ ako konfliktného oponenta. Sankcie proti Rusku a zákaz účasti ruského tímu na paralympijských hrách v Riu de Janeiro (kvôli dokázanému a štátom podporovanému dopingovému škandálu) sú vraj agresiou Západu proti Rusku.
Buzhinsky pre BBC povedal: „Prirodzene bude nasledovať primeraná odpoveď. Podľa názoru Ruska, podľa názoru Putina, ide o kompletnú konfrontáciu na všetkých frontoch. Ak chcete konfrontáciu, dostanete ju. Ale nebude to konfrontácia, ktorá nepostihne záujmy Spojených štátov. Chcete konfrontáciu, dostanete ju v plnej miere.“
Vraždy disidentov
Mnoho odporcov Kremľa zomrelo v posledných rokoch otrávením.
Za zmienku stojí prípad Alexandra Litvinenka, bývalého agenta KGB, ktorý v roku 2006 umrel niekoľko týždňov po vypití otrávenej šálky čaju v londýnskom hoteli. Vo vyšetrovaní britských zložiek padla vina na agentov FSB.
V roku 2015 bol hospitalizovaný kritik Kremľa Vladimír Kara-Murza. Podľa jeho ženy išlo o „akútnu otravu neidentifikovanou látkou“.
Vzhľadom na to, ako prísne kontroluje Putin svoju vládu, je nepravdepodobné, že by si nebol vedomý vládnych operácií s cieľom eliminovať nepohodlných jednotlivcov.
Denník New York Times poznamenal, že podobnú taktiku umlčania svojich nepriateľov s obľubou využíval Sovietsky zväz.
V denníku sa písalo: „Politické vraždy znovu zaujali poprednú rolu v zahraničnej politike Kremľa. Je to najbrutálnejší nástroj rozrastajúceho sa repertoáru zastrašovacích taktík na umlčanie odporcov doma i v zahraničí.“
Tieto zločiny sú páchané na takej úrovni profesionality, ktorá vylučuje, že by sa jednalo o nezávislých najatých zabijakov.
Mark Galeotti, profesor newyorskej univerzity a odborník na ruské bezpečnostné zložky, povedal: „Vysoko profesionálni nájomní vrahovia mimo populárnej kultúry neexistujú. Jedná sa o odbornú prácu, sú to teda štátne zákazky.“
Silácke sklony
Putin si dôsledne vybudoval imidž silného muža – a dostupných je mnoho fotografií, kde pózuje bez košele v divočine, ktoré to potvrdzujú.
Túto stránku prezidenta opisuje aj niekoľko anekdôt.
V roku 2013 na galavečeri v hoteli Waldorf-Astoria rozpovedal Robert Kraft, majiteľ futbalového tímu New England patriots, historku o tom, ako mu počas návštevy Ruska v roku 2005 Putin údajne ukradol prsteň, trofej v súťaži „Suber bowl“ z roku 2004.
Kraft povedal: „Vybral som prsteň a ukázal som ho [Putinovi]. Nasadil si ho a povedal: Môžem týmto prsteňom niekoho zabiť. Vystrel som ku nemu ruku, no on si ho vložil do vrecka. Objavili sa okolo neho traja agenti KGB a spolu odkráčali.“
Prezidentovi zástupcovia príbeh popreli.
Putin je nemilosrdný aj voči svojim odporcom. Okrem obvinení z objednávok vrážd novinárov a disidentov sú známe jeho zastrašovacie praktiky.
Makhail Khodorovsky je pôvodne jedným z najbohatších mužov Ruska, ktorý v 90-tych rokoch ovládol energetického velikána Yukos. Rozhodol sa pre Putina a niekoľkých podnikateľov hostiť prednášku o korupcii. Nasledovne ho však vláda obvinila z daňových únikov. Bol uväznený a teraz žije v exile.
Súvisiace: Dôvody prečo Forbes menoval Putina za najvplyvnejšiu osobu sveta
Putin a Trump
Obaja majú nacionalistické sklony – Putin silne podporuje ruský nacionalizmus a kľúčovou myšlienkou Trumpovej kandidatúry bolo povýšiť USA nad všetko ostatné.
Trump sa o Putinovi pozitívne vyjadril pri viacerých príležitostiach. V septembri povedal, že Putin „má svoju krajinu pevne pod kontrolou“ a napriek tomu, že sa mu nepáči ruský systém vlády, Putina považuje za väčšieho „vodcu“ akým dokázal byť Barack Obama počas svojho vládnutia.
Časopis New Republic sa v septembri 2016 zamýšľal, prečo je Trump naklonený Putinovej politike:
„Putinova zahraničná politika je založená na priamom presadzovaní národných záujmov na úkor medzinárodných noriem. Týmto sa Putin blíži Trumpovej predstave o zahraničnej politike. Oveľa viac, ako Obama. Putin je tiež autokratom, ktorý ´dosiahne svoje´ bez odobrenia Kongresu alebo odmietnutia Najvyššieho súdu.“
„Trump to vidí tak, že Putin spravil Rusko znovu veľkým. A podľa toho, ako americký prezident hovorí o dosiahnutí svojich politických cieľov – ´verte mi, všetci spravia, čo im prikážem´ – je jasné, že v Putinovi vidí vzor svojho vodcovstva.“
Preložil: Albert Rákai
( AK by niekoho bavili preklady podobných “finančných článkov” pre komunitný projekt, nech sa Nám ozve na Facebook do správy )
Zdroj: BBC, NYTimes, Yahoo, BI
Facebook komentár